Štátny tajomník Braňo Ondruš tvrdí, že od januára 2016 sociálka názor dieťaťa nahráva. Je to klamstvo.
Každé dieťa na Slovensku môže byť na chvíľu „štátne“. Stačí, ak sa jeho rodičia nedohodnú ako sa oň budú starať po tom, čo sa rozídu. Potom, keď vletia do súdneho sporu mu je okamžite ustanovený kolízny opatrovník, ktorý ho zastupuje – vlastne je to taký advokát dieťaťa. A to, ako ten „advokát“ komunikuje so svojím klientom, vašim dieťaťom, vyzerá najčastejšie takto: sociálna pracovníčka či pracovník zhodnotí kde a ako býva, to je takzvané šetrenie v domácnosti, a raz – dva krát (skôr raz) ročne sa s dieťaťom stretne a rozpráva s ním. Za zavretými dverami, väčšinou krátko – pár minút, väčšinou v kancelárii, kde je ich viac (akože svedkovia). Vy si myslíte, že je to banalita (máte predsa kopec dôkazov o tom, ako žijete) – a potom s otvorenými ústami v súdnej sieni počúvate, ako ten cudzí človek navrhuje, koľko má s vami vaše dieťa stráviť víkendov, koľko nocí, koľko dní v roku si s ním môžete naplánovať dovolenku, alebo či bude musieť chodiť k psychológovi len preto, že jedného z rodičov nemôže ani cítiť. Zaostríte lepšie a uvidíte, že sudca tým slovám (na rozdiel od tých vašich) verí. Až vtedy vám dôjde, akú obrovskú moc tí nenápadní ľudia majú.
Nikto ešte nepovedal lepšie, čo je to tá sociálno právna ochrana detí ako Nataša Holinová, keď raz napísala: „Predstavte si, že váš spor sa vlečie roky, zastupuje vás veľká právnická kancelária, na každé pojednávanie pošle nového pracovníka, ktorý o vašom prípade nič netuší, v živote vás nevidel ani vy jeho, je absolútne nepripravený a jediné, čo zo seba na súde vytlačí, je, že nevedia nájsť nejaké úradné papiere, lebo kolega, ktorý ich mal na starosti, u nich už nepracuje. Do spisu nikdy nič nedoložil, súd nenaháňa. Pravdaže, túto kanceláriu ste si nevybrali vy, ale pridelil vám ju štát – na vašu ochranu – a vymeniť ju za inú je nadľudský výkon.“
To sú šialene vážne veci.
Štát strká nos do najintímnejších priestorov ľudí – do ich rodín a pritom nie sú jasné pravidlá, ako to má robiť. Daňový úrad vám povie nielen koľko, ale aj ako máte platiť dane, sociálna poisťovňa má jasné pravidlá na to, ako nastaviť odvody, aby ste dostali nejaký dôchodok a ešte aj keď vás zatkne polícia, tak viete presne, na čo máte právo – sú vám jasné lehoty, možnosti.
Keď sa jedná o vaše deti, pravidlá jasné nie sú. Oni (sociálka) síce hovoria: „to nie my, to tie súdy o vašich deťoch rozhodujú – my sa len vyjadrujeme“, ale práve tie vyjadrenia menia osudy malých aj veľkých.
Preto už roky kričím, aby boli rozhovory sociálnych pracovníkov s deťmi, s tými malými ľuďmi, malými občanmi, nahrávané.
Nielen preto, že sa bojím klamstva, toho, že sa dve tety na sociálke dohodnú, čo a ako napíšu, a potom povedia na súde (napríklad to, čo pomôže (im) sympatickejšiemu, alebo kľudne aj bonitnejšiemu či mocnejšiemu rodičovi), ale nahrávka by bola dôkazom, ako, akým spôsobom, štátni úradníci s dieťaťom narábajú. Nahrávka ukáže, či dieťaťu nie sú kladené manipulatívne otázky. Či sú informácie o jeho živote zisťované korektne a odborne. Či dieťa vie, či rozumie tomu, čo sa ho pýtajú.
Verte mi, keby ste tak ako ja, počuli niektoré vypočutia detí, váľali by ste sa od smiechu. Hej. Váľali by ste sa od smiechu nad odbornou impotenciou štátnych úradníkov. Nad ich neschopnosťou viesť dialóg, či dobre a citlivo klásť otázky. Až do toho momentu, kým by vám nedošlo, že takto môže byť vypočuté aj vaše dieťa.
▫
Počúvala som 11. 6. 2016 Sobotné dialógy RTVS s Braňom Ondrušom a dozvedela som sa, že už pol roka sociálka rozhovory s deťmi nahráva.
Nie.
Štátny tajomník nehovorí pravdu.
Žiadne nahrávky sa nikde na slovenských sociálkach pri vypočúvaní detí od žiadneho januára nerobia.
Mnohí ľudia, ktorých poznám, o to pre svoje deti žiadali (nechceli dokonca tie nahrávky ani počuť, stačilo im vedomie, že hlas ich dieťaťa je niekde zachytený) – ani jednému úrady nevyhoveli. Maximálnym úspechom bolo, ak dosiahli, že pri vypočutí dieťaťa bola psychologička či psychológ.
