Nielen o nacionalizme z knihy Johna Lukacsa – Demokracia a populizmus
Vo svojej krátkej publikácii z roku 2005, Demokracia a populizmus: Strach a nenávisť, skúma známy americký historik s maďarskými koreňmi, John Lukacs, vzostup demokracie, kontrastuje rôzne ideologické prúdy, vznik ľavice a pravice, resp. vznik konzervatívneho a liberálneho myslenia a očami neúprosného kritika skúma súčasné problémy demokracie.
Úvodom svojej útlej knižky rozoberá Lukacs predovšetkým korene súčasnej západnej demokracie, ktoré nevidí v antike, ale skôr vo Veľkej Británii 16. storočia a neskôr v Holandsku či vo Švédsku. Venuje sa pôvodom americkej demokracie, neúspechom tej západoeurópskej, boľševizmu, fašizmu či nacionalizmu. Práve pri poslednom menovanom -izme popisuje niečo, čo opäť vidíme na vzostupe.
Nacionalizmus, fašizmus, patriotizmus
Kým patriotizmus Lukacs považuje za obranný, sčasti pozitívny a v konečnom dôsledku aj prirodzený, nacionalizmus nie je len útočný, ale považuje ho za lásku k čomusi menej hmatateľnému, k mýtu „národa“, ktorým možno ospravedlniť mnoho. Dokonca zachádza tak ďaleko, že ho definuje ako politickú a ideologickú náhradu náboženstva.
Roky 1920 – 1945 Lukacs označuje za boj demokracie a totalitarizmu. Hitlerov úspech údajne spočíval v pochopení, že ľuďmi hýbu prejavy moci, dokonca ich často dokážu zbožne uctievať (ukážkovým príkladom sú napríklad fb fanúšikovia Mikuláša Černáka) a nie návrhy nejakých spoločenských zmlúv. Jeho devízou a devízou moderných diktátorov bolo zároveň práve to, že apelovali na princíp ľudovej zvrchovanosti a ich režimy boli ochotné tolerovať kapitalistov (pokiaľ boli z ich vlastného ľudu, ako napríklad Göring).
„Nacionalizmus je sebecký a zameraný na seba. Presvedčený nacionalista je podozrievavý nielen voči ľuďom, ktorých vníma ako cudzích, môže byť ešte podozrievavejší k ľudom jeho vlastného rodu a je pripravený ich pranierovať ako „zradcov“ – t. j. ľudí, ktorí nesúhlasia s jeho nacionalistickým presvedčením.“
Práve tento postulát je azda v súvislosti s našou zelenou vodcovskou stranou najtrefnejší. K tomu treba ešte prirátať nenávisť, ktorá je síce morálnou slabosťou, ale je nanešťastie zdrojom sily. Preto má podľa Lukacsa pravica istú výhodu nad ľavicou, a to predovšetkým v dobe demokratického populizmu. Populistické strany Lukacs popisuje ako nevyhnutne nacionalistické a občas, no nie vždy, aj antisemitské. Dokonca aj antikomunizmus v USA bol podľa Lukacsových slov populárny nie pre svoju konzervatívnosť, ale preto, lebo bol nacionalistický.
Hitler, totalitné režimy aj súčasní prívrženci krajnej pravice zakladali a zakladajú svoje ideológie práve na hľadaní nepriateľa a na vyburcovaní nenávisti ľudu voči nemu. Lukacs píše, že to, čo ľudí spája, je nenávisť, kým láska je vždy individuálna a nie kolektívna. Napriek tomu však končí pomerne optimistickým tvrdením, že výhodou lásky je, že nie je nikdy sebaláskou, ale láskou k druhému a to ľudstvo ako také zachraňuje.
