Denník N

Pravda o slovenskej histórii? Konečne ju niekto napísal

“23. marca roku 1888 zadržala policajná hliadka v dedinke Staré Stawy v západnej Halíči štyroch Slovákov.” Takto sa začína kniha Martina Pollacka Americký cisár.

Halič, po poľsky Galicja, je ten kút tesne za hranicami Slovenska, na juhovýchode Poľska, na západe Ukrajiny, v Uhorsku, delený a presúvaný medzi krajinami podľa toho, komu sa práve hodil. Preto, ale nielen preto, v Haliči vládla neuveriteľná bieda.

„Haličan pracuje málo, pretože málo jedáva, biedne sa živí, pretože primálo robí, a zomiera priskoro, pretože sa zúfalo stravuje. Priemerná dĺžka života v najchudobnejšej časti monarchie: muži 27 rokov, ženy trochu dlhšie, pričom už v Česku je to 33 rokov a v Anglicku 40.“

Nie je to stredovek; ťažko sa tomu verí, ale autor píše o dobe spred niečo vyše storočia:

„Prírodné katastrofy, suchá, krupobitia a povodne spôsobujú zničenie úrody a hladomory: podľa opatrných odhadov zomiera ročne v Haliči okolo päťdesiattisíc ľudí iba od hladu.“

Typický dom v Haliči koncom 19. storočia (zdroj: historiarabki.blogspot.com)
Typický dom v Haliči koncom 19. storočia
(zdroj: historiarabki.blogspot.com)

A stále je to kniha aj o nás, o našej krajine, našich vlastných predkoch. Onými štyrmi Slovákmi na ceste do Ameriky sú Mathias Komara (30), Pál Popovic (18), Jan Virosztek (16) a Jakob Komara (14). Všetci pochádzajú z Brutoviec, dediny pri Levoči, odkiaľ ich vyhnala bieda.

Taká, že nie Amerika, ale samotný odchod bol dôležitý, napríklad do Brazílie alebo Argentíny:

„Celé dediny sa vydávajú na cestu. Oleszko hlási, že prakticky všetci obyvatelia Sokołówky a Przewłocznej vyrazili. Všetci sa chcú dostať do Bronzílie, Bryzólie alebo Arantýny či Agripíny – vidiečania ani len nevedia, ako sa krajina, kam mieria, vlastne volá.“

Keď boli ľudia tovarom

Rakúšan Martin Pollack robí prácu za nás. Píše o nás, o našom regióne, ohraničenom nie čiarami, ale kultúrou a historickou skúsenosťou. Poskytuje druhý pohľad, protiváhu k romantickej predstave o pastieroch s lyrickými sklonmi.

Píše o nesmiernej biede, kvôli ktorej boli ľudia schopní riskovať, ísť do neznáma, prísť o všetko. Často netušili, kam idú, často mali úplne skreslené predstavy, ale každá predstava, akokoľvek nereálna, bola lepšia ako realita. Koľkí z nás majú rodiny v Amerike? Ja z oboch strán. Práve preto je to kniha o nás všetkých, preto by si ju každý mal prečítať. Nie je to dejepis, ale história.

zdroj: absynt.sk
zdroj: absynt.sk

Martin Pollack opisuje, ako dokonale bola celá cesta zrežírovaná, aká nepriepustná bola sieť: začínala sa agentmi v dedine, ktorí Ameriku opisovali v najkrajších farbách, pokračovala pašerákmi, ktorí zabezpečili cestu do Osvienčimu a odtiaľ do prístavov. Tam už čakali kšeftári s lístkami na vlak a loď, na druhej strane zas kšeftári pripravení ponúknuť ubytovanie a prácu.

Každý krok bol precízne naplánovaný, priemerný vysťahovalec bol odovzdávaný z rúk do rúk, nemal šancu sa vymaniť. Každý sa na ňom priživil, až skončil dôsledne obratý o všetky peniaze, ožobračený, ak mal smolu, aj zadĺžený. Mal len takú hodnotu, ako jeho peniaze. V tejto knihe nie je miesto pre romantiku:

“Na vlakovej stanici v Brezinke čaká vysťahovalcov ešte horšie zaobchádzanie. Len čo dorazí vlak, na perón sa vyrútia nohsledi a bojujú o utečencov. S obľubou prišelcom hneď pri vystupovaní vytrhnú z rúk batoh, balík alebo debnu a rozbehnú sa do agentúry, takže majiteľom neozstáva nič iné, ako utekať za nimi.”

Čo mohol človek urobiť? Mohol sa sťažovať, súčasťou siete však boli nielen radoví policajti, ale aj ich nadriadení, dokonca župan. Obyčajný človek doslova nemal kam ísť (tiež nemal čas, peniaze a znalosti). Vysťahovalectvo bolo obyčajným krutým a bezohľadným biznisom. Je ťažké tomu uveriť, predsa len, o tomto sa nepíše a teda nevie, podobné veci si spájame s inými končinami a časmi. Nie u nás, nie nedávno, a predsa: to všetko sa dialo našim starým a prastarým otcom.

