Atentát na Heydricha vykonali Slovák Gabčík a Čech Kubiš

Je niečo po ôsmej ráno 27. 5. 1942 a z pražského Žižkova sa do inej pražskej štvrti Libeň na bicykloch presúvajú dvaja mladí muži. Obom sa na riadidlách ich bicykloch hompáľajú  kožené tašky, aké vtedy bežne nosili do práce muži vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. Ani ich oblečenie ich nijako od ostatných neodlišuje. Jeden z nich má oblečený obnosený tmavohnedý prúžkovaný oblek, na hlave balónovú béžovú čiapku a na bicykli prehodený béžový plášť. Druhý je oblečený v čiernom, tiež obnosenom prúžkovanom obleku a na hlave má čierny klobúk. A hoci každý z nich má vo vrecku aj pracovnú knižku, ten v hnedom obleku na meno Zdeňek Vyskočil, zamestnaním zámočník a ten v čiernom obleku  na meno Otto Strnad, zamestnaním robotník, nejdú do zamestnania. V skutočnosti totiž nie sú nikde zamestnaní a v taškách si nenesú desiatu ani pracovné náradie. Vlastne, ono to pracovné náradie v podstate je, ale nie také, aké používali vtedajší zámočníci alebo robotníci. Je to „pracovné náradie“ vojakov, ktorými v skutočnosti títo muži sú.  „Zámočník“ Strnad si v taške nesie v rozloženom stave na vtedajšiu dobu moderný samopal Sten, ktorého hlavnou výhodou bola jednoduchá konštrukcia a tým pádom možnosť jeho rýchlej montáže a demontáže. Detskou chorobou tejto zbrane je však časté zasekávanie náboja v nábojovej komore. Druhý, Vyskočil si v taške nesie dve špeciálne upravené  „termosky“, ktoré  však nie sú na horúci čaj. Tak boli prezývané protitankové granáty vzor 73 používané anglickou armádou počas II. sv. vojny.  „Pracovné náradie“ mali prekryté trávou, aby náhodnej kontrole mohli tvrdiť, že ju nazbierali po ceste pre zajace. Obyvatelia Protektorátu si chovom zajacov kompenzovali nedostatok mäsa prideľovaného lístkovým systémom.  V taškách, alebo skôr vo vreckách mali ešte osobné pištole.

Pred deviatou prišli do cieľa svojej cesty, kde ich čakal nejaký známy. Ďalší jeden alebo dvaja   muži prišli neskôr  k tejto – už  trojici. Všetci sa snažili správať nenápadne, tak aby budili dojem že čakajú na električku, alebo len tak si krátia dlhú chvíľu. Tí dvaja, ktorí prišli na bicykloch, tieto opreli o múrik na náprotivnej strane križovatky – cieľu svojej cesty, ktorý si dlho a dôkladne vyberali. Bola to križovatka ktorou sa z vtedajšej Kirchamierovej, dnešnej Zenklovej triedy odbáčalo ostrou zatáčkou do ulice v Holešovičkách. Táto zatáčka sa zvažovala prudko doprava a preto vodič odbočujúceho vozidla musel výrazne spomaliť. O približne 9.30 malo touto zatáčkou prejsť vozidlo zastupujúceho ríšskeho protektora a súčasne náčelníka ríšskej bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby zastrešovanými hlavným ríšskym bezpečnostným úradom – Reichssicherheitshauptamt (RSHA) generál polície SS – Obergruppenfuhrer Reinhard Heydrich. Zvykol chodiť sám iba s osobným vodičom Johannesom Klienom  v otvorenom  mercedese.  Vládca Protektorátu, ktorý hneď v prvý deň svojho príchodu do Prahy 27. 9. 1941  neváhal dať zatknúť predsedu Protektorátnej vlády Aloisa Eliáša nad ktorým bol  už o 4 dni 1. októbra 1941 vynesený rozsudok smrti (výkon na zásah Hitlera odložený  do 19. 6. 1942) a na druhý deň zaviesť výnimočný stav  neveril, že by niekto našiel odvahu ohroziť jeho osobu. Používanie ozbrojeného ochranného oddielu SS asi považoval za prejav slabosti a strachu, ktoré on nemohol dať najavo. Však do Prahy ho Hitler namiesto príliš mierneho Neuratha vyslal preto, aby tu zjednal poriadok a ukázal kto je v Protektoráte pánom. Prichádzal ako „nepriateľ všetkých nepriateľov a ochranca všetkého nemeckého“. Štátneho tajomníka a súčasne vyššieho vedúceho SS a polície Karla Hermana Franka naopak používanie ochranného oddielu ochránilo pred tým, že sa  terčom útoku nestal on.

