Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (26.deň) – záver

Ďurkovec – Kremenec – Wielka Rawka – Nová Sedlica (25.august 2015)

Ráno vstávam pred východom slnka. Je koniec augusta,  takže slnko si už dáva trošku načas.  Vybieham fotiť na neďaleký vrchol Ďurkovca. . Potom zbalím príbytok, uvarím kávu a raňajkujem. Všetky ranné rituály si dnes užívam naposledy. Mesiac ubehol akosi prirýchlo. Dvíham sa k odchodu. Zostáva tu po mne iba trochu uležanej trávy, snáď mi to ochranári z miestneho národného parku odpustia.   Vydávam sa po hrebeni ďalej. Od Ďurkovca je už ochranné pásmo Schengenu, pohraničníci ma tu môžu skontrolovať.  Žiadnych však nevidím- asi sú dobre skrytí.  Na Riabu skalu mi to trvá chvíľu. Na skalnej plošine je vyhliadka so zábradlím a popisnou tabuľou. Výhľad je iba čiastkový- smerom na Slovensko. Vedie odtiaľto žlto značený chodník do Novej Sedlice. Pre mňa je však ešte priskoro na zostup, ešte nie som na samom konci Slovenska. Charakter hrebeňa sa nemení, z lúčnych partií už pekne vidieť Poloninu Wetlinsku v poľských Bieszczadoch.  Tiahlym klesaním prichádzam do sedla pod Čierťažou. Je tu útulnička a slabučký prameň vody. Pred rokmi som tu nocoval a dodnes spomínam, ako mi vtedy drzá líška vyžrala  zásoby potravín. Akurát sa balia k odchodu traja hrebeňoví turisti. Rád s nimi pohovorím- kontakt s ľuďmi mi už chýba.   Zo sedla ma čaká dlhé a únavné stúpanie na Čierťaž. Z vrcholu zase odbočka do Sedlice, tentokrát zelená. I po druhýkrát odolávam vábeniu- zostávam verný červenej turistickej značke.  Sledujem čísla na hraničných kameňoch. Neúprosne a vytrvalo klesajú k stále nižším hodnotám. Fotím si svoj kameň 9/6. Cez Hrúbky vystupujem na Kamennú lúku.  Kúsok pred sebou už vidím zalesnený vrchol Kremenca, vľavo bieszczadské kopce a v diaľke aj nejakú kostrbatú  ukrajinskú poloninu. Kameň s označením 1/1 mi signalizuje, že na Kremenec to mám iba pár metrov. A konečne som tu.  Po necelých 26-tich dňoch putovania. Skladám batoh.

Kremenec je trojhraničný kopec na rozhraní Slovenska, Poľska a Ukrajiny. So svojou výškou 1221 m je najvyšším vrcholom Bukovských vrchov  (táto najvyššia kóta sa nachádza mimo územia SR- na hranici PL-UA). Výhľady z vrcholu nie sú vzhľadom k tomu, že je kompletne zalesnený. Uprostred je žulový obelisk s nápismi troch štátov, ktoré sa tu stretajú.  Z batoha robím improvizovaný statív a fotím sa pri pylóne.  Ale na tomto, krajinársky nezaujímavom kopci sa mi moje putovanie končiť nechce. Však stačí zájsť kúsok do Poľska a k dispozícii je parádny výhľadový kopec- to bude skutočne dôstojné zakončenie celého treku.

A tak sa poberám na neďalekú Wielku Rawku. Najprv idem priesekom pozdĺž  poľsko-ukrajinskej hranice, potom sa chodník odpája do vnútrozemia. Pridáva sa ku mne mladé poľské dievča. Pohovoríme chvíľku o horách i ľuďoch v nich.  Vynárame sa  z lesa a strmým lúčnym chodníkom prichádzame na vrchol.  Tu sa rozlúčime, ja si vyhľadám pohodlné miestečko v mäkkej tráve bokom od davov turistov. Mám výhľad na celé Bieszczady. Od Smereku a Poloniny Wetlinskej na západe cez Poloninu Carynsku oproti až po majestátny masív Tarnice a Bukoweho Berda v diaľke východným smerom. Otváram poslednú plechovku piva ušetrenú ešte z Balnice.  Z diaľky ku mne dolieha džavot turistov. Ja som však skôr ponorený do seba a do svojich myšlienok.  Je mi smutno, že už to celé končí. Na druhej stane sa teším domov, na svojich blízkych.  Už som dlho preč. Je čas k návratu. Rawka je pre mňa oným bodom, kde sa otáčam a mierim nazad. Tu začínam svoju cestu domov.

