Denník N

O vnímaní našej krajiny

Začalo to skorým ranným jazdením z Vranova nad Topľou do Košíc a podvečernými cyklojazdami v rovnakej oblasti. Tie lúky, polia, nížiny obklopené horami vyzerali v opare rannej hmly alebo v dlhých tieňoch zapadajúceho letného slnka úchvatne. Často som si vravel, že takto nejako to musí vyzerať na anglickom, francúzskom, belgickom alebo veď aj takmer hocijakom vidieku.

Jediný problém je, že som na ich vidieku nikdy nebol a ani náš sa už veľmi za vidiek označiť nedá. Premýšľal som o rozdieloch krajiny, o jej štruktúre. Sledoval som Tour de France kvôli záberom z helikoptéry, vnímal tamojšiu krajinu a okrem toho, že na prvý pohľad u nich stavebné regulatívy fungujú lepšie než tu, som si uvedomil že rozdiely často nie sú príliš markantné. Prečo nám ale naše okolie nepríde atraktívne a “ako z filmu”? Prečo nám Provensalsko príde magické, ale lány za domom nie? Jedná sa len o odstup ktorý nám chýba, lebo tu žijeme celé životy a už to nevieme vnímať?

Pri chôdzi (keďže nemám čas chodiť na prechádzky, v rámci potreby dostať sa niekam často chodím pešo a mením trasy) som spoznával uličky, zákutia miest a objavoval som skvelé domy, staré vily, perfektné ploty, parádne schody, vymakané šambrány a vstupy do átrií, hento i tamto a postupne som si uvedomoval, že máme veľmi veľa pekného, len to už nevieme vnímať. Ako ovládač od televízie, s ktorým pracujeme každý deň, ale kedy sme sa naň naposledy reálne pozreli? Vzniká malosť čírim neuvedomovaním si veľkosti? Premýšľal som čím by som tomu vedel aspoň trochu pomôcť. Samozrejme, s mojou blbou logikou som hneď vymyslel megaplán ísť na mesiac do utajenia, s nikým sa nestretnúť, tváriť sa že som na ceste po Európe, nafotiť všetko čo sa mi na okolí páčilo tak, aby to nik nespoznal a potom to uverejniť ako fotky z ciest s popismi že “toto je lúka v Provensalsku” a čakať, ako ľudia zareagujú a či na to niekto príde.

status

Samozrejme, ak krútite hlavou, verte že som krútil aj ja a preto som to nespravil, plus som hrozne lenivý atď. Ale jedna fotka nikoho nezabije, aj keď som to spravil o dva roky neskôr (som pomalý hráč). Keď som bol minule v Bratislave, uvidel som dom pri ktorom som si povedal že vyzerá ako z Londýna (prvé tri sekundy, nie hlbšia analýza) a vtedy sa mi to vrátilo a povedal som si, že to skúsim. Preto som dnes uverejnil dom aj s prosbou, aby ľudia napísali aké mesto v tom vidia. Samozrejme mi nešlo o to, či to niekto uhádne a či je niekto taký pán že podľa členenia fasád domov z jednej exteriérovej fotky určí mesto. Len som bol veľmi zvedavý na základné asociácie, ktoré to v ľuďoch vyvolá. A aby som ich posmelil, hodil som do toho trochu fabulácie. Veľkomesto, 800 000 ob., západná Európa. Pričom Bratislava veľkomestom nie je, nemá 800 000 ob. a je v strednej Európe.

Odpovede od priateľov sú, že tým mestom by mohol byť Brusel, Berlín, Dortmund, Rotterdam či niečo vo Fínsku. Maky je pán a aj napriek tomu, že tam už roky neštuduje si nielen že pamätal dom, ale aj križovatku ulíc. Holt, je fotograf a má vycvičené oko. Hra skončila dosť rýchlo ale podstatné je jedno. Pred ďalším kvízom si ho vymažem z priateľov. Po zistení že to je Bratislava sa to, čo v človeku pred chvíľou evokovalo Rotterdam, zmenilo na Košice lebo veď aj tam sú také domy. A nie že by to nebola pravda, fakt je tam takých domov habadej a nie len tam, ale ide mi o jednu vec: žijeme v mestách, ktoré sme sa naučili neznášať a nevidieť v nich nič dobré. Pričom v nich máme kúsok celého sveta a je iba na nás, či to vidíme. Takých ľudí je tu málo. Napríklad Miesta Mesta ma fascinujú kadenciou asociácií. A nie je to iba o mestách. Edita v roku 2015 v malej forme uskutočnila môj plán. Zverejnila blog “Anglický romantický vidiek”, odohrávajúci sa na Slovensku.

Naša príroda sa môže postaviť akejkoľvek na svete. A naše mestá si prežili to čo máloktoré na svete, tvrdé asanácie, zbúrané mestské centrá, majú svoje rany no aj napriek nim si udržali niečo zo svojej podstaty a aj napriek nim je drvivá väčšina dostatočne pestrá, pútavá, vrstevnatá, má zákutia a chodníčky ktoré ovládajú len domáci, hodné objavovania.

Majme sa dobre. Nebuďme úplne spokojní, ale oceňujme to dobré čo máme. Môžeme budovať, rekonštruovať, meniť, prijímať alebo nenávidieť staré, ale aj tak je v konečnom dôsledku vo veľkej miere rozhodujúce, ako dobre vnímame svoje bezprostredné okolie a ako dobre si uvedomujeme jeho kvality, na ktoré sa tak ľahko zabúda. Lebo sa bojím, že s takým zmýšľaním by nám mnohým bolo málo ešte aj v reálnom Londýne.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ondrej Zajac

Architekt, urbanista a hudobník. Založil som platformu Anonymní architekti, kde sa pokúšam lenivým tempom zodpovedať otázky ktoré ma trápia spôsobom neodradzujúcim laikov. Okrem toho že rád píšem, som sólový gitarista tvoriaci experimentálnu avantgardnú hudbu.