Prečo sú počítačové hry také zaujímavé pre deti
To, že niektoré dnešné deti sú závislé na mobiloch, sú pohltené kybersvetom, že by len stále surfovali na nete a hrali počítačové hry, sa na nás valí z každej strany. Skúsme sa na to pozrieť inak.
Včera som vošla do rodinného antikvariátu, kde majiteľkin vnuk sedel za stolom a hral na tablete hru. Nevšedný pohľad pre mňa a v niečom dokonca až provokujúci. Obklopený knihami a pritom sústredený na blikajúci dispej. A tak celý deň rozmýšľam nad týmto provokujúcim fenoménom
Svoju prvú elektronickú hru som dostala na Vianoce, keď som mala šesť rokov. Ruská hra Chobotnica a potápač. Hrávala som ju celé hodiny do neskorej noci, niekedy až rána. Zaujímavá pre mňa prestala byť po pár týždňoch, keď som s jedným životom nazbierala toľko bodov, že hra zapípala a počítala od znova. Pre šesťročné dieťa to bol pocit satisfakcie. Tetris sa mi dostal do rúk, až keď som mala približne 11 rokov. Nadšenie mi vydržalo dlhšie, bolo to 8 hier, niekoľko levelov a rýchlostí. Po pár týždnoch som hrávala len na maximálnej rýchlosti, keď som dosiahla milion bodov a ďalej to nepočítalo, môj záujem opadol. Ale tie bolesti palcov si dodnes pamätám. A keď potom prišiel počítač a prvé hry, situácia sa zopakovala.
Prečo sú hry také zaujímavé? Primárne sú prepracované, prispôsobené potrebám dieťaťa. Dieťa v nich nájde práve to, čo potrebuje, vlastne, keby to nesýtilo poreby dieťaťa, nemohla by vzniknúť závislosť.
1. Hry, na ktorých sa deti (aj dospelí) stávaju závislými nemajú pred definovaný koniec. Sú to hry, kde vás nečakajú „game over“. Nikdy nedôjde do bodu, kedy by ste si mohli povedať, tak, prešiel som každý level, už tu nie je nič nové (toto platilo len pre môj staručičký tetris). Hráči sú objavitelia.
V každom dieťati (aj v dospelom) je veľký kus dobrodruha. Deti rady skúmajú. objavujú, zažívajú to zdravé napätie, keď zadržiavajú dych a svet vôkol prestáva existovať.
Na chvíľu si zatvorte oči a skúste si spomenúť na miesto, blízko vášho bydliska, kde vaše deti môžu ísť objavovať. Miesto, ktoré má v sebe niečo tajomné, nové. Ten nový level. Niekde, kde môžu ísť bez vás. Som si istá, že mnohí z vás žiadne také miesto vo svojom okolí nenašli. Deti potrebujú svoje dobrodružstvá, miesta kde môžu objavovať. Moja generácia ich ešte mala, každým rokom sme sa mohli hrať vzdialenejší od domu. V určitom veku sme mohli k jazerám, do lesa, koľko nám naša odvaha dovolila. Preskúmali sme susedovú záhradu, kde sme mali zakázané vstúpiť, aspoň z vysokého stromu sme nakúkali, čo tam bolo také zakázané. Bratia potrebovali viac preskúmavať a objavovať fyzicky, mne stačilo občas a potom som objavovala v knihách.
2. Hry už nie sú len pre jedného hráča, ale napĺňajú aj potrebu socializácie, teda vy hráte so spoluhráčmi, nie proti pc.
Bežné dieťa má svoje povinnosti od rána takmer do večera. Zabehnúť si len tak ku kamáratom spontánne, keď dostane chuť zahrať sa, už nie je samozrejmosťou. Stačí stlačiť jedno tlačidlo a na dosah sú reálni spoluhráči, ktorí chcú hrať práve teraz a tú istú hru. Hráči majú svoju komunitu.
3. Body-odmeny získavate v ďalších leveloch. Za odmenu treba vytralo pracovať. Prvé levely prejdete za niekoľko minút, kým tie ďalšie sú náročnejšie, ale už ste si zvykli, že na postup do ďalšieho levelu, je potrebné vynaložiť viac času a úsilia a nie ste z toho frustrovaný. Hráči nehľadajú len okamžité uspokojenie potrieb. Hráči máju svoj rank.