Vraciam sa späť na Kremenec. Medzitým sa vrchol zaplnil zhlukom poľských turistov. Nemám dôvod sa tu zdržiavať. Držiac sa červeného chodníka mierim do Sedlice. Do cieľa mojej cesty. Vnáram sa do Stužice, pralesnej rezervácie v najvzdialenejšom cípe Slovenska. Obdivujem velikánske jedle a ich torzá. Tieto obrovské, rozpadajúce sa kmene sa hrdo týčia k nebesiam aj mnoho desaťročí po svojej smrti. Postupným klesaním schádzam do doliny k Stužickému potoku. Dolina Stužice ústí na Ukrajinu, od Slovenska je oddelená  hrebeňmi hôr. Prírodná rezervácia s najvyšším stupňom ochrany predstavuje zachovaný komplex východokarpatského pralesného spoločenstva. Inými slovami- les ponechaný svojmu vývoju a osudu. A vidieť tu, že príroda si bez zásahu človeka radí veľmi dobre. Bez ohľadu na intenzívnu  lesnícku propagandu, ktorá nás často presviedča o opaku. Z doliny musím ešte  vystúpať na Temný vŕšok.  Úplne posledné stúpanie na trase idem v rezkom tempe. Odtiaľto ma čaká už len povinné klesanie po zvážnici až do Novej Sedlice. Po štyroch dňoch zase civilizácia. Fotím si prvý rodinný dom- táto rodina to má do Bratislavy z celého Slovenska úplne najďalej. Ale do krásnych hôr všade navôkol to zase majú najbližšie.  Pristavím sa ešte pri známej rozpadajúcej sa dreveničke omietnutej bielym vápnom a s doškovou strechou. Pripomína chalúpku z večerníčka.  Autobusová zástavka Nová Sedlica-konečná  je konečnou i pre mňa. Na turistickom stĺpiku sú štvorce červenej, zelenej i žltej značky signalizujúce koniec všetkých uvedených chodníkov. Tu končí Slovensko, Európska únia i západný civilizačný okruh. A presne tu končí i moja cesta.

V dedine vyhľadám penzión Kremenec.  Ubytovanie mám rezervované už od včera, tak všetko prebieha bez problémov. Objednávam si večeru a miestne čapované pivo. Ani mucha bojujúca v polievke o život mi nemôže pokaziť slávnostnú náladu. Ubytujem sa a vychutnávam si horúcu sprchu.  Ráno budem odchádzať skoro. Čaká ma už len celodenné cestovanie domov. A nutnosť zaradiť sa späť do normálneho života. A to nebude ľahké.

Mám za sebou 880 km s prevýšením  36 km.  Vkročil som do 21 pohorí:  Malé Karpaty, Myjavská pahorkatina, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Malá Fatra, Žiar, Kremnické vrchy, Veľká Fatra, Starohorské vrchy, Nízke Tatry, Stolické vrchy, Slovenský Raj, Volovské vrchy, Čierna hora, Šarišská vrchovina, Čergov, Busov, Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy a Bieszczady (PL).   Schudol som asi 5 kg.  Vypil som  40 pív. Na ceste mi mimoriadne prialo počasie,  krátky dážď ma zastihol akurát na Ďurkovej a pod Kloptaňou. Kupodivu sa  nedostavila žiadna  výraznejšia  fyzická  ani psychická kríza.  Nemusel som prekonávať svoje limity.

A načo som to vlastne celé robil ? Rád by som odpoveď nechal otvorenú. Ale pokiaľ  ste príbeh dočítali až sem a pocítili zmysel  môjho snaženia,  tak ste mi tak trochu nazreli do duše.  A možno pochopili moju motiváciu lepšie, než ja sám dokážem slovami vyjadriť.  V tom prípade som tieto riadky nepísal zbytočne.  Mojim najsilnejším  zážitkom a skúsenosťou bol  úžasný pocit slobody. Pocit, ktorý som v takej intenzite ešte nikdy nezakúsil.  Pocit, ktorý sa ťažko popisuje. Prajem vám ho zažiť.

 

Epilóg.

 

Katka s Tomášom, ktorých som stretol pred Bratislavou, sa po absolvovaní  SNP-čky  zasnúbili.

Partia z Chrenovských lazov prišla z Novej Sedlice na Devin 18.8.2015 – po 35 dňoch putovania.

Marián z Ramže dorazil na Devín  25.augusta 2015-  iba hodinu pred mojim príchodom do N. Sedlice.

Majka s Marcelka z Telgártu došli na Devín 29.augusta 2015 – po 29. dňoch putovania

Kolegovia spod Pipitky došli 21.augusta 2015 na Donovaly. Svoj pivný záväzok splnili- dokonca s predstihom a malou rezervou.

Turistické topánky zn. Hanwag nakoniec vydržali celú cestu.  Firma vyhovela mojej reklamácii a poslala mi topánky zbrusu nové.  Za tými starými mi je napriek tomu trošku smutno.

A medveď  z Rakovej ?  Mal som náhodou cestu okolo, nuž som nakukol na „starého známeho“. Stále sedel v mokrej burine. Ani plyšový medveď by nemal na staré kolená zostávať sám, nuž som ho hodil do auta, vyčistil, pozašíval mu početné tržné poranenia a poskytol možnosť dôkladnej hygieny v automatickej pračke. Zatiaľ prebýva u mňa. Moc toho nezožerie, venčiť ho netreba, neobťažuje susedov hlukom, nepĺzne- je naozaj nenáročný. A možno ešte na sklonku svojho života dakoho poteší.

 

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie