Rozprávka piata: O strachu

Žofkina a Miškova mamka sa volá Lucia. Kedysi dávno bola aj ona dievčatkom, celkom takým malým, ako sú teraz jej deti. A tie veľmi rady počúvali príbehy z toho obdobia. Raz večer, bola krásna jar, si Žofka ležiac v postieľke vypýtala rozprávku o tom, ako bola mamka malá.

Vtedy si mamka spomenula na príbeh, ktorý sa jej stal. A tak im ho rozpovedala:

Lucka bola dievčatko, ako každé iné. Bývala s mamkou, ockou a mladšou sestričkou v jednom malom mestečku. Každý víkend ale chodievala s rodičmi na chalupu – to je taký starý dom, ktorý bol na dedine neďaleko mestečka v ktorom bývali. Lucka s Marikou – jej mladšou sestričkou tam mali kopu kamarátov, a preto aj zážitkov.

V jednu jesennú sobotu sa Lucka hrala s Marikou pred dedinskou kašnou. Kašna má tvar ako umývadlo, ale oveľa oveľa väčšie – kedysi tam chodievali kone, ktoré ľudia na dedine chovali, piť vodu. Vonku už bola celkom zima, každú chvíľu mohlo začať snežiť. Ale deťom to nevadilo, boli dobre oblečené a výborne sa zabávali – hrali futbal pri tej kašne. Zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, primotal sa k nim neznámy psík. Deti poznali každého psa v dedine a veru tento medzi nich nepatril. Naviac bol celý špinavý, zarastený a veľmi vychudnutý. Bol to ale dosť veľký pes, a tak je jasné, že väčšina detí sa ho bála. Keď videli, že sa blíži k nim, dostali strach a začali po ňom pokrikovať a hádzať kamene. Ten psík bol ale príliš vysilený, aby sa bránil, a tak sa iba otočil a odišiel.

Lucka videla, že bol smutný. Určite sa túla po svete už dlho, a hľadá, ku komu by sa prichýlil, ale keďže vyzerá tak hrozivo, všetci ho odháňali. Lucka mala rada všetky zvieratá, a tak si povedala, že sa vyskúša k nemu priblížiť a podeliť sa s ním o chleba, ktorý jej dala mamka. Ako si pomyslela, tak aj spravila. Opatrne sa k nemu posúvala, krôčik po krôčiku s natiahnutou rukou s chlebom. „Neboj sa, havko, poď, najedz sa.“ Prihovárala sa mu. Psík sa najprv bál a pobehol preč, ale keď videl, že Lucka po ňom nič nejde hodiť, zastal a čakal, kým sa Lucka dostane k nemu. Položila chleba na zem pred psíka a odstúpila, aby sa mohol v kľude najesť. A veru, on sa najedol. Krajec chleba zhltol na jeden šup a hladne pozeral na Lucku, či by sa u nej predsa len ešte niečo nenašlo pod zub.

A tak Lucka, keď videla, že psík jej neublíži, zavolala Mariku a spolu kráčali k chalupe za rodičmi. Psík išiel pár krokov za nimi, lebo si stále nebol istý, či ho zasa niekto nezbije. Marika utekala do chalupy, zavolala mamku aj ocka aby sa prišli pozrieť, koho našli a či mu nedajú nejaké jedlo. Mamka, keď videla zafúľané vychudnuté psisko, len zalomila rukami, že koho jej to zasa doviedli domov, koľko s tým bude roboty, kým ho očistia, ale hnevala sa len naoko. Lucka dobre videla, že mamka si rovnako toho psíka zaľúbila na prvý pohľad, ako ona. A tak mu dali najesť, napiť a radili sa, čo s ním.

Ale hneď bolo rozhodnuté, nechajú si ho! Marika mu vymyslela meno Bobi, mamka s deťmi ho ostrihali, okúpali a vyčesali, takže bol celý voňavý. A tak sa Bobi stal súčasťou Luckinej rodiny. Spoločne ho vykŕmili, takže už nebol vychudnutý, ale pekný zdravý psík.

Keď ostatní ľudia z dediny videli, že Bobi vôbec nie je nebezpečný, že sa pekne hrá s Luckou a Marikou, chceli sa mu prihovoriť. Aj ich trošku mrzelo, že boli na neho zlí a posudzovali ho podľa vzhľadu. A tak, vždy keď išli okolo chalupy, snažili sa prestrčiť ruku pomedzi plot a Bobiho pohladkať. Tomu sa to ale vôbec nepáčilo. Dobre si pamätal, že mu títo ľudia chceli ublížiť, a teraz si myslel, že mu chcú ublížiť zas. A tak štekal a dokonca sa snažil niektorých ľudí aj pohrýzť. Ale na Mariku, Lucku a ich rodičov nedal dopustiť.

A viete deti, prečo? „Vieme vieme!“ zakričali Miško aj Žofka naraz. „Lebo Lucka s Marikou nikdy Bobimu neublížili a ostatní áno.

„Veru tak“ povedala mamka. „Niekedy je dôležité pozerať sa na ľudí, zvieratá a veci svojim srdiečkom. Oči ľuďom hovorili, že psík môže byť nebezpečný, lebo tak naozaj vyzeral. A tak mali strach. Tí ľudia, čo mu ubližovali, neboli zlí, iba sa nesprávne pozerali – pozerali sa očami miesto toho, aby sa na Bobiho pozreli srdiečkom. Keby tak boli spravili, uvideli by to, čo Lucka – že ten psík len hľadá svoj domov a niekoho, kto by ho mal rád. A čo myslíte, prečo potom, keď už svoj domov našiel, bol na ostatných ľudí zlý? Veď predtým im nechcel ublížiť.“

Žofka sa zamyslela a povedala: „Pretože sa na nich nahneval a chcel im to vrátiť.“

„Veru nie, Žofi, Bobi nebol nahnevaný. On si iba pamätal, že mu kedysi títo ľudia ublížili a mal strach, že to zopakujú. A tak sa pre istotu hneď bránil, lebo sa naučil, že mu všetci okrem svojej rodiny, ktorú si našiel, môžu ublížiť. Časom si našiel ďalších ľudských kamarátov, ale aj tak sa väčšiny ľudí bál. Aj keď to o ňom ľudia potom hovorili, Bobi nebol zlý psík. Iba sa naučil mať strach z ľudí. A keď má niekto strach, tak sa môže správať tak, že to pre ostatných vyzerá tak, že je zlý. Vtedy je tiež dobré pozrieť sa na toho človeka, zvieratko alebo udalosť nie očami, ale srdiečkom. A to vám pravdivo povie, čo je vo veci.“

„Takže za to, čo sa stalo, nemohli ľudia, ani Bobi, ale strach?“

Mamka sa zasmiala „Presne ste to pochopili! Ak má niekto strach, dokáže urobiť také veci, aké by normálne nikdy nespravil. Kvôli tomu, že ľudia mali strach, bolo na svete veľa vojen, aj nešťastia. A pritom je recept na strach taký jednoduchý. Stačí sa pozrieť na vec nie očami, ani rozumom, ale srdiečkom, ono vám poradí vždy najlepšie a strach zrazu zmizne.“ Potom deti poprikrývala, dala každému veľkú pusu, pohladkala po hlávke a zhasla svetlo. Predtým ale nezabudla rozkrútiť Ďoďa a Amálku…