Od zoskoku Jozefa Gabčíka, to bolo skutočné meno Zdenka Vyskočila a Jozefa Kubiša, alias   Otta Strnada skoro ráno 29. 12. 1941 pri Nehvizdoch 20 km od Prahy, namiesto plánovaných Ejpovíc pri Plzni už uplynulo takmer 6 mesiacov. Iné miesto  vysadenia  a podvrtnutý členok Gabčíka pri zoskoku ich tajnú misiu – „vykonať nejakú sabotážnu, alebo teroristickú akciu, aby mala účinný ohlas ako doma, tak aj v zahraničí“ t.j. zlikvidovať niekoho z hlavných predstaviteľov Protektorátu najlepšie z dvojice Heydrich, alebo Frank, na začiatku trochu sťažilo. V prípade nemožnosti prvých dvoch, do úvahy by prichádzal  minister školstva v protektorátnej vláde Emanuel Moravec. Osoba, miesto, čas a spôsob vykonania je ponechaná na ich rozhodnutí po vyhodnotení konkrétnych podmienok a situácie na mieste.

Začiatkom roku 1941 je Protektorát pevnou súčasťou Ríše a jeho občania horlivo pracujú v českých továrňach, ktoré vo veľkom vyrábajú zbrane zabíjajúce aj anglických vojakov a bomby, ktoré ničia aj anglické mestá. Slovenský štát je verným a lojálnym satelitom Ríše, kde je nemecký vplyv napriek jeho formálnej samostatnosti aj podľa nemeckého veľvyslanca „absolútny“. Územie bývalého Československa je pre Britov de facto nepriateľským územím vrátane časti zabratých Maďarskom. V lete minulého roka (1940) Briti uznali Benešom založený Československý národný výbor za Československú exilovú vládu. Nie je však dôvod zaoberať sa Mníchovskou dohodou a teda novými hranicami obnoveného Československa. Pre britskú vládu existujú naliehavejšie otázky a sú tu aj iné exilové vlády na ktoré je tiež potrebné myslieť a pomáhať im. V tejto fáze je dôležité, aby exilové vlády v čo najväčšom rozsahu pomáhali a povzbudzovali domáci odboj vo svojich okupovaných krajinách. Aby sa aj tým oslabovala Ríša zvnútra. V lete 1941 sa činnosť odbojových skupín v Protektoráte aj za pomoci propagandy exilovej vlády rozrastie natoľko, že Protektor K.v Neurath, ako aj dvojka protektorátu štátny tajomník  K. H. Frank písomne informujú Hitlera o „vzraste nepriateľskej činnosti československého odboja“. Hitler musí konať, nemôže si dovoliť žiadnu nestabilitu v Protektoráte a to najmä v čase, keď má plnú hlavu útoku na sovietske Rusko. V Protektoráte musí byť nastolený poriadok a akýkoľvek odpor musí byť zlikvidovaný už v zárodku. Bude to však vyžadovať tvrdé represívne opatrenia. Už starší pán a odchovanec starej školy K. v Neurath sa na túto úlohu nehodí a preto mu bez rozpakov nariadi  nástup na „zdravotnú dovolenku“. Zrejme na Himlerov návrh za zastupujúceho protektora menuje Reinharda Heydricha. Osvedčil sa na svojich predchádzajúcich pôsobiskách. Zatknutie predsedu protektorátnej vlády Aloisa Eliáša, nariadenie civilného výnimočného stavu a vlna popráv, ktorú rozpútal Heydrich po svojom príchode 27. 