Denník N

Kniha, ktorú by si mal prečítať minister školstva, úradníci, učitelia aj rodičia

Foto z filmu Škola, základ života! (1938)
Foto z filmu Škola, základ života! (1938)

Cez víkend som prečítal novú knihu českého odborníka na vzdelávanie Tomáša Feřteka Co je nového ve vzdelávání. Poznámky z nej zverejňujem aj na blogu – má to väčší zmysel, akoby ostali len v mojom šuplíku.

Tomáš Feřtek je presvedčený, že frontálne vyučovanie, pri ktorom učiteľ 45 minút vysvetľuje učivo žiakom, treba nahradiť niečím iným. Vo svojej knihe Co je nového ve vzdělávání neprináša popis nového ideálneho modelu, ale ponúka množstvo argumentov, prečo je zmena nevyhnutná a treba sa do nej pustiť čím skôr.

Kedysi mali školy svoju úroveň

Tomáš Feřtek upozorňuje, že pri téme školstva sú ľudia často konzervatívni a voči zmenám sú ostražití. “Zatiaľ čo v automobilovom priemysle, medicíne, informačných technológiách alebo ekonomike považujeme stále rýchlejšie zmeny za čosi v podstate prirodzené a žiadúce, vzdelávanie spolu s niekoľkými ďalšími odbormi (…) patria k oblastiam života zaťaženými nostalgiou natoľko, že sme väčšinou presvedčení, že predtým to bolo lepšie.”

Ak si myslíme, že začiatkom minulého storočia malo školstvo lepšiu úroveň, treba svoje pocity konfrontovať s faktami. Feřtek pripomína, že v tom čase bola “meštianka” (čosi ako druhý stupeň základnej školy) považovaná za nadštandard. Na gymnáziá a stredné školy chodilo len desatina populácie, na univerzitu šlo zhruba percento.

To, že máme výborné školy, sme si mohli myslieť v socializme, dokonca aj v 90. rokoch. Potom však prišli prvé medzinárodné porovnania.

Samozrejme, môžeme byť hrdí na niektoré úspechy vo vzdelávaní, ktoré sme v minulosti dosiahli. Zároveň si ale musíme uvedomiť, že dnes sme sa ocitli v úplne inom kontexte. Nezáleží na tom, či je dnešné školstvo ťažšie alebo ľahšie ako pred tridsiatimi alebo sto rokmi, podstatné je, že musí byť iné, lebo aj svet je úplne iný.

Spochybnená pozícia učiteľa

“Priemerný učiteľ rozpráva. Dobrý učiteľ vysvetľuje. Výborný učiteľ ukazuje. Najlepší učiteľ inšpiruje.”

Internet zrušil vzdelávací monopol škôl, pozícia učiteľa bola spochybnená. Podľa Feřteka už učiteľ nemá byť autoritou, ktorá odovzdáva svoje vedomosti, ale mal by byť inšpirujúcim sprievodcom, ktorý počúva a stále sa sám učí.

Rozlúčiť sa treba aj s predstavou, že študenti sa lepšie učia, keď sa školy a učiteľa boja. “Bez pocitu bezpečia mozog neprijíma nové informácie, je schopný si zapamätať len izolované fakty a na krátku dobu.”

Na vyučovaní je kľúčový pocit autonómie, teda možnosť vybrať si čas a spôsob, čo, ako a s kým sa budú žiaci učiť. Zároveň je potrebný pocit zmyslu a užitočnosti toho, čo robím.

Darmo debatujeme o tom, koľko hodín matematiky deti potrebujú a či z nej majú mať povinnú maturitu, ak im počas celého štúdia nevieme ukázať, prečo by ich mala zaujímať, prečo a ako im môže byť užitočná aj v prípade, že ju nebudú potrebovať na vysokej škole.

Koniec frontálnej výučby

Zmeny v slovenskom a českom školstve sú v knihe opísané slovami ako “náhodná improvizácia”, “podfinancovaná hibernácia” a “reforma cestou rozpadu systému”.

Zároveň ale vo svete nie je jeden zaručene fungujúci a pre nás vhodný systém, ktorý by sme mali okopírovať. “Medzi vyspelými krajinami by bolo ťažké nájsť dva vzdelávacie systémy, ktoré by bolo možné označiť za zhodné (…) Aj ten zdanlivo jednotný fínsky model je dnes založený na veľkej autonómii jednotlivých škôl a učiteľov. Jediný správny smer prestáva existovať.”

Okrem spochybnenej autority učiteľa sú dnes spochybnené aj samotné školské učebne. “Pribúdajú školy, kde sa deti pohybujú voľne medzi ročníkmi, spolupracujú so staršími a mladšími spolužiakmi, a vyberajú si, na čom budú v ten deň spoločne pracovať. Čo znamená aj spochybnenie vyučovacej hodiny.”

