Z prvého videa Byť pestúnom mi utkvel v pamäti Tvoj výrok, že pestúnstvo je ťažšie, ako si si vedela predstaviť, ale aj krajšie. Čo Ti pestúnstvo vzalo a čo Ti dalo?

Pestúnstvo mi dalo vzťahy. Okrem tých najdôležitejších, s Klárkou a Luckou, sú to aj mnohé ďalšie. Nové vzťahy, ktoré sa „pridali“ k dievčatám – s ich biologickou rodinou, s krstnými rodičmi, s profesionálnymi rodičmi… Mnohé vzťahy z obdobia predtým sa posilnili, zmenili – s rodičmi, so sestrami, s priateľmi. Niektoré vzťahy skončili alebo ochladli – neprijatím mojich detí, alebo jednoducho zmenou bydliska, tém, povolania.

Život s deťmi je dobrodružstvo, prináša radosť, objavovanie sveta naokolo, nadšenie pre všeličo. Trochu mi chýba čas byť sama, dobre sa vyspať. Ale straty a nálezy patria k sebe, nesťažujem sa. Stále platí, že naše pestúnstvo je krajšie, ako som si myslela.

 

Mnohí náhradní rodičia riešia, že okolie neprijíma ich pestúnske alebo adoptované deti. Prečo sa to deje?

Je to niekedy strach z neznámeho, predsudky, ale aj negatívna skúsenosť okolia – deti z náhradných a adoptívnych rodín majú častejšie zložité správanie prameniace z nepriaznivých zážitkov a strát, môžu mať viac ťažkostí vo vzťahoch a pod., a na to sa nezabúda. Často sú predsudky spojené s nedôverou k rómskym koreňom detí. Je to škála od miernej neistoty až po silný rasizmus.

 

Čo môže v takomto prípade urobiť náhradný rodič? Ako môžeme pomôcť ľuďom z okolia, aby boli schopní tieto deti aj oni prijať?

Niekedy samotný príchod dieťaťa a stretnutie s ním ako človekom mení postoje okolia. Ale nie je to tak vždy. Kľúčové je, aby náhradní rodičia sami mali jasno, aby oni prijali identitu dieťaťa. Potom sa dá ľahšie ustáť neprajnosť okolia.

Nič sa nedá naplánovať, ale tak, ako nás prekvapia odmietnutia od našich blízkych, z komunity a pod., rovnako sú bežné aj pozitívne prekvapenia. My sme to zažili a zažívame stále, tej podpory máme viac, ako som kedy mohla snívať. Od najbližšej rodiny, priateľov, niekedy aj od neznámych ľudí. Keď som s mladšou Luckou prvé roky veľa času strávila v zdravotníckych zariadeniach, pomoc vždy prišla – s opaterou staršej dcéry, psychická podpora, ale aj finančná a iná pomoc. Do veľkej miery to súviselo so vzťahmi a s mojím zapojením v komunite predtým, ako prišli deti. Toto je možno čiastočná odpoveď, čo môže urobiť náhradný rodič – budovať sieť podpory a vzťahov vopred, a tam potom raz nájde podporu aj sám pre svoju rodinu.

 

Obidve tvoje dievčatá sú rómskeho pôvodu. Ako podporuješ u nich toto vedomie?

Cez koncerty, knihy, festivaly, múzeá… V rôznych obdobiach ich bavia iné veci. Deti majú rómske kamarátky, ja som kmotra rómskej rodine, toto sú tie výborné osobné zážitky. Dievčatá sa stretli aj s otvoreným rasizmom, sú to aj takéto ťažké témy. Už sú väčšie a tak sme hovorili aj o holokauste, ktorý sa týkal aj Rómov, toto rezonuje dlho a nedá sa tomu rozumieť…

Špeciálne je stretávanie s Klárkinou pôvodnou rodinou – podobá sa na svoje biologické sestry, a tá podoba nie je len o tmavšej pleti.

Rómsky pôvod – sama celkom neviem, čo to celkom znamená. Naša Lucka hovorieva, že sme rómska rodina, lebo je u nás doma prevaha Rómov – je to 2 ku 1. Ja som síce len gádžo, ale blízkosť sŕdc je najviac :-), rómskych aj nerómskych.

Aké výzvy vnímaš aktuálne v rodičovstve?

Najväčšou a dlhodobou výzvou je škola. Keď medzi náhradnými rodičmi niekto spomenie príhodu zo školy, debata sa nabalí tak, že by príbehov stačilo na niekoľko dní. Je to silná téma. Školstvo je stále nastavené na výkon, našim deťom sa v tomto prostredí nie vždy dobre darí. My si doma potrebujeme strážiť, aby sme dobré výsledky v škole nedosahovali na úkor dobrých vzťahov s deťmi. Dievčatám sa ťažko učí. Bolo by ľahké vyplniť všetok spoločný voľný čas prípravou do školy, ale to je do života málo.