9. 1941 do Prahy musel každého presvedčiť, že úlohu ktorú mu Hitler dal je odhodlaný splniť za každú cenu. Do konca roku t.j. za pár mesiacov sa mu podarilo  za dokonalej asistencie K.H. Franka „nastoliť poriadok“ a domáci odboj, ktorého členom bol aj predseda protektorátnej vlády Eliáš a to bol dôvod jeho zatknutia, takmer úplne zlikvidovať. Exilová vláda so zdesením sledovala vývoj v Protektoráte. Prvoradou úlohou bolo preto opätovne nadviazanie kontaktu s domácim odbojom, lepšie povedané s jeho zvyškami. Ak by sa to podarilo, nasledovali by malé výsadky osobitne vycvičených vojakov z radov československých légii pôsobiacich v Anglicku, ktoré by sa už aktívne zapojili do domáceho odboja. Paradesanty t.j. výsadky sa vo vojne už osvedčili a to nie len na klasické bojové operácie, ale aj na diverzné operácie v tyle nepriateľa. Britmi zriadená SOE (Special operations executive – oddelenie zvláštnych operácií) tieto pripravovala a realizovala pre britskú armádu a exilovým vládam poskytovala potrebnú pomoc a podporu. Najmä čo sa týka materiálneho vybavenia, zabezpečenia lietadiel na prepravu a samozrejme výcviku parašutistov. Výsadok bol zrejme aj jediný spôsob ako dostať vysielačku a jej súčasti ako nevyhnutný prostriedok spojenia  bezpečne a rýchlo do Protektorátu. V priebehu leta 1941 sa preto vybraní adepti začali podrobovať osobitnému výcviku vo výcvikových táboroch SOE. Počasie a dostupné lietadlá však ich nasadenie odkladajú na dlhé mesiace. Samotný kontakt s domácim odbojom však nepostačuje, je potrebná aj skutočná  akcia, ktorá pozdvihne morálku domáceho obyvateľstva a súčasne zahraničiu dokáže, že občania bývalého Československa nie sú ochotní zmieriť sa so súčasným stavom. Domáci odboj však na takú akciu nemá možnosti a ani prostriedky. Obrana národa tvorená bývalými dôstojníkmi československej armády ako zrejme najvýkonnejšia domáca odbojová skupina v Protektoráte  počas svojho pôsobenia od leta 1939 vykonala  niekoľko diverzných akcií a to aj v samotnom Nemecku, udržiavala kontakt s najcennejším agentom československej rozviedky pôsobiacim priamo v nemeckej tajnej službe Abwehre – Reném a o jej činnosti  sa s uznaním vyjadrovalo aj Gestapo. V druhej polovici roku 1941 a najmä po príchode Heydricha  však bola aj jej činnosť z dôvodu zatknutia a popravy viacerých jej členov paralyzovaná.

