Denník N

Mám pravdu a stojím si za svojím. Najradšej na internete

Historicky bezprecendentná rýchlosť výmeny informácií by mohla viesť k bezprecendnému dialógu. Lenže.

Mám známeho, vo facebookom newspeaku priateľa, ktorý pravidelne píše rozsiahle statusy. Hneď na úvod doplním, že tento môj známy je rozumný a rozhľadený. Lepšie to povedať neviem, ale chápete. Ak by som nemal averziu voči slovu normálny, povedal by som, že je normálny.

Môj rozumný a rozhľadený známy sa pred nejakým časom rozhodol, že zoznam svojich priateľov na Facebooku preriedi. Priatelia – ďalšia averzia, ale poďme ďalej. Urobil to nasledujúcim spôsobom: do jedného z rozsiahlych statusov spísal kritériá, ktoré pokladal za dôležité a ľudí, ktorí kritériám nevyhovovali, zo svojho Facebooku vyradil. Keďže najvďačnejšia čiara na všetky možné delenia je v našich časoch postoj k utečencom, kritériá sa vzťahovali ku všetkému od Homsu cez Idomeni po Berlín. Parafrázujem: Si proti voľnému prijímaniu utečencov? Končíš! Nesúhlasíš s Merkelovej politikou? Čau! Nejako takto to bolo.  A môj rozumný a rozhľadený známy si potom naozaj dal tú námahu a ľudí nevyhovujúcich týmto kritériám zo svojho zoznamu postupne vyhodil.

(V tomto bode – kedy to začína naberať podprahovo dotknuté konotácie – azda doplním, že ja som medzi vyradených nepatril.)

Kvôli tomuto dejinnému míľniku a problému ľudstva, rozsiahlemu statusu môjho známeho, by som ešte blog nepísal. Práve od tohto prerieďovania zoznamu priateľov sa však toho okolo mňa začalo diať nejako viac. Alebo – pravdepodobnejšie – všetko ma to začalo viacej mátať.

Po piatom marci sa do parlamentu dostali fašisti – a horúce hlavy hneď vymysleli, že s Kotlebovými voličmi sa nesmie/nedá baviť. Toto som však už neodpozoroval iba z Facebooku a internetových diskusií, ale aj od politických komentátorov. A od kamarátov počas ich monológov medzi kávičkami. A krátko nato aj z tých rozsiahlych statusov.

Jasné – počúvať Kotlebu a všetkých jeho avatarov je nezmysel. Diskutovať s fašistami o daňovej politike alebo reforme školstva by viedlo akurát tak k ich legitimizovaniu a prijatiu nenávisti ako názoru. Lenže – a na trochu naivity mám krátko po dvadsiatke v tejto vete snáď ešte nárok – tých 200 000 voličov fašisti nie sú. Nie sú nimi rovnako, ako štyri roky predtým neboli liberálmi alebo sociálnymi demokratmi; mlčky sa priklonili raz na tú, potom na onú stranu. Dať ale teraz dvestotisíc ľudí na názorovú izolačku, to asi liberálnu demokraciu nestmelí – a zabarikádovať samého seba do neprievzdušnej bubliny pivovo-kávičkových monológov a rozsiahlych facebookových statí asi tiež nepomôže veci.

Potom konšpiračné weby. Pri zbežnom prieskume česko-slovenskej konšpiračnej a prokremeľskej propagandistickej komunity kvôli svojej diplomovke zisťujem, že to, čo sa ku mne dosiaľ dostalo cez Smatanu a s ním spriahnuté médiá v područí Západu, je iba vrchol ľadovca. Značne ma to desí. Pod povrchom tu máme očividne tisíce ľudí (tisíce, to je už naivita na sladkých sedemnásť), ktorí majú ten istý internet a tie isté novinové stánky, no večery očividne trávia na eurabia.cz a v stánku si pýtajú Zem a vek. Podľa počtu fanúšikov, vytrvalosti a pokrových výrazov tvárí o humor nejde. Ale občas sa ešte zamyslím.

Vysvetlení, právd a informácií je odrazu toľko, dovolím si skonštatovať ako miliónty, že uzavrieť sa do svojej hermetickej bubliny, bubliny podľa vlastného výberu, sa naozaj javí ako riešenie. Podľa nejakej intuitívnej logiky by sa možno zdalo, že ak si informácie vymieňame tak rýchlo, ako si ich vymieňame, tak sa v dobe 4G, wifi v parku a bezplatného prístupu na The Guardian a Pravda.ru udiskutujeme k smrti. Ale neudiskutujeme. Lákavejšie sú rozsiahle statusy, Sobotné dialógy a súkromné tlačovky bez otázok.

No pre každý prípad jeden tip na dobrodružstvá a záchranu ľudstva: najlepším revírom sú diskusie pod fesjbukmi TA3, kupé vo vlakoch a neprebádané krčmy.

 

Ak ste s týmto blogom nesúhlasili, mrzí ma, že ste dočítali. Skúste si vymazať históriu v prehliadači.

Teraz najčítanejšie