Denník N

Diskusia o rodine sa neskončila, ale začala

Od vyhlásenia výsledkov referenda o manželstve, adopciách a sexuálnej výchove detí prešiel už takmer týždeň. Emócie trochu opadli a možno nastal ten správny čas na zhodnotenie toho, čo sa stalo, no najmä na prvé úvahy o tom, akým smerom by sa mohla uberať diskusia o rodine, právach a zodpovednosti rodičov a rozsahu pomoci a intervencie zo strany štátu.

Referendum nebolo úspešné. Nedalo nám totiž jednoznačné odpovede na otázky, ktoré položila Aliancia za rodinu. Vieme, že takmer 900 000 občanov chce zachovať súčasnú podobu manželstva, odmieta adopcie detí pármi rovnakého pohlavia a chce mať možnosť odmietnuť štátom organizovanú sexuálnu výchovu svojich detí. Názor týchto ľudí musí byť v demokracii prijímaný s rešpektom. Nie je ich však dosť na to, aby sami zablokovali prípadné návrhy na zmenu súčasnej legislatívy.

O väčšine takmer štyroch pätín voličov, ktorí sa referenda nezúčastnili, môžeme s istotou povedať len jedno – nie je to názorovo jednoliata skupina. Pre tých, ktorí by na všetky tri otázky odpovedali negatívne, bola neúčasť spôsobom, ako dať najavo svoj názor a zároveň neriskovať úspešnosť celého plebiscitu. Iní nešli hlasovať z protestu proti samotným otázkam, medializovaným názorom navrhovateľov, alebo spôsobu vedenia spoločenskej diskusie. No a asi najväčšia skupina absentérov jednoducho možnosť vyjadriť svoj názor ignorovala z číreho nezáujmu.

Pod nízku účasť sa podpísala predovšetkým neochota názorových oponentov Aliancie za rodinu vyjadriť svoj názor hlasovaním. A hoci je takýto postoj legitímny, videli sme, ako tento druh pragmatického alibizmu deformuje verejnú diskusiu. Tí, ktorí prišli s požiadavkou na zachovanie súčasného chápania manželstva a adopcií, boli v mene politicky korektnej vyváženosti postavení do konfrontácie s tými, ktorí obhajovali – čo vlastne? Odmietanie odpovede na položené otázky?

Aj preto sa diskusia od začiatku nešťastne posunula. Veľmi rýchlo sa prestalo hovoriť o jasne formulovaných otázkach a argumentoch za alebo proti. Zrazu už išlo o lásku a jej rôzne podoby, o intímne súkromie, nenávisť a predsudky. Paradoxne, žiadnu z týchto vecí nemožno riešiť plebiscitom a toto konkrétne referendum nikdy podobnú ambíciu nemalo a ani nemohlo mať. Pretože pri uznaní manželského zväzku štát neskúma – a nesmie skúmať – vzťah lásky medzi dvomi ľuďmi, alebo ich sexuálnu orientáciu. Definícia manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy nie je diskriminácia, ale akceptovanie biologickej podmienky reprodukcie ľudského druhu a snahy o vytvorenie ideálneho prostredia pre ľudské mláďa.

Práve stabilizovanie tohto prostredia na niekoľko rokov dopredu v tej podobe, ako ho Slovensko pozná minimálne posledných 1200 rokov, bolo cieľom Aliancie. Zúženie diskusie o manželstve a rodine na oblasť homosexuality považujem preto za obzvlášť nešťastné a skresľujúce. Problematika detí a rodiny je predsa podstatne širšia. Z pohľadu fungovania štátu zahŕňa okrem iného aj špecifický prínos otca a matky k výchove detí, ocenenie práce matky pri poskytovaní starostlivosti o deti a členov rodiny, medzigeneračnú solidaritu, vzdelávanie detí a mládeže a mnohé ďalšie témy, ktoré s otázkami referenda priamo súvisia. No tieto témy sa v predreferendovej diskusii takmer neobjavili. Svedčí to o tom, že vo veľkej časti našej spoločnosti problematika detí a rodiny nie je vnímaná komplexne a vďaka tomu nám unikajú vzájomné súvislosti.

Veľa sa toho popísalo na tému silných emócií, ktoré diskusia o manželstve, adopciách a sexuálnej výchove vyplavila. Nie vždy to bolo príjemné – zvlášť v situáciách, kedy diskutujúci namiesto argumentov skĺzli do posmechu a urážok, často veľmi osobných. No to, aká vášnivá a emotívna dokázala byť diskusia okolo otázok referenda o rodine, vnímam zároveň ako významný signál. Naznačuje nám, že manželstvo a rodina nie sú mŕtve inštitúcie, relikty z minulosti, ktoré patria už len do vitríny. Naopak, sú to živé a vysoko aktuálne inštitúcie, ktorých podoba a budúcnosť nie je ľahostajná nielen organizátorom referenda a ich podporovateľom, ale ani odporcom referendových otázok.

Každý – či už bol za referendum, alebo proti nemu – sa narodil jednej žene a jednému mužovi. Väčšina z nás má, alebo mala svoju matku, otca, starých rodičov, svoju rodinu. A každý z nás túži po dobrej, funkčnej rodine, v ktorej vládne vzájomná láska, porozumenie, pocit bezpečia, pocit domova. Politiky štátu vplývajú na dosiahnutie tejto túžby po ideálnej rodine len nepriamo a obmedzene. No majú vplyv na podmienky, v ktorých rodina žije, dokážu ju aspoň čiastočne chrániť pred nepriazňou osudu, dokážu jej pomôcť, keď sa ocitne v ohrození. Diskusia o tom, aké majú byť tieto politiky, kam siaha naša vzájomná solidarita, prečo je potrebná a koho sa má týkať, patrí do verejného priestoru a ja v nej rada budem pokračovať.

Teraz najčítanejšie