Exilová vláda preto rozhodla o vykonaní diverzných akcií priamo československými vojakmi pôsobiacimi v Anglicku, ktorí budú na územie Protektorátu dopravení spolu s potrebným vybavením ako výsadky. Diverzné akcie sa mali zamerať najmä na poškodenie  Škodových a iných závodov, ktoré boli výkonným producentom zbraní pre nemeckú armádu a iné. Realizácia diverzných akcií na území Slovenského štátu nebola prijateľná jednak z medzinárodného hľadiska, pretože by boli  považované za útok proti cudziemu štátu a neboli by ani pochopené jeho obyvateľstvom. Situácia na Slovensku bola odlišná. Aj keď tam tiež pôsobil domáci odbojové  skupiny ani zďaleka to nedospelo  k takému štádiu ako v Protektoráte. Nehovoriac o tom, že mnohí sa so Slovenským štátom stotožnili. Hromadné popravy členov odboja a občanov Protektorátu boli tou povestnou poslednou kvapkou, ktorá prinútila exilovú vládu  k rozhodnutiu vydať rozkaz aj pre útok na niektorú z osôb, ktoré majú na týchto popravách najväčší podiel viny. Mal to byť akt odplaty  národa za spôsobené utrpenie. Vláda spolu s prezidentom Benešom  si bola nepochybne vedomá obrovského rizika, ktoré toto rozhodnutie nieslo a to najmä obavy z nemeckej odplaty a následnej reakcie obyvateľstva. Vo svetle obetí, ktoré prinášali ostatné bojujúce krajiny proti fašizmu, obetí ktoré prinášali občania Protektorátu ako aj vo veci obnovenia Československa však toto riziko muselo byť podľa ich presvedčenia a za danej situácie podstúpené.  Ak exilová vláda nemohla z vyššie uvedených dôvodov nariadiť vykonanie podobnej akcie na Slovensku, neznamenalo to, že nemala možnosť, alebo nechcela vtiahnuť aj Slovensko nejakou formou do tohto boja. To, že sa Slovák Gabčík stal veliteľom skupiny Antropoid, ktorú tvoril s Čechom Kubišom nemusela byť iba náhoda a iba z dôvodu jeho vysokých osobných a vojenských kvalít. Ak by totiž jeho slovenská národnosť mohla byť považovaná za nežiadúcu, určite by nebol vybratý. Každému bolo zrejmé, že sa viac menej jedná o seba vražednú misiu. Dokazuje to aj požiadavka, aby pred odletom spísali obaja svoju poslednú vôľu. Muselo sa preto počítať s tým, že ich skutočná identita a teda aj národnosť bude odhalená. A čo by v takom prípade lepšie symbolizovalo spoločný boj Čechov a Slovákov proti fašizmu a za obnovenie spoločného štátu ako to, že taký odvážny čin vykonali bok po boku Slovák a Čech?

27.5. 1942 poobede mal Heydrich odletieť do Berlína na stretnutie s Hitlerom. Malo sa na ňom rokovať o jeho preložení do Francúzka. Na Hrade sa dlho nezdrží a preto dnes mešká. Zatáčkou zvykol prechádzať medzi 9.30 až 9.45. Už je po desiatej a jeden zo štvorice, alebo pätice mužov pohybujúcich sa pri zatáčke, ktorý sa presunul pred ňu, aby videl autá prichádzajúce po Zenklovej triede zo smeru od Panenských Břežan, Heydrichovho sídla má svoje zrkadielko stále vo vrecku. Volá sa Jozef Valčík a zoskočil spolu s Gabčíkom a Kubišom a  ďalšími troma  parašutistami. Gabčík s Kubišom nervózne prešľapujú na svojich stanovištiach vzdialených od seba iba pár metrov. 10. 15 auto stále nevidno. Z času na čas obaja očným kontaktom alebo pohybom ruky komunikujú s ďalšou osobou. 10. 25 stále nič. Ukončiť akciu, dnes už nepríde? Musí, poobede má odletieť do Francúzka! Možno sa už nevráti. Muži sa rozhodli ešte čakať. O 10.32 sa odraz slnečného lúča odráža od Valčíkovho zrkadielka. Dohovorené znamenie! Auto sa konečne blíži. Gabčík, ktorého už boleli ruky držiace samopal Sten skrytý pod baloniakom si vymení pohľady s Kubišom. Prichádza náš čas. Vodič Klein pozoruje cestu pred sebou. Niekoľko metrov pred  tou ostrou zatáčkou  periférne pozoruje osamelého muža ako kráča na chodníku popri ceste v smere cesty auta. Iba niekoľko okamihov pred tým si niečo strčil do vrecka. Nevenuje mu pozornosť, sústredí sa na zatáčku. Vedľa neho sedí protektor a v ruke drží tašku s dokumentami. Svoj plášť ma položený na zadných sedadlách. V momente keď vchádza protektorove auto do zatáčky sa jeden muž rozhodne prejsť cez cestu (asi ďalší z parašutistov Rudolf Opálka, alebo domáci spolupracujúci odbojár), Klien musí spomaliť ešte viac. Asi chce stihnúť práve prichádzajúcu električku, pomyslel si Klien. Na chodníku však stojí ďalší muž s baloniakom prehodeným cez ruky. Tesne predtým ako sa auto k nemu priblíži, baloniak zrazu odhadzuje a vbieha rovno pred auto. Čo to má znamenať? Zrazu sa ten muž –  Gabčík postaví pred auto a v ruke drží … samopal? Údes sa zjavil nie len na tvári vodiča, ale aj jeho významného spolujazdca.  Pár sekúnd sa vlečie neuveriteľne dlho,  mal by pridať plyn a okamžite odísť z miesta. Spolujazdec však zakričí „Stojte, okamžite zastavte“ a z puzdra vyťahuje svoju pištoľ.

