Už je najvyšší čas
Bol nevtieravý, až ostýchavý. Intelektuál. Mal sivú bradu. Pridávala mu na dôveryhodnosti. Už niekoľko mesiacov trávil každý deň vo verejnej knižnici. Využíval ich počítač. Svoj mal pokazený. Spisoval všetko čo bolo treba, aby sa to podarilo. Pripravoval sa na veľký deň. Všetko muselo byť na papieri a detaily dobre premyslené.
Obliekol si najlepší oblek. Naposledy ho mal, keď mu promovala dcéra. Zbalil papiere, ktoré mu vytlačili v knižnici. Vložil si ich do koženej tašky, prešiel si hrebeňom po plešinke, po tých rokoch už len zo zvyku, a zabuchol dvere.
Prišiel pred úrad najlepšieho právnika v meste. Opatrne zaklopal a vošiel.
Úctivo pozdravil. Usadil sa. Koženú tašku si položil na kolená. Vytiahol z nej štós papierov a gumičkou previazanú hotovosť. Mladému právnikovi zažiarili oči. Starček mu na stôl položil svoje celoživotné úspory.
Krátko na to mi na druhej strane republiky zazvonil telefón. Volal mi ten najlepší právnik, presne z toho mesta. Môj dlhoročný kamarát. Vraj sa chce so mnou poradiť. On, fundovaný právnik, čo toho vie asi tak trikrát viac než ja, sa chce radiť. Polichotil. Nedbám.
Úvodné formality vynechal, hovoril nervózne a rýchlo: „Si tam? Počuješ ma? Neviem čo mám robiť. Mám tu takého staršieho pána. Sedí vo vedľajšej miestnosti.“
„A?“ – chápavo som kládla otázky.
„Je to vedec. Fyzik. Vraj našiel chyby v školských učebniciach na všetkých stupňoch škôl. Má to tu podrobne spísané. Robil na tom niekoľko mesiacov. Najprv som si myslel, že je to blázon, ale toto sú vysoko odborné texty a porovnania.“
„A čo chce od Teba?“ – stále som tápala.
„Vladi, on mi na stôl položil celé svoje úspory a vraví, že nech to stojí čo to stojí, že on chce žalovať štát.“
„Ale veď súdiť sa so štátom je bežné, nie? Reštitúcie, nezákonné rozhodnutia úradu, nesprávny úradný postup? Z čoho máš strach? Vezmi to.“ – dohovárala som mu.
„Vladi, ale on chce žalovať štát za naše mizerné školstvo. Za slabé vzdelanie čo dostávajú deti, za chyby v učebniciach, za zastarané osnovy. Chápeš? Nie je blázon, je odhodlaný urobiť to. Sama si právnička, vieš že takú žalobu nemožno podať.“
„Rozumiem, ale ako ti pomôžem? Veď mu to vysvetli.“ – upokojovala som.
„Vieš, mne sa zdá, že tu v skutočnosti nejde o žalobu. On chce byť vypočutý, pochopený. A tak mi napadlo, že ty poznáš veľa ľudí. Povedz im o ňom. Aj blogy si písala. Stretni sa s ním. Napíš o tom. Možno sa toho niekto chytí. Možno ho niekto kompetentný vypočuje. Prosím.“ – počkal kým som zamrmlala na znak súhlasu a zložil.
O pár dní za mnou starý pán prišiel do hlavného mesta. Mal na sebe presne ten oblek. Bol úctivý a milý. Pricestoval vlakom. V Bratislave bol len párkrát, ale poznal históriu každej ulice. Hovoril veľa o fyzike. Veľmi sa snažil, aby som jemu aj fyzike viac rozumela. Porovnával slovenské učebnice s tými zahraničnými, ukazoval mi v tých našich zastarané pasáže o teórii relativity. Bol trpezlivý. Snažil sa všetko vysvetliť. A ja som sa snažila všetkému rozumieť.
Nakoniec sa mi podarilo porozumieť aspoň jednému. Jemu.
Priznal sa, že má deti za oceánom. Dcéru v Amerike a syna v Austrálii. Zvykli si bez neho. Na Vianoce zavolajú, ale domov neprišli už roky. Chcel, aby sa vrátili. Našetril im. Ostal by im po ňom veľký dom. Najprv nechceli, kým doštudujú v zahraničí. Potom nechceli, kým si založia rodinu. Dnes nechcú, lebo naše školy nie sú pre vnúčatá dosť dobré…
„Viete slečna, ja im rozumiem. Tiež som ich poslal študovať vonku, aby mali to najlepšie vzdelanie. Ale keď sa nám podarí zlepšiť naše školstvo, keď to tu začne fungovať, vtedy sa aj moje deti vrátia. A vaše nebudú musieť nikam odísť. Viete slečna, len už je najvyšší čas.
Slečna, to tam dajte, to tam napíšte. Že už je najvyšší čas…“
Rozlúčili sme sa. Sľúbila som mu, že Vám o tom napíšem, on mne zas, že zavolá deťom.
„Aj keď, oni tam majú časový posun slečna, a veľa práce. Nechcem ich vyrušovať. Ale skúsim…“