Nedávno sa diskutovalo o tom, či je pomenovanie nacistov „fašistami“ jednoducho hyperonymum alebo ide o dve rozličné ideológie. Lukacs zastáva druhý názor a tvrdí, že hlavným rozdielom medzi týmito dvoma ideológiami je fakt, že Mussoliniho fašisti verili v primárnu dôležitosť štátu, ktorý mal byť posilňovaný proti vrodenému individualizmu (niečo, čo v súčasnosti zastáva napríklad aj ruský ideológ a údajný Putinov radca, Alexander Dugin) a podstata, že nie ľudia tvoria štát, ale štát tvorí ľudí. Hitler na druhú stranu už v Mein Kampfe píše, že „štát je len prostriedkom na dosiahnutie cieľa.“
Demokracia dnes
Autor v knihe porovnáva americkú demokraciu so západoeurópskou, a hoci z neho cítiť istý odpor k liberalizmu, nepristupuje k obľúbeným demagogickým fantazmagóriám o zhýralom homosexuálnom Západu, ale racionálne opisuje neduhy súčasnej demokracie.
Jednou z markantných porúch demokracie je podľa neho kult a kultúra publicity, ktorá sa odráža v každodennom živote. Nejde ani tak o snahu niečo dokázať, ale, ak dovolíte použiť doslovizmus, „byť videný“. Ukážkovým príkladom sú napríklad rôzne reality šou, ale vo veľkom sa objavujú aj v politike. Možno spomenúť súčasného republikánskeho kandidáta na amerického prezidenta, Donalda Trumpa, ktorý v snahe zviditeľniť svoje meno nálepkuje všetky svoje firmy a výrobky, ako inak, svojím menom. Ide jednoducho o nevyhnutný plod spoločnosti.
S tým ide ruka v ruke aj ďalší neduh, ktorý Lukacs pomenúva ako prítomnosť a propagácia povrchných sloganov, ktoré vznikajú práve vďaka samotnej povahe spoločnosti a štruktúre diania a často sú vyzdvihované na úkor súkromného myslenia a sebapoznania (Make America Great again, Yes, we can, ale aj Robíme pre ľudí či už sprofanované Za Boha a za národ). Povedané v internetovom slangu, hashtagy nahradili myslenie.
Už v roku 2005 Lukacs prorokuje, že ľavica stratí svoju príťažlivosť takmer všade a budúcnosť Západu nevidí ani tak v hraniciach medzi pravicou a ľavicou, ale skôr medzi dvoma druhmi pravice, ako sa udialo aj v roku 1940 medzi Churchillom a jeho konzervatívnymi odporcami či medzi de Gaullom a Pétainom.
Gro knihy je založené predovšetkým na úvahách historicko-politického mysliteľa Alexisa de Tocquevilla a jeho titulu „O demokracii v Amerike“, ktorý písal, že by považoval za veľké nešťastie pre ľudstvo, ak by sloboda mala existovať na celom svete v rovnakých črtách. Lukacs spomína, že história demokratizácie je však napriek tomu neoddeliteľná od svetovej amerikanizácie, pričom však kritizuje Wilsonov „nešťastný citát“: „Urobiť svet bezpečným pre demokraciu“ a píše, že by v súčasnosti skôr mal znieť „urobiť demokraciu bezpečnou pre svet.“
Mnohé z autorových argumentoch stoja na vratkých základoch, no aj tak ide o zaujímavú publikáciu, ktorú stojí za to prečítať a jednoduchým spôsobom si osvetliť vznik či porovnať niektoré ideológie 20. storočia. Osobne som v mnohom nesúhlasil, ale zastávam názor, že je potrebné neustále konfrontovať vlastný pohľad na svet. Na záver snáď už len jeden citát o slobode, ktorá je v mnohom omnoho zložitejšia a náročnejšia, ako bezbrehé vzhliadanie k „vodcom“, a preto sa nám môže zdať, že sa objavuje čoraz viac ľudí, ktorí sú ochotní sa jej vzdať:
„Sloboda znamená schopnosť vedieť niečo o sebe samom, a následnú prax alebo aspoň túžbu žiť v súlade s obmedzeniami uloženými sebe samému – a nie vonkajšou mocou.“
*vydavateľstvo Kalligram, 2006, preklad: Tomáš Zálešák