Muž so samopalom, medzitým, čo sa z neho márne pokúšal opakovane vystreliť hádže ho na zem a dáva sa na útek. Heydrich vstáva a snaží po ňom vystreliť zo svojej pištole, ktorá ale tiež nevystrelí. Chýba v nej zásobník. V tom sa ozve obrovská rana až zadnú časť vozidla nadvihne do vzduchu. Protektorov plášť uložený na zadných sedadlách tlaková vlna vymršťuje až na drôty električkového vedenia. Výbuch spôsobila bomba, ktorú na auto hodil druhý muž – Kubiš. Klien nie je zranený. Ale zdá sa, že Protektor áno. Zranenie však asi nie je vážne  pretože mu Protektor prikazuje, aby utekal za Gabčikom. Sám sa rozhodne prenasledovať Kubiša. Po dvoch- troch pár krokoch sa zastaví a vráti k autu a ľahne si na kapotu a z nej naspäť do auta.  Silná bolesť v chrbte mu nedovolí pokračovať. Je naozaj zranený. Črepina bomby prerazila zadný bok auta, prešla zadným sedadlom z ktorého vytrhla výplň – morskú trávu a zarezala sa spolu s výplňou do zadnej časti protektorovho tela. Iná črepina však zranila aj samotného Kubiša pri oku. Krv mu začína zalievať tvár. K odstavenému bicyklu na druhej strane sa však musí predierať cez ľudí, ktorí stáli alebo vystúpili z práve zastavenej električky. Výbuch bol taký silný, že rozbil takmer všetky sklá na električke. Niektorí sa mu pokúšajú v úteku zabrániť. Musí vystreliť niekoľko varovných výstrelov, aby sa dostal k bicyklu. Odchádza smerom k Baťovmu obchodu v Libni pri ktorom bicykel necháva a uteká do neďalekého bytu rodiny Novákovcov. Ich dcéra 14 ročná Jindřiška neskôr odnesie zakrvavený bicykel od obchodu preč. Klein prenasleduje Gabčíka, ktorý odbočil do blízkej uličky Na Kolínske a z nej do uličky Na Zápalčí a vbieha do nejakého obchodu. Určitý čas  mal Klein unikajúceho Gabčíka pred sebou a mohol ho ľahko trafiť. V tom šoku však zabudol odistiť svoj revolver. Aký paradox situácie. V tento kritický moment sa na jednom mieste ocitli traja strelci a žiadny nevystrelil. Gabčík, pre zaseknutý náboj, Heydrich pre chýbajúci zásobník a Klient pre neodistenú poistku.  Klien dobieha k obchodu (medzitým zbraň odistí) do ktorého vbehol Gabčík. Je to mäsiarstvo. Z obchodu sa ozve streľba, ktorú Klein opätuje. V zapätí však ucíti ostrú bolesť  v nohe a zosunie sa k zemi. Je ranení strelou Gabčíka a neschopný pohybu. V tom Gabčík vybieha z obchodu prechádza okolo neho. V šoku si však pomýlil orientáciu a vracia neďaleko k miestu výbuchu.  Tam v aute leží zranený a bezmocný Heydrich. Míňa ho  a rozbehol sa po električkovej trati smerom k Vltave. Mohol ho doraziť. V šoku však pokračuje v úteku. Aj ostatní sa z miesta nepozorovane dostali do bezpečia.