Každé dieťa chce mať pocit, že je v niečom dobré, že sa mu darí, že vďaka svojej šikovnosti sa dostalo do ďalšieho kola. Hra má zabudované pochvalné výkriky, povzbudenia a radosť, keď sa to podarí. Vývojári to majú premyslené. Pochvala od avatara nepríde len tak lacno, niekedy sú to hodiny až dni, kým sa vám podarí prekonať určitý úsek hry. Pochvala príde v tej správnej chvíli a aj povzbudenie.
4. Povzbudzujú aby sa zapojili do celosvetovej siete hráčov a navzájom si pomáhali.
Chvíľu proti sebe a potom bok po boku, to všetko patrí k detstvu. A tak nablízku je dobrý pocit, že robíte to, čo vás baví a zároveň ste súčasťou skupiny. Moja generácia, si stavala kluby, kdekoľvek sme našli miesto, kde dospelí nemohli. Vyčitili sme to tam, zariadili a trávili tam nejaký čas. Hráč sa stáva koučom.
5. Hra má svoje vlastné platidlo, má svoju menu-tokeny, ktoré môžete získať a za ne si kupovať rôzne rozšírenie hry, funkčné či estetické prvky, ako v reálnom svete majetok.
Hry vedú deti k tomu, že ak niečo chcú musia do toho investovať čas a energiu. Za desiatky odohraných hodín za ním vidieť výsledky. Tí, ktorí hru poznajú vedia, ktorý prvok koľko úsilia vyžadoval alebo koľko levelov treba prejsť, aby ste mohli mať určitý znak, či erb. Hráč je zberateľ.
Ako deti sme všetci chceli mať čierny pás v karate. Začínalo sa bielym pásom a žiadna skratka k čiernemu nebola. Zbierali sme nálepky a iné drobnosti, ktoré boli naim majetkom. Nebolo to niečo, čo nám len tak spadlo do lona, ale tvralo to roky, kým sme to kumulovali a takú hodnotu to pre nás aj malo, aj keď hodnota pre dospelích mohla byť otázkou drobných.
6. Hru si môžete prispôsobiť, meniť dizajn, pridávať prvky, vytvárať rôzných avatarov, kde si môžete nadefinovať od hrúbky ich obočia až po počasie. Každý hráč si vytvára svoje unikátne prostredie. Hráč je umelec a spolu-tvorca.
Každý z nás máme chuť občas si prispôsobiť to naše bezprostredné okolie. Presťahovať nábytok, vymaľovať byt, alebo hoci zmeniť účes tak, aby to viac vystihovalo našu náladu. Dieťa je aj umelec a každý priestor, v ktorom sa môže realizovať vdačne príjme, aj ten virtuálny. Niekomu stačí nalepiť plagát na stenu, iný má porebu prejaviť sa inak.
Prečo sú počítačové hry také zaujímave? Pretože sýtia potreby, ktoré deti majú. Sú ľahko dostupné, dynamické a dieťa nemá pocit, že pri hraní hier stagnuje. Virtuálny svet je plný reálnych ľudí, je reprezentovaný avatarom, ktorý sa volá, vyzerá a správa sa tak, ako jeho majiteľ si zvolí. Nie je to až také iné, ako keď sme snívali pri knihách.
Sú chvile, keď mám chuť alebo pokušenie stráviť večer hraním hier. Ako dospelý človek pritom mám, rozvinutejšie schopnosti ako naplniť svoje potreby, mám v tom voľnú ruku aj prostiedky. Dieťa má skromnejšie možnosti, ako svoje potreby naplniť.
Osobne si myslím, že detská duša je rovnaká ako generácie dozadu. Sú tak isto krehkí a zraniteľní a ich potreby sú tie isté. Mať bezpečné a láskyplné zázemie, aby sa mohli rozvíjať. K tomu však potrebujú to svoje dobrodružstvo, objavovanie, hrdinov a nepriateľov. Deti sú flexibilné a adaptujú sa pomerne rýchlo. Siahajú po virtuálnom svete, pretože ten “ normálny“ pre nich nie je „user friendly“ – optimálny pre uživateľa. Zdá sa, že ako prvý to opäť pochopil zábavný priemysel, ktorý minutu po minúte vytvára pre nich viac kyber priestoru, kým my šomreme, prečo furt čumia do mobilov a prečo je hrozba odobratia iPadu, tá jediná, čo na nich zaberá.
