Keď sme boli škodlivé živly zo strednej Európy

V obci Stare Stawy pri Osvienčime zadržala polícia štyroch  Slovákov. Najprv zaryto mlčali, ale po pár štuchancoch sa priznali. Mladí muži utekali zo Spiša cez Hamburg do Ameriky. Na noc mužov zadržali, no zrejme vďaka úplatku sa im podarilo ujsť. Za pár dní už boli v Amerike. Písal sa rok 1888, doba, kedy značná časť našich predkov spadala do dnes desivo znejúcej skupiny – ekonomickí migranti.

Kniha Martina Pollacka Americký cisár opisuje príbehy migrácie z a skrz Halič v druhej polovici 19. storočia. Každý, kto zachytil aspoň zlomok správ o súčasnej utečeneckej kríze si pri čítaní tejto knihy bude dookola opakovať: “Toto poznám, toto som už videl.” Opakujúce sa príbehy migrácie, bez ohľadu na etnikum, náboženstvo a geografiu sú až banálne samozrejmým pozorovaním.

Halič, územie rozprestierajúce sa od Krakowa po Ľvov na dnešnej Ukrajine, bolo najchudobnejším teritóriom rakúsko-uhorskej monarchie. Primitívne poľnohospodárstvo, mizerné životné podmienky, negramotnosť a kraj nedotknutý industrializáciou. Medzi chudobou a hladomorom stálo jedine ako-také počasie. Jeden zlý rok a prišiel hlad.

Kraj bol taktiež domovom veľkej židovskej komunity, najväčšej v monarchii. Spolu s pribúdajúcimi židmi utekajúcimi pred anti-semitskými pogromami v susednom Rusku, napätie medzi kresťanmi a židmi v Haliči stúpalo. Podľa rôznych odhadov emigrovali z Haliče dva až tri milióny ľudí, väčšinou do Spojených štátov. Prevažne mladí muži, ktorí nechali doma rodiny, aby pre ne čosi zarobili, či preskúmali novú krajinu prv než presťahujú celú rodinu.

Ľahký terč

Ekonomická migrácia či rovno útek pred pogromami so sebou nesie jednu základnú vec. Utekajú zraniteľní a vykorisťovateľní. Takí, čo predali svoj majetok, nemajú veľa možností na výber a idú do neznámeho. Ideálny terč všetkých foriem vykorisťovania. V Americkom cisárovi je toto vykorisťovanie vykreslené prostredníctvom monster procesu s obchodníkmi s ľudmi – sprostredkovateľov emigrácie, do ktorého sa miestne úrady museli pustiť po tom, čo sa situácia stala neudržateľnou.

V procese je obsiahnuté všetko: falošné sľuby o vysnenom živote v Amerike, predražené ceny lístkov na zaoceánske parníky, ale tiež odkupovanie majetku sedliakov pod cenu, únosy mladých dievčat na prostitúciu a uplácanie úradníkov, ktorí to všetko tolerovali. Obrovská sieť dohadzovačov od hamburského prístavu po posledný štetl na poľsko-ukrajinskom vidieku.

Podobnosti nekončia. Obyvatelia Hamburgu, odkiaľ vyrážali parníky na cestu do Ameriky, pozerali na utečencov cez prsty a snažili sa ich držať v odľahlých častiach mesta. Po príchode do Spojených štátov ich čakalo postavenie treťotriednych ľudí, najťažšia robota a zlé životné podmienky. Slovanov považujú za nekultivovaných lenivcov, ktorí prinesú len problémy. 

Niektorí sa vrátili a za nasporené si postavili domy a nakúpili majetky. Na dedinách ich volajú, niekde až doteraz amerikáni. Niektorí ostali a dnes sú asimilovaní krajania, ktorých občas navštívi v Pittsburghu či Ohiu náš minister.

Chceli sme to inak

Pokusy o medzinárodný režim manažaovania migrácie vznikli, aj preto, lebo tieto príbehy sa neustále opakovali.  Utečenci, boli prví. Po druhej svetovej vojne narástol ich počet do obludných rozmerov, s miliónmi ľudí zblúdilými naprieč Európou. Na pozadí bol určite humanistický záujem, štáty chceli v prvom rade poriadok, systematický presun a minimalizáciu negatívnych dopadov. Dnes sa vysoký komisár OSN pre utečencov v rôznych formách stará približne o 50 miliónov z nich. Väčšinou v provizórnych táboroch, vnútorne vysídlených, alebo v susedstve svojich krajiín.