Keď sa pýtali prečo, dozvedeli sa: „My sme to nikdy nerobili.“, „My na to nie sme vybavení, nemáme diktafóny.“, a najmä: „Tak nám ukážte, kde je napísané, že to musíme robiť.“
Takže: buď štátny tajomník klame, alebo na Slovensku existuje ešte jedna paralelná sociálka, pravdepodobne v paralelnom svete.
▫
Hej.
Systém sa nahrávaniu bráni.
Hovoria mi často: „A čo keď tou nahrávkou dieťaťu ublížime?“ Áno. Ak sa len formálne zapne diktafón, urobí sa rozhovor „ako doteraz“ či „ako zvyčajne“, a potom sprístupní nahrávka súdu, teda aj rodičom, tak to bude problém. Obrovský. Lebo tam, kde deti hovoria o domácom násilí, o zneužívaní, o ponižovaní, alebo len jednoducho o tom, že sa boja, čo sa stane, keď sa „ten“ rodič dozvie, že povedali, čo skutočne cítia – tam všade ich treba chrániť. Nie je to ale nemožné. Veľa vecí sa dá dať pod režim utajenia (aspoň na nejaký čas, kým systém okolo dieťaťa nepostaví ochranný múr), veľa vecí začne byť riešiteľných až vtedy, keď sa zapoja aj ďalšie zložky, ktoré môžu pomôcť – od mediátorov, cez krízové centrá, akreditované poradenské organizácie, školy, lekárov, až po políciu a prokuratúru.
Tuším, že skutočným dôvodom toho, že sa nerealizuje nehrávanie rozhovorov s deťmi zo strany sociálky je, že len máloktorý sociálny pracovník vie, ako zisťovať názor dieťaťa. Je to totiž kumšt. Je to ťažké. Šialene. Viem o čom hovorím: keď sedíte s dieťaťom, musíte mať čas na to, aby ste získali jeho dôveru, niekedy to trvá desiatky hodín. Musíte pozorne počúvať, chytať výroky v čase, porovnávať ich, analyzovať v sociálnych súvislostiach… Musíte mať v rukáve riešenia a dieťa musí mať absolútnu istotu, že ho neopustíte ani nepodrazíte. Jednoducho je to odborná, vysoko (naozaj) vysoko náročná práca. Lebo sa (ako cudzí človek) dotýkate osudu (malého človiečika) a môžete ho zničiť, alebo zlepšiť.
Ľudia v prvej línií sú vzdelávaní „tak tak“ – v rukách majú interné normy, ktoré aj starí harcovníci veľmi ťažko lúštia a veľmi ťažko z nich vylúpnu čo majú vlastne robiť. Nemajú nad sebou takmer žiadnu kontrolu, žiadnu poriadnu supervíziu. Majú však niečo viac: istotu, že ich ten systém – teda tí ľudia, čo pracujú v kontrolných mechanizmoch, ich vedúci, metodici – podržia pri každom prešľape. A podržia.
Je to taká tichá dohoda: „My ťa podržíme, tebe ostane pracovné miesto a za to nikdy nikomu nepovieš, ako to funguje.“
Lebo kde je bordel, kde absentujú pravidlá, tam je bezpečne.
▫
Príbehov, kedy sociálni pracovníci tým, že nejednali podľa pravidiel, ale podľa toho, ako zvážili, teda ako sa vyspali, či aké mali vlastné bariéry, skúsenosti, či predsudky, som počula desiatky. Poznám mená a tváre tých, ktorým sa to stalo. Videla som, ako sa im menil osud, ako boli pod obrovskými tlakmi, ako platili stovky či tisíce za právnikov, poradcov, či terapeutov, často bezvýsledne. Videla som, ako sa zo sebavedomých, odhodlaných bytostí stávajú apatickí, nikomu neveriaci, nešťastní ľudia. Ako namiesto rodinného albumu majú z určitého obdobia života šanón, plný súdnych rozhodnutí a úradných záznamov.
Nikto im nikdy za klamstvá v správach, za neodborné posúdenie situácie nepovedal „prepáčte“, nikto im nikdy (zatiaľ) nepriznal žiadne odškodné .
▫
Je čas to zmeniť. Nedovoliť, aby sa štát správal k deťom neľudsky, neprofesionálne. Keď sú dôkazy (a nahrávka rozhovoru s dieťaťom, ktorému ten štát zasahuje do života dôkazom je) nielen tvrdenia, je šanca, že keď dieťaťu bude zle, keď sa bude trápiť, keď ho bude niekto trápiť, nájde sa dospelý človek, ktorému to jedno nebude a začne mu pomáhať. Lebo tak to je: stačí jeden človek, ktorý vie, čo má urobiť a má dôkaz, na to aby sa systém začal rúcať a zle nastavaný detský osud zvrtol dobrým smerom.
Ak nechceme pripustiť, že štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny klame, tak aspoň od-te-raz, od pondelka, sa výpovede detí na sociálkach nahrávajú. Dúfam, že tie nahrávky si začnú žiadať aj súdy, prokuratúry, či polícia.
(Bude veselo.)
