Denník N

Genius loci v piatich filmoch

V Bruggách
V Bruggách

Raz za čas sa nejakému režisérovi podarí zachytiť atmosféru mesta, a hoci ide vo veľkej miere o plne subjektívny vzťah k onomu miestu, na filmovom plátne vytvára dokonalú ilúziu, vábivú spleť jedinečných budov, uličiek a zákutí, ktorej nemožno odolať. Tu je zopár príkladov, keď sa režisérska vízia navždy zapísala do hláv divákov.

Vízia mesta či miesta sa občas zapáči až natoľko, že keď ich napokon navštívime, ovplyvňuje nás do takej miery, až hľadáme práve to, čo daný režisér zvýraznil. Tak som vyberal aj nasledovných päť filmov, ktorých autorský dotyk ozvláštňuje možno inak všednú realitu.

  1. Tajomný vlak (1989), réžia: Jim Jarmusch
Tajomný vlak
Tajomný vlak

Mladý japonský pár s láskou k rokenrolu a k Amerike 50. rokov navštevuje Memphis, mesto Elvisa Presleyho a Carla Perkinsa. Aj napriek tomu, že mesto je už 30 rokov za zenitom, dýcha z neho zašlá sláva rokov, v ktorých to žilo. Film sa skladá z troch krátkych poviedok, pričom ďalšie dve sa zameriavajú na príbeh Talianky, ktorá je nútená v Memphise prespať a na malého anglického grázlika. Filmu nechýbajú extravagantné postavičky, duch Elvisa a malá dávka jemného humoru.

Jarmuschovi, známemu nezávislému amerického režisérovi, sa podarilo na plátno dostať to, čo je na Amerike odpudivé a príťažlivé zároveň. Gigantické, gýčové, blikajúce, no zároveň prapodivne pôvabné neónové reklamy, lacné hotelové izby, klasické bary s otrasne znejúcim karaoké a v neposlednom rade – Steve Buscemi. Samozrejme nechýba Elvisove ťahavé Blue Moon a pomalá, nikam sa neponáhľajúca atmosféra, ktorá akoby kontrastovala energickej dobe 50. a 60. rokov.

  1. V Bruggách (2008), réžia: Martin McDonagh
V Bruggách
V Bruggách

Príbeh o dvoch nájomných vrahoch, ktorým tak trochu nevyšla posledná fuška a ich šéf ich pošle skryť sa na čas do Brúgg. Hlavné úlohy si strihli Colin Farrell a Brendan Gleeson a film nemá ďaleko od kultového statusu. Mnohí ho nazývajú britskou Tarantinovkou, no tak či onak, faktom je, že sa ho oplatí vidieť práve vďaka samotnému mestu, zohrávajúcemu tretiu hlavnú rolu.

Martin McDonagh je známy ako predovšetkým divadelný režisér, ale tu sa mu podarilo niečo nevídané. V jednom z rozhovorov sa nechal počuť, že raz sám navštívil Bruggy a prvú polhodinu bol nadšený a nechápal, prečo sa tu ešte žiadny film nenatočil, no zakrátko si uvedomil, že v meste už nemá čo robiť a začala ho zožierať nuda. Presne túto rozdvojenosť vložil do dvoch hlavných postáv, z ktorých jedna je Bruggami uchvátená a druhá ho považuje za najväčšiu dieru na Zemi.

Bruggy sa McDonaghovi podarilo zobraziť ako jedno z tých malých provinčných mestečiek, ktoré síce po čase lezú na nervy, ale neskôr vás z nejakého podivného dôvodu mátajú v snoch a máte nezdolateľnú chuť sa do nich vrátiť. Príjemné, nenápadné mestečko s gotickými stavbami, v ktorom akoby čas plynul pomalšie, a keď vás raz lapí, už sa z jeho spárov nedostanete.

  1. Polnoc v Paríži (2011), réžia: Woody Allen
Polnoc v Paríži
Polnoc v Paríži

Väčšina milovníkov legendárneho režiséra by zrejme okamžite vyrukovala s Manhattanom, ale ten ma jednoducho až tak nezasiahol. Hoci sa za posledné desaťročie Allen presťahoval z obľúbeného New Yorku do európskych metropol, až do Polnoci v Paríži sa mu nepodarilo trafiť do nôty mesta, ktorá by zasiahla srdcia divákov.

Debutujúcemu spisovateľovi (Owen Wilson) sa na dovolenke v Paríži podarí vhupnúť do minulosti a objaví sa v 20. rokoch minulého storočia, kde stretáva manželov Fitzgeraldovcov, Hemingwaya či Salvatora Dalího. Práve toto obdobie sa vďaka Allenovi a jeho láske k džezu podarilo perfektne oživiť a ide o jeden z tých pohodových filmov, pri ktorom nedokážete zmyť svoj priblblý úsmev z tváre. Kaviarne, úzke parížske uličky či pokojné daždivé ticho vás presvedčia, že by ste toto často až sprofanované mesto predsa len mali navštíviť.

  1. Veľká Nádhera (2013), réžia: Paolo Sorrentino
Veľká nádhera
Veľká nádhera

V „snobskom výsmechu snobizmu“, ako trefne pomenoval film Juraj Červenák, pokračuje taliansky režisér, Sorrentino, v koľajách slávneho Federica Felliniho. Kým bol však Felliniho Rím ukričaný a rázny, v Sorrentinovom podaní je to mesto žijúce svojou minulosťou, ktoré v noci lemujú prázdne ulice, po ktorých si vykračujú len miestni milionári v pastelových oblekoch.

Je to aj Rím plný nekonečných večierkov a žúrov, tie však len sotva oživujú síce nádherné, ale mĺkve mesto, ktoré vo filme pôsobí ako múzeum starých cností a predovšetkým dávnych čias. Opäť mi nedá nevyzdvihnúť jedinečnú hudbu Leleho Marchitelliho, ktorej stoické tóny dokonale korešpondujú s obrazom a postavami splynutými s atmosférou mesta.

  1. Biele noci poštára Alexeja Trjapicyna (2014), réžia: Andrej Končalovskij
Biele noci poštára Alexeja Trjapicyna
Biele noci poštára Alexeja Trjapicyna

Pôvodne som chcel ako posledný príklad uviesť film Nightcrawler (2014) odohrávajúci sa v nočnom L. A., ale nakoniec som sa rozhodol uviesť netypický príklad, ktorý nemá nič spoločné s mestami, ale opisuje život na zabudnutom ruskom severe neďaleko jazera Kenozero. Dej filmu sa takmer celý odohráva v zabudnutej dedine, zobrazuje životy zabudnutých ľudí a nevšedným spôsobom ich kontrastuje so zábermi typickými s reality šou.

Končalovskij sa rozhodol do rolí obsadiť nehercov, samotných obyvateľov okolitých dedín. Okrem naozaj skvostnej, ale ľahostajnej prírody sa však dostávame aj do príbytkov miestnych, ktoré mnohým z nás môžu pripomínať obydlia starých materí – zhrdzavené kovové budíky, koberce na stene, otrhané plastové obrus, čajníky, za ktoré by podaktorí hipsteri zaplatili majland a ako inak, satelity pôsobiace ako päsť na oko.

Celá táto mozaika naoko možno nevzhľadných predmetov vytvára opäť jedinečnú,  opojne príťažlivú a zároveň odpudivú atmosféru, ako presladené čaje v hlinených kalíškoch starých rodičov. Síce v tomto prípade nejde o mesto, film mi nedalo nezaradiť.

Teraz najčítanejšie