Prihláste sa do krúžku a bublifukujte!
Deti sa nemajú vo voľnom čase len tak ponevierať, vraví moja mama. Podľa mňa to platí to aj pre dospelých. Neponevierajte sa, založte si bookklub.
Keď som bol malý, chodil som na krúžky. Väčšinou ma nebavili. Musel som chodiť na karate a vodné pólo. Tréner na póle bol sem tam triezvy, ale väčšinou nie. Museli sme skákať z balkóna nad bazénom, a kto sa bál (ja), toho postrčil. Na karate to bolo ešte horšie, jediné pozítívum po roku klikovania na zovretých pästiach bolo, že som sa naučil počítať po japonsky do štyroch.
A potom ma naši dali na dramatický krúžok. Robili sme etudy, hrali sme divadlo, recitovali Pabla Nerudu. Vytvárali sme si kostýmy a sprisahanecky sme si požičiavali walkman, z ktorého hral zakázaný Kryl. Bolo to, ako keď sa uprostred horúceho letného dňa vo vybetónovanom meste zahryznete do chladnej šťavnatej broskyne. To je ono, sem patrím.
Aj dospelí potrebujú krúžok
Keď som bol malý, nosil som kľúč od bytu na krku, aby som ho nestratil. Skrytý pod košeľou ma chladil na bruchu. S kľúčom sa spájal rodičovský pokyn, aby som nikoho cudzieho nepúšťal ani nevodil domov. Platilo to za čias môjho husákovského detstva, a platí to aj teraz, o päť prezidentov neskôr. Napriek tomu som pred troma rokmi na facebook prilepil oznam, v ktorom som pozval k sebe domov kohokoľvek, kto rád číta a má chuť sa pravidelne stretávať pri rozhovore o knihách. Prišlo pár priateľov, nejakí známi známych a aj zopár úplne cudzích ľudí. Vznikol Susedský bookklub, môj dospelácky krúžok. Cudzí ľudia mi v byte (pokiaľ viem) nič neukradli. Už cudzí nie sú. Stali sa s nás priatelia a tento mesiac čítame knihu číslo 36.
Booklubová skúsenosť sa mi páčila tak, že sme po čase v našom susedstve založili ešte jeden čitateľský klub, Booklub pod platanom.
Načo bookklub?
Na bookklube si obrúsite vlastné hrany, lebo debatovať o knihách môže byť aj náročné. Bookklub je zväčša láskyplné prostredie, ale dá sa tam aj uraziť. Milovanú literárnu postavu Vám kľudne znosia pod čiernu zem. Austinovej Emmu môžu zredukovať na necitlivú utlačovateľku prostého ľudu a Pipi dlhú pančuchu na premotivovanú hipsterku, ktorá nevie hospodáriť s peniazmi. Ak je Vám vaša duševná rovnováha milá, postupne sa naučíte počúvať a zmieriť sa s opačnými názormi.
Stanete sa zručnejším debatérom. Zrozumiteľné vyjadrovanie si vyžaduje cvik. Na bookklube budete mať priestor nájsť svoj hlas.
Napokon to najdôležitejšie – budete čítať. Poznáte ten skorý januárový pocit, keď si zaumienite, že tento rok prečítate kopu kníh, vrátane Umberta Eca, na ktorého sa chystáte minimálne poslednú dekádu? Tak v bookklube tie knihy naozaj prečítate, lebo sa budete tešiť na debatu o nich a nebudete chcieť byť mimóza, ktorá sa zasekla na siedmej strane.
Čas na bublifuky!
Veľa sa hovorí o bublinách. Ako si ľudia žijú v uzavretých skupinkách a nemajú veľmi šancu, a vlastne ani chuť z nich vychádzať. A konfrontovať sa s inými bublinami. Podľa mňa sú bubliny v poriadku. Prečo nemať svoju svorku, svoju živnú pôdu? Len treba chodiť na výlety. Bookkluby sú ako bublifuky, na ktorých ponavštevujete bubliny tých druhých. Ja som sa v tom svojom skamarátil so susedou, ktorú som predtým stretával iba na domových schôdzach a strašne som sa jej bál.
Kľúč od bytu už na krku nosiť nemusím. Je pohodený kdesi v taške. Keby som ho stratil, rezervný má v opatere kedysi obávaná suseda, s ktorou chodím na bookklub.
Musí ho mať predsa niekto, komu dôverujem.