Kým pri utečencoch ešte stále existuje záujem hľadať spôsoby ich ochrany, pri ekonomických migrantoch, je to divokejšie. Podľa IOM žilo tento rok mimo svoju krajinu narodenia 244 miliónov ľudí. Nebavíme sa však len o ľuďoch, ktorí cestujú za prácou na “globálny Sever”. Migrácia v rámci rozvíjajúcich sa krajín naberá každým rokom na obrátkach. Dnes, rovnako ako v časoch Amerického cisára, patria k tým najzraniteľnejším. Medzinárodné organizácie opakovane hovoria o porušovaní sociálnych práv, či extrémnych pracovných podmienkach.

Nezáujem o osudy cudzích, z vonku, asi nie je nezvyčajný. Hranice našej empatie sú obmedzené a migranti boli a sú najďalej. Mierne prekvapivé je, ako silácky sa k tejto téme staviame my Slováci. To na ktorom konci migračnej rovnice sa náchádzame záleží od uhla pohľadu.

Príliš odvážna debata o migrácii

Slovenská ekonomická migrácia neskončila v 19. storočí. Aj dnes desaťtisíce Slovákov vycestuje do Veľkej Británie. Pekné domy a lepšie autá objavujúce sa na východe Slovenska sú často výsledkom rokov driny na Ostrovoch. Hovoria o nás ako o pekných a pracovitých? Stačí si pozrieť debatu okolo referenda o vystúpení UK z Únie. Aké sú skúsnosti a pocit z práce? Stačí sa opýtať navrátilcov. Nie sú to len ružové príbehy.

Z referenda, ktoré malo byť jednoduchá záležitosť, ktorú vyriešia ekonomické a bezpečnostné argumenty v prospech zotrvania, sa spustila kampaň, kde hlavnú rolu hrá strach z imigrácie, hlavne východoeurópskej. Pre krajinu ako Slovensko, kde ešte zrejme dlho bude nezamestnanosť problém, je pozeranie sa na migráciou optikou znechutenej prijímacej krajiny veľmi krátkozraké.

Reportáž o chudobe

Argument “však naši dedovia zažili to isté” mi je síce blízky, no neverím v jeho širší dopad na verejnú debatu. V krajine, kde proti príchodu utečencov protestujú slovenskí ekomomickí migranti zo Švajčiarska a hlavným odporcom migrácie, nemeckých prime-timeových rozmerov, je sám ekonomický migrant. “Nemali šťastie, môžu si zato sami, nie je to môj problém.”

Kniha nie je o migrácii, ale hlavne o chudobe. Telesné schránky a charaktery lámajúcej chudoby, ktorá núti ľudí k úteku a umožňuje zneužívanie zo strany tých, čo majú viac. Najbrutálnejšia pasáž v knihe nesúvisí so životom na ceste, či v Štátoch, ale doma. Mladé ženy, ktoré nevládali vychovávať ďalších potomkov išli za stvoriteľkami anjelov. Nevykonávali ilegálne potraty, ženy nechali čerstvo narodené deti u „stvoriteliek“, a tie ich nechali zmiznúť. Najčastejšie ich nechali proste vyhladovať. Keď sa úradom začnú zdať miznúci novorodenci podozriví, odhalia probém obludných rozmerov.

Nerobili to zvlčilí barbari, ale naši predkovia. Vyrastajúci v tej istej kultúre, v tej istej “civilizácii”. S tým rozdielom, že ich materiálne podmienky dohnali k zúfalstvu.

Pred niekoľkými týždňami som počúval rozhlasovú debatu splnomocnenca vlády pre rómske komunity s poslancom NR SR a samozvaným križiakom Krajniakom. Hovoril niečo o tom, že rómska chudoba, správanie a osady sú výsledkom kultúry Rómov, ktorú bude ťažko meniť. Spomenul som si na stvoriteľky.

Vo svojom jadre sú ľudia rovnakí, bez ohľadu na etnikum či náboženstvo. Všetci sú schopní neuveriteľne dobrých vecí, rovnako ako nekonečné zlých. Platilo to pred 140 rokmi v Haliči a platí to aj dnes, tu a teraz. To, čo dokážeme ovplyvniť, je miera problémov a utrpenia, ktorú okolo seba dopustíme. Môžeme sa tváriť, že to nevidíme, že sa nás to netýka, tak ako doteraz, alebo naopak, môžeme sa to pokúsiť riešit. Pozitívne precedensy existujú. V žiadnom prípade si však nenechajme nahovoriť, že utečenci a migranti sú ľudia kultúrne a či etnicky predurčení na tento osud. Boli to aj naši dedovia, môžu to byť naše deti.

Martin Pollack: Americký cisár v preklade Michala Hvoreckého. Vychádza v týchto dňoch vo vydavateľstve absynt.