Spochybňované sú samotné školské predmety, integrujú sa do širších blokov humanitných a prírodných predmetov.

“Spochybnená je aj úloha učebníc ako príliš skostnatelého a redukujúceho obrazu sveta.”

Čaká nás ešte ohromne dlhá cesta. O čom sme vlastne v posledných rokoch v súvislosti so školstvom debatovali? O tom, či sa môžu v bufetoch predávať sladkosti a čipsy? O tom, či sa deti smú učiť v škole sexuálnu výchovu? O tom, či si učitelia zaslúžia vyššie platy, keď vraj aj tak nič nerobia a majú dlhé prázdniny? A teraz si predstavte, čo nás po týchto malichernostiach ešte čaká. 

Oddelenie zrna od pliev

Osemročné gymnáziá boli zlý nápad, povedal Tomáš Feřtek v rozhovore pre Denník N. Vo svojej knihe ďalej rozvíja svoju obhajobu inkluzívneho vzdelávania: “Demokratická spoločnosť vyznávajúca až do krajností rovnosť šancí, trpí stále väčšou selekciou vo vzdelávaní,” píše. “Severské vzdelávacie systémy silne zamerané na rovnosť a propagujúce spoločnú školu pre všetkých sú na tom lepšie než selektívne systémy postkomunistických krajín. V nich je stále možnosť isť vlastnou individuálnou cestou bez ohľadu na ostatných často chápaná ako výdobytok demokracie.”

“Škola plní jeden ťažko nahraditeľný prvok: spája spoločnosť bez ohľadu na sociálne rozdiely a táto jej funkcia je pre budúcnosť kľúčová.”

V knihe sú spomenuté prípady detí, ktoré sú považované za ťažko vzdelávateľné a aj v 13 rokoch vám povedia, že prvýkrát zažili, že ich za prácu niekto ocenil alebo pochválil. “Až doteraz žili vo svete, do ktorého akékoľvek uznanie čo pochvala nepatria.”

Tomáš Feřtek chápe, že sa rodičia snažia dostať svoje deti do výberových tried a škôl. Zároveň nám ale naliehavo pripomína, aby sme nezabúdali na tých, ktorí ostávajú na horších školách. O ich budúcnosť sa musíme viac zaujímať a zastaviť roztváranie nožničiek medzi najlepšími a najhošími žiakmi. Lebo darmo debatujeme o podpore humanitných predmetov, väčšom počte hodín dejepisu a exkurziách do koncentračných táborov, darmo sa snažíme budovať v ľuďoch vzťah k občianskej a demokratickej spoločnosti, ak ich zaradíme na druhú koľaj a zabijeme v nich motiváciu na sebe pracovať ešte skôr, ako získajú občiansky preukaz.

Rodičovská revolúcia

Dlhodobú neschopnosť zaviesť do nášho školstva potrebné zmeny, by mohli podľa Feřteka naštartovať samotní rodičia. Mnohí tridsiatnici už dnes majú deti. Vyštudovali vysokú školu, majú skúsenosti zo zahraničia, sú často pedagogicky gramotní a budú hľadať pre svoje deti to najlepšie. “Tento prúd, pred niekoľkými rokmi úplne okrajový, silnie a už ho zjavne nie je možné zastaviť. Rodičov, ktorí budú žiadať pre svoje deti inú školu (…) bude len pribúdať. A štát už sa nebude môcť tváriť, že ich nevidí.”

27406409Tomáš Feřtek: Co je nového ve vzdělávání

Vydavateľstvo: Nová beseda, 2015
Počet strán: 100 strán
ISBN: 9788090608924

 

Kam si ešte kliknúť, ak vás téma zaujíma:

Teraz najčítanejšie

Filip Struhárik

Redaktor a editor Denníka N. Pripravuje MediaBrífing - týždenný newsletter o médiách a internete. Pochádza z Martina, vyštudoval žurnalistiku, v rokoch 2009 - 2014 pracoval ako editor online spravodajstva a projektový manažér na SME.sk. V roku 2019 dostal na Novinárskej cene čestné uznanie „za prínos k rozvoju digitálnych médií a online žurnalistiky“ a za to, že sa stal „watchdogom sociálnych médií“. V roku 2020 získal Cenu otvorenej spoločnosti venovanú pamiatke Karola Ježíka. Jeho novinársku prácu ocenil dvakrát aj Literárny fond. Je členom hodnotiacej komisie projektu Konšpirátori.sk a spolupracuje s medzinárodnou organizáciou Reportéri bez hraníc. Napísal knihu Co je nového v médiích.