Denník N

Extrémizmus je dôsledok. Diaľnice strachu.

Jeho riešenie je krátkodobým cieľom. Oveľa väčším problémom, problémom ktorý treba riešiť neustále a vždy, je cesta, ktorá k nemu vedie. A tá cesta začína byť diaľnicou, na ktorej sa premáva strach, sklamanie, nenávisť, ignorancia, frustrácia a hlúposť.

Nie sú na nej žiadne semafory, ktoré by dopravu usmerňovali, a s výzvami na posielanie tých či oných do pracovných táborov, začínam mať pocit, že prestalo platiť aj obmedzenie rýchlosti. Diaľnica strachu ponúka falošný pocit, že je to skratka ku krajším zajtrajškom. Idú po nej nej mnohí, a čím viac ich je, tým viac sa navzájom utvrdzujú  v tom hrejivom pocite, že je to tá najlepšia, jediná správna cesta. To nadšenie z nikým nekontrolovanej rýchlosti, z možnosti predbiehať slabších, alebo len všetkých, čo idú v inom pruhu, alebo tých, čo prosto dodržujú prikázanú rýchlosť, je vidieť čoraz častejšie.

Málokto sa na tej diaľnici zastaví, aby pomohol keď treba,  málokto pozerá na to, ako jeho spanilá jazda ohrozuje ostatných. Dôkazy o škodlivosti svojej jazdy odmietne mávnutím ruky. Veď na diaľnici nie je sám, a preto sa nemýli. Konečne a rýchlo sa dostane tam, kam tak veľmi chce! No kde to vlastne je? Na konci cesty ho môže čakať veľmi nemilé prekvapenie, že sa aj on stal súčasťou reťazovej nehody, kolapsu na ceste, lenže vtedy už bude neskoro…

Ak chýba dostatočná miera tolerancie a spravodlivosti, ochoty spoločne riešiť problémy, diaľnica strachu môže byť čoskoro 4 prúdová. Nie je náhodou čas prestať budovať diaľnice, ale skôr venovať priestor a vôľu na budovanie menších, možno pomalších a krivoľakejších, no o to istejších ciest, kde ešte platí, že vulgarizmus, rozdeľovanie na dobrých a zlých, hlasitý krik a prázdne, no pôsobivé gestá automaticky neznamenajú úspech?

Budú to cesty, kde nebudeme jazdiť na povrchu strachu, kedy krajina a ľudia v nej len automaticky ubiehajú v spätnom zrkadielku, ale budeme mať možnosť jeden o druhom vedieť viac, spoločne sa naučíme šoférovať životom bez predsudkov a bez potreby svoj vlastný prepálený karburátor schovávať za frajerské vytáčanie motora do otáčok. Cesty, kde zákruta prestane automaticky znamenať cestu späť, a kde je dostatočne veľa križovatiek, ktoré pre nás znamenajú možnosť výberu. Pretože ak sme sa niečo za posledných 3000 rokov naučili, nie každá cesta vedie do Ríma a nie každý chce ísť do Ríma. A je niečom na tom zlé?

Toto všetko sa dá opísať aj inak. Mohol to byť príbeh o tom, ako túto diaľnicu buduje časť slovenskej (i európskej) politiky, mohlo tu byť dokonca plno mien politikov a ich politických strán, ktoré nie sú schopné dohody a kompromisu. Mohli tu byť ich výroky, ktoré pomáhajú len im samým, no bránia spolupráci. Mohlo to byť pozorovanie o štýle a prostriedkoch politickej scény, ktorá pomohla extrémizmu.

Pomôžte mi prosím radšej zbúrať tú diaľnicu. Rozšírme spoločne tie malé cesty, kde bude považované za neprípustné jazdiť ako agresívny buran s rukou na klaksóne a blikajúci xenónovými svetlami, a kde nikto nebude určovať, akej farby autá po nej môžu jazdiť. Či aký majú motor, či ho majú vpredu alebo vzadu a či jazdia na naftu alebo na vodík. A to je úloha na celý život, nielen na toto volebné obdobie.

Teraz najčítanejšie