Skrotiť slona
Je to už niekoľko týždňov, čo mám nového kámoša. Neviem ako sa volá a netuším kde býva. Vyzvedal som, ale on mlčal, poskakoval okolo mňa a vyplazoval mi jazyk.
Ráno som išiel som do práce ešte za tmy. Chlad diktoval krok a vlhko dávalo úvodzovky za každým výdychom. Najskôr som počul šuchot napadaných listov, myslel som že to vietor, ani som sa za zvukom nepozrel. Keď sa zvuk začal približovať, otočil som sa tým smerom. Oproti mne bežal pes.
Veľké uši mu lietali vzduchom, ako krídla motýľa. Jazvečík krížený s pitbulom, jazbul babôčka. Pribehol ku mne, už z diaľky som vedel že sa chce hrať. Loptičku som pri sebe nemal, hodil by som, nech prinesie. Mohol som hodiť mobil, alebo peňaženku, no čo keby ju náhle aportoval svojmu pánovi, ktorého som nikde nevidel. Poškrabkal som ho za ušami.
Skrotil som ho, ako ten chlapík čo skrotil zviera, iba tak, svojou vôľou, niekde som čítal. Neviem aké zviera to bolo, ale asi slon, lebo vrabca ešte nikdy nikto neskrotil.
Odvtedy, takmer každé ráno pribehne niekde z diaľky. Letí hmlou, letí lístím a potom mi náhle brzdí pri nohách. Vyplazí jazyk a nechá sa škrabkať. Kus cesty ma vyprevadí, kým nenastraží tie svoje veľké uši zvuku, ktorý ja nepočujem a beží preč.
Aj dnes ráno. Chodník mokrý a novembrové ráno ako rybací tuk niekde v duši. Pribehol ako vietor, pozdravil som ho a poškrabal. Zo šera vystúpila postava, už z diaľky som vedel že to bude osudové. Nedočkavý na tie zvonivé slová, s jemnou škrupinou vtipu.
Necháš ho! Zaznel hlas, kým som zaostril tvár. Ale mne to nevadí, povedal som. To nepatrilo tebe, reagovala pani a škaredo pozrela na mňa. Chcel som ju poškrabkať za ušami, použiť svoju vôľu. Ale videl som psa, ako stiahol uši a nechal som to prekvapenie tak. Ráno by malo byť pokojné.
Je to už niekoľko týždňov, čo mám nového kámoša. Neviem ako sa volá a netuším kde býva. Takmer každé ráno pribehne niekde z diaľky a ja celkom rozumiem, prečo je to tak.
