Ahojte,

volám sa Klaudia. Mám 34 rokov a dnes som už mamou 2 krásnych detí. V ústavnej starostlivosti som strávila takmer celé detstvo – v kojeneckom ústave a jasliach 3 roky, v detskom domove 13 rokov a v pestúnskej starostlivosti 4 roky. A preto, že mám také bohaté skúsenosti s viacerými formami náhradnej starostlivosti, chcela by som sa podeliť o pár slov.

Pre nás, deti z inštitúcie, je niekedy ťažké naplno sa zaradiť do života. Často máme v sebe chaos a veľakrát sme v detstve nedostali to, čo sme potrebovali a naopak, dostali sme aj to, čo sme nechceli. Orientovať sa v sebe je pre nás o to ťažšie, zvlášť vo svete plnom rôznych prekážok a nástrah.

Preto je skvelé, že dnes už existujú miesta a ľudia, ktorí naše svety chápu a dokážu nás vidieť v kontexte s naším príbehom. Nesúdia, nehodnotia, ale chápu.

V mojej mladosti mi pomohli organizácie ako Návrat, kam som sa chodila veľmi rada porozprávať a Úsmev ako dar či sociálne štipendium Pipi Dlhá Pančucha, ktoré som dostávala na vysokej škole.

Bolo to obdobie približne pred 15 rokmi, kedy mnohé dnešné služby ešte neexistovali a vnímam veľmi pozitívne to, aký veľký posun nastal a čo všetko sa dnes pre túto skupinu ľudí robí.

Viem, že to, čo malo byť v detstve a nebolo, nenahradí žiadna organizácia ale ľudský prístup, empatia a súcit sú veci, ktoré potrebuje každý človek, zvlášť dieťa z domova.

Tým, že som mamou 2 detí a snažím sa im dať všetko, čo som ja nepoznala, spísala som si pár rozdielov, ktoré sú medzi deťmi, ktoré vyrastajú v rodine a tými, ktoré vyrastajú v detskom domove. Písala som ich na základe môjho vnímania a z vlastnej skúsenosti a možno aj pre väčšie pochopenie niekomu, kto tento náš svet „domovákov“ nepozná. Nehovorím, že to tak majú všetci, ale ja som to mala nejak podobne. Vnímam tieto rozdiely v prežívaní detí z rodiny a detí z ústavnej starostlivosti:

Dotyk, pozornosť a prítomnosť blízkej osoby

Rodina: Dieťa ich dostáva zväčša ihneď a prirodzene.
Inštitúcia: Dotyk či individuálnu pozornosť si dieťa musí deliť s ďalšími „deviatimi“ deťmi. Dieťa čaká, kedy príde na rad a či vôbec bude jeho potreba vypočutá. Napĺňanie potrieb je limitované časom a často aj kapacitou a zrelosťou osoby, ktorá má zrovna službu. Dieťa často a na rôznych úrovniach zažíva veľký nedostatok toho, čo skutočne potrebuje k zdravému vývinu.

Emócie a regulácia

Rodina: Pri emóciách zväčša prichádza upokojenie od blízkej osoby. Dospelý pomáha emóciami bezpečne prejsť, rozumieť im a tým pádom aj sebe.
Inštitúcia: Na emócie nie je často čas ani priestor. Dieťa vidí, že nie je bezpečné prejavovať emócie, preto sa ich naučí potláčať, aby „neprekážalo“. Nie je tu stabilný dospelý, ktorý pomáha emócie regulovať a ktorý by bol pri rôznych stavoch dieťaťu oporou. Veľakrát je to zárodok veľkej emočnej nezrelosti a rôznych problémov neskôr, v dospelých vzťahoch.

Sny a túžby

Rodina: Dospelí sa zaujímajú o individuálne túžby a sny dieťaťa a snažia sa ich podporovať.
Inštitúcia: Pozornosť sa musí viac či menej venovať úkonom, aby bunka/skupina fungovala ako celok. Na individuálne požiadavky nebýva priestor. Pokiaľ sa nenájde podpora mimo detského domova, sny a túžby bývajú často prehliadané.

Zaspávanie

Rodina: Deti zaspávajú s rukou, rozprávkou, rozhovorom, ale hlavne s pocitom bezpečia.
Inštitúcia: Je určený čas, kedy sa chodí spať. Dieťa ostáva v tme samo, so svojimi myšlienkami a často aj otázkami. Ešte dlho potom, ako sa zhasne svetlo, spracováva rôzne zážitky z dňa, ale nemá ich s kým zdieľať. Nemá pocit bezpečia, a preto môže zaspávanie trvať aj hodiny.