Črepina granátu zasiahla Heydricha do zadnej časti tela. Ak by však neprikázal vodičovi, aby zastal ale dupol na plyn bomba by auto asi  vôbec nezasiahla. Črepina ho zasiahla zrejme v momente, keď sa postavil a snažil sa vystreliť po útočníkovi.  Jeho povaha a pocit neohrozenosti sa mu stali osudnou. Hoci to zo začiatku vyzeralo na ľahšie zranenie, nebolo tomu tak. Hneď pri prvom ošetrení mu diagnostikovali roztrieštené rebro, natrhnutý hrudný kôš a v slezine uviazla tá črepina. Slezinu mu vybrali. Do 3. júna sa jeho stav zlepšil až tak, že sa dokázal posadiť a najesť. Podľa lekárskych správ práve vtedy nastal kolaps a upadol do bezvedomia z ktorého sa už neprebral a na druhý deň zomiera. Pohreb je určený na 9. 6. 1942 v Berlíne. Fašisti besnejú. Hneď v deň atentátu bol vyhlásený zákaz vychádzania od  21. 00 hod do 6 hodiny druhého dňa. Život v Prahe vrátane dopravy sa zastavil.  Kto sa v tom čase objaví na ulici a nezastaví na prvú výzvu bude okamžite zastrelený uvádza sa vo Vyhláške podpísanej Frankom. Od 20.30 ju v rozhlase opakujú každých 5 minút. V deň pohrebu uplynulo  už 13 dní od atentátu a páchatelia nie sú napriek obrovskému úsiliu chytení. Hitler zúri. Na stretnutí s protektorátnou vládou večer po pohrebe ju viní zo zodpovednosti za Heydrichovu smrť. Nasleduje porada v úzkom kruhu a prijíma, alebo definitívne potvrdzuje šialené rozhodnutie, ktorým Čechov potrestá a súčasne varuje, že ak nebudú páchatelia vydaní budú nasledovať ďalšie opatrenia.

Gestapo má vedomosť, že v Lidiciach bývajú rodiny dvoch československých vojakov, ktorí sú teraz v Anglicku Horák a Štřibrný. Už sa vie, že atentát vykonali parašutisti vysadení z Anglicka. Na mieste činu nechali zbraň a 1 bombu, obe anglickej výroby.  Tiež sa vie o nejakom dopise, ktorý naznačuje že ľudia z Lidíc najmä rodiny Horákovcov a Štribrných mohli  pomáhať parašutistom, ktorí vykonali atentát. Rozhodnutie je prijaté – Lidice zmiznú z povrchu zemského, muži nad 15 rokov budú zastrelení. Ženy a deti  budú odvezené do koncentračných táborov. Niektoré deti pôjdu do Nemecka.  Bude to exemplárny trest a súčasne účinný „nástroj“ hrozby. Ľudia v ostatných obciach si uvedomia, že ak zistia u svojich susedov niečo podozrivé, čo môže mať nejakú súvislosť s atentátom môžu dopadnúť ako v Lidiciach. Rozkaz o likvidácii Lidíc musí byť vykonaný okamžite. Od polnoci 9. 6. 1942 sú Lidice obkľúčené  a zajtra sa „to stane“. Občania Lidíc práve trávia pekný letný večer vo svojich domovoch. Netušia že posledný.   Hon na parašutistov stále pokračuje. Už trinásty deň sa skrývajú a počúvajú správy o nekončiacich popravách.

 

Na blog nadväzuje blog.