“Pri predaji lodných lístkov (v Osvienčime) si agentúry pomáhajú takzvanými “telegrafmi”. Obyčajný plechový budík obsluhuje Abraham Landerer, komplicami nazývaný “lodný riaditeľ.” “Riaditeľ natiahne budík a nechá ho zvoniť, čím akože vytvára telegrafné spojenie do Hamburgu alebo až do Ameriky. Potom sa pýta, či sa na palube lode ešte nájde voľné miesto. Vzápätí budík znova natiahne, aby mohol prijať odpoveď.

Za také “telegramy” cálujú vysťahovalci štyri až šesť guldenov S pomocou budíka sa Landerer opýta, či sa v Amerike pre toho či onoho emigranta nájde aj pozemok a pôda. Nakoniec sa budíkom zavolá “americkému cisárovi”, ktorého sa prefíkaný agent spýta, či bude taký láskavý a prijme do svojej ríše nového poddaného.”

Zdroj: ayseyavas.ch
Zdroj: ayseyavas.ch

Ako vyzerala cesta

Ktovie, ako to je; dnes by sme neváhali písať o ľudskej tragédii, vtedy to bol možno len život. V knihe defilujú Slováci a Poliaci, Židia, ktorí utekajú z Poľska, a takí, ktorí utekajú do Poľska z Ruska, ženy predané na prostitúciu a také, ktoré si prostitúciu z núdze vybrali. A všetci tí ľudia majú mená, majú príbehy. Náhodné citáty:

„Roku 1888 vycestovalo z Európy 540 000 ľudí. Medzi emigrantmi výrazne prevažujú muži.“

„V niektorých jednotlivcoch vzbudzujú ruskí židovskí emigranti súcit, väčšina ich však odmieta, alebo z nich má dokonca podvedomý strach. Cudzinci, navyše Židia, prichádzajú otrhaní a chudobní. (…) To isté počúvajú utečenci z Halíče, keď dorazia do Nemecka. Po uliciach sa potulujú skupiny čudne oblečených ľudí a zoskupujú sa pri vlakových staniciach. Muži v silno páchnucich ovčích kožuchoch s huňatou vlnou navrchu, ženy zakrútené do veľkých šatiek. S Nemcami sa nevedia dorozumieť a nedokážu prečítať ani všadeprítomné nariadenia a zákazy: Nepľuť! Nepitná voda! Nezakladať oheň! Porušujú dobré mravy, už len ich masová prítomnosť vyvoláva v Nemcoch podozrenie.“

A keď do Brém, jedného z dvoch hlavných prístavov, prišiel poľský novinár Adolf Dygasiński, aby podal správu, uvidel toto:

„Smutný, veľmi smutný pohľad! Stovky ľudí ležia v špine, na ktorú sa človek bežne neodváži ani stúpiť. Všade navôkol vládne nepredstaviteľný neporiadok. V rozpadávajúcej sa budove znie najmä poľština. Všetko je preplnené, nielen sály, ale aj chodby, kúty a výčnelky, pretože každý deň prichádzajú vlakmi ďalší a ďalší ľudia.”

Slováci v Clevelande (zdroj: maticaroznava.sk)
Slováci v Clevelande
(zdroj: maticaroznava.sk)

O Amerike

Jedna celá časť je venovaná životu v Amerike, ktorý by sme dnes pravdepodobne opäť opísali slovom utrpenie. Prvá generácia je ošklbávaná pri práci, ubytovaní, pri posielaní peňazí domov. Na každom fronte. Z minimálnej – často takmer nulovej – mzdy sa snaží uštetriť a pomôcť tým, ktorí doma žijú v ešte väčsej biede. Nevyzná sa, nezapadá nielen jazykovo, ale ani kultúrne a spoločensky. Nie je vítaná.

“Človek jasne vidí, že by na tom Spojené štáty boli lepšie, keby tu nevzdelaným ruským a uhorským prisťahovalcom neposkytili útočisko… Títo ľudia sú prinajlepšom odpudiví; za daných okolností predstavujú bezprostredné nebezpečenstvo. Aj keď sa im podarí dostať cez karanténnu kontrolu a usadia sa tu, ich životný štýl bude neustále predstavovať riziko. Nesmieme zabúdať, že cholera má pôvod v prístreškoch týchto vyvrheľov ľudskej spoločnosti,” napíšu 29. augusta 1892 na titulku New York Times a človeka to takmer uráža – píšu predsa o jeho predkoch!

V každej rodine sa predsa nachádza variácia na takýto príbeh. Rokmi sa naň možno zabudlo, možno sme ho zhrnuli do predstavy, že pra/dedko odišiel do Ameriky, potom tam žil a potom sa vrátil.

Práve Americký cisár však veci uvádza na pravú mieru. Ponúka konkrétne, osobné príbehy, na ktorých začiatku bolo utrpenie, utrpením pokračovali a často sa aj utrpením končili. Táto kniha by na dejepise mala byť povinným čítaním, napísaná je totiž tak, že ju čítať neprestanete. O našej histórii spred niekoľkých generácií povie viac ako akákoľvek učebnica.

Nie je to história veľkolepá, národ ani dvojkríž na nej nepostavíme, ale je to história skutočná. Ak ste Amerického cisára ešte nečítali, rozhodne by ste mali.

Teraz najčítanejšie