Jedlo a program

Rodina: Dá sa prispôsobiť tomu čo má dieťa rado.
Inštitúcia: Varí sa, čo je naplánované, či to deťom chutí alebo nie. Rovnako je to aj s programom. V detskom domove je nejaký systém, ktorému sa musí prispôsobiť dieťa, nie naopak.

Identita

Rodina: Dieťa vie, po kom je, zväčša pozná svoju blízku aj vzdialenejšiu rodinu.
Inštitúcia: Mnohé deti svojich rodičov nepoznajú, ak ich aj poznajú môžu sa za nich hanbiť, odmietať ich alebo sa s nimi stretnú až v dospelosti. Je to neustále hľadanie vlastnej identity a koreňov.

(Bez)podmienečná láska

Rodina: Rodič sa na dieťa občas hnevá za niečo, čo urobí, ale stále ho miluje.
Inštitúcia: Kritika býva často zameraná na správanie, ktoré narúša chod skupiny. Dieťa sa ľahko cíti „zlé“ a že je s ním niečo v neporiadku. Vychovávateľky k dieťaťu nemajú taký vzťah, ako rodič. Málokto vidí a chápe, že za vymýšľaním a vynucovaním si pozornosti je obrovský nedostatok lásky.

Zázemie a podpora v dospelosti

Rodina: Deti mávajú podporu aj v dospelosti, napr. pri vlastných deťoch, financiách, v usmerňovaní, je tam pocit, že mám kam ísť.
Inštitúcia: Deti sa musia spoľahnúť zväčša samé na seba. Každý chybný krok v dospelosti ich stojí omnoho viac ako iných, vedia sa ľahšie prepadnúť na ulicu, do závislostí a celkovo do nesprávnej spoločnosti. Často nemajú nikoho, o koho by sa mohli oprieť a pomohol im aj po odchode z domova. Chýba im vzor.

Citové potreby

Rodina: Deti majú zväčša po citovej stránke naplnené základné potreby od najbližšej rodiny.
Inštitúcia: Deti z domova od vzťahov očakávajú viac ako iní. Vstupujú do nich s istým vlastným nedostatkom po vzťahovej stránke. So vzorcami, ktoré si vybudovali, aby domov prežili si len ťažko nachádzajú stabilného a funkčného partnera.

Vzťahovanie sa k ľuďom a veciam

Rodina: Dieťa má rôzne vzťahové väzby v rodine a skrze to sa snaží porozumieť, čo sa od neho očakáva, učí sa zodpovednosti.
Inštitúcia: Tým, že dieťa nemá trvalú a hlbokú vzťahovú väzbu k jednej osobe, často nerozumie rôznym dynamikám v iných vzťahoch alebo vo vzťahu k materiálnym veciam, financiám a podobne. Je zvyknuté na neustále striedanie sociálnych pracovníčok, na smeny. V domove je to, čo a ako by malo dieťa urobiť často vo forme príkazov a neosobných odporúčaní. Chýba k tomu most a tým je vzťah.

Nepíšem to preto, aby sme tie deti ľutovali, ale aby sme ich prežívanie a správanie vedeli viac pochopiť, videli do podstaty vecí a mali s nimi súcit. Pozornosť a pomáhajúce aktivity smerované deťom z inštitúcií sú nesmierne potrebné. Pomáhajú vyplniť medzeru medzi tým, čo nedostali, a tým, čo môžu zažiť inde. Žiadne dieťa nie je v domove za trest, ale preto, lebo v jeho pôvodnej rodine neboli vhodné podmienky pre vývin. Ak už z rôznych dôvodov v domove ostať musí, je našou spoločnou zodpovednosťou vytvoriť mu podmienky tak, aby nešlo do života s tak veľkým deficitom a následne, po odchode z domova, smerovať úsilie, aby sa životom doslova nemuselo pretĺkať samé. Najlepšie na prežitú traumu funguje naša pozornosť, empatia, súcit a veľa, veľa lásky.

Preto veľké ďakujem v mene všetkých detí za akúkoľvek snahu a aktivitu venovanú od vás smerom k nám, pre naše lepšie zajtrajšky.

 

Veľká vďaka.
Klaudia Petrovská

Teší náš, že mesto Bratislava zorganizovalo konferenciu k téme pomoci pre mladých dospelých vychádzajúcich z Centier pre deti a rodiny a mohli sme byť spolu s ďalšími odborníkmi jej súčasťou. Tomuto podujatiu predchádzalo mapovanie ich potrieb v rámci špeciálneho tímu, ktorého členkou je aj naša kolegyňa, poradkyňa a terapeutka Danka Žilinčíková a už mladá dospelá mama Klaudia Petrovská.

Ilustračná fotka: Martin Dubovský