 

Ako si to v detstve mala so školou Ty?

Toto je možno najväčšia výzva pre mňa osobne a tiež niečo, v čom som sa zmenila. Mám dve sestry, narodili sme sa s rozdielom 1 roka, takže sme postupne všetky tri prišli do školy aj ukončili vysokú školu. Niekedy to komentujeme, že naši rodičia sa s nami učili pár mesiacov v prvom ročníku ZŠ a potom nám prišli na promócie. To medzitým bolo na nás. Teraz mám príležitosť podrobne si zopakovať učivo ZŠ :-). Keby mi niekto pre pár rokmi povedal, že pomáha s učením siedmačke, vysmiala by som ho, že podporuje dieťa v nesamostatnosti. Teraz mám tú siedmačku doma ja a viem, že bez podpory to nejde. Vediem ju k samostatnosti, ale až osobná skúsenosť ma naučila, že nie každé dieťa zvládne všetko samé – v našom školskom systéme.

 

Pripravuješ sa nejako na pubertu dievčat? Očakávaš veľké výzvy plynúce z tohto obdobia v spojitosti s povahou a príbehom dievčat?

Neviem, či sa dá na to celkom pripraviť, ale puberta je už čiastočne tu a je to aj trochu zábavné. Nechcem sa zbytočne báť dopredu, mám dôveru, že vzťahy s dcérami, ktoré sme budovali dosiaľ, nám pomôžu ustáť aj ťažšie veci. Pomáha mi nebrať niektoré situácie (a sama seba) príliš vážne. Najlepší je čas, keď nie sme doma – neriešime vtedy školu, poriadok v domácnosti… Túlame sa (nielen)  po horách a teším sa, že ešte chcú byť so mnou. Vieme si potom zážitky uchovať v srdci na tie bežné náročné dni.  Necháme sa prekvapiť.

 

V jednom z našich osobných rozhovorov si spomínala, že sa „rada“ s dievčatami aj pohádaš, že keby ste sa nehádali, prišli by ste o rituál pomerenia sa – dať si pohár so šumivým magnéziom, vydýchnuť si, že už je to za vami. O čom ste sa naposledy hádali?

Nemôžem odpovedať, o čom sme sa naposledy hádali, lebo by z toho mohla byť ďalšia hádka  :-).

 

Prečo sú hádky s deťmi podľa Teba dôležité?

Občasná výmena názorov – môžeme ju nazvať aj hádka – pomáha deťom v dozrievaní mozgu. Učíme sa argumentovať, formulovať svoje potreby, a niekedy aj zvýšime hlas. Ak sú emócie primerané, a nejde o bezbrehý krik, prežijeme to bez ujmy. Deti často skúšajú moje hranice, ale najčastejšie máme napätie kvôli škole. Preto pomáha to poodstúpenie, občas nebyť doma, niekedy risknúť aj slabšiu prípravu na písomku a zahrať si Jízdenky alebo Ligretto.

Platí u nás pravidlo Nech slnko nezapadá nad vašim hnevom – ešte nikdy sme nešli spať bez uzmierenia. To je dôležitejšie ako samotná hádka.

 

Keď sa pozrieš na seba dnes a na Evu spred 12 rokov, keď si prijala prvú dcérku – v čom sú odlišné? Ako Ťa pestúnstvo zmenilo?

Bola som trochu naivná, čo je na začiatku rodičovstva potrebné. Rokmi zisťujem, koľko toho dokážem  zvládnuť, ale aj to, koľko vecí mi nejde. Niečo sa dá naučiť, niečo len prijať a mať sám so sebou trpezlivosť. Nikto tak dobre nepreverí psychickú výbavu človeka ako deti, všeličo sa o sebe dozvieme :-).
Oproti Eve spred 12 rokov mám – dúfam – viac porozumenia a menej snahy hodnotiť iných rodičov. Som presvedčená, že mám bohatší život ako kedykoľvek predtým.

 

Ďakujeme za rozhovor.

 

Rozhovor s Evou Stankovou, pestúnskou mamou a špeciálnou pedagogičkou z Návrat, o.z. urobila Ivana Bizoňová z oddelenia PR a fundraisingu.

Pôvodný rozhovor s Evou a jej rodinou, ktorý bol natočený v rámci série videí BYŤ PESTÚNOM v roku 2018 si môžete pozrieť na našom Youtube kanáli.

 

foto: Martin Dubovský