Rozprávka šiesta: O ježkovi Jožkovi

Vtedy, keď sa tento príbeh stal, akurát začínalo leto. Bolo ospalé popoludnie, v mestečku takmer všetci oddychovali po výbornom obede, dokonca aj zvieratá leňošili, lebo na svet krásne svietilo slnko svojimi teplými lúčmi.

Žofka sa pred chvíľou zobudila. Budila sa vždy skôr, ako Miško, lebo bola staršia a stačil jej kratší spánok. Potíšku, tak aby Miška nezobudila sa obliekla a vykĺzla von na záhradu. Mamka s ockom ležali na gauči v obývačke a spokojne podriemkávali.

Ako sa tak motala po záhrade a obzerala kríky ruží, ktoré zasadila kedysi dávno jej mamka, zbadala, že spod jedného kríka čosi vykukuje.

Vykukuje, schováva sa, mrká na ňu očkami… no čože to môže byť? „Je to menšie ako náš psík, dokonca aj ako mačky“ pomyslela si . „Hádam sa toho netreba báť“. A akurát si spomenula na rozprávku o Bobim, čo jej minule mamka rozprávala, že keď čokoľvek zažije, alebo sa jej prihodí, nech sa na to pozrie srdiečkom. Tentoraz jej srdiečko hneď pošeplo, že to bude nejaký nový kamarát. A tak sa Žofka učupila vedľa kríka a čakala, kedy sa to čudo, čo na ňu spod ruže vykukuje, kedy sa to čudo osmelí.

A veru, netrvalo dlho a listy na ruži zašuchotali. Žofka potíšku čakala, čo sa bude diať. Najprv sa spod listov vynorila malá čierna gulička, celkom taká, akú gombík na jej svetríku. Keď sa lepšie prizrela, zbadala, že je to nos. Za ním sa vynorili dve drobné oči, takisto čierne. A potom celá hlava. „Fíha, takéto čudo som veru ešte nevidela“ myslí si Žofka. Zrazu ten ňucháč začal ňuchať a postupne sa to vynorilo celé…

„Ježko!“ vykríkla Žofka. „Veď je to ježko, prepáč, že som ťa hneď nespoznala, nevidela som pichliače“ zasmiala sa a natiahla rúčku, aby ju mohol ježko oňuchať.

„Ahoj Žofka, a čo ešte nespíš?“ odpovedal ježko. Ako keby ježkovia vedeli hovoriť! Môžete si pomyslieť, ale v skutočnosti naozaj hovoria a dokonca tomu môžete rozmieť. Nie tak, že budete napínať uši a počúvať, o čom taký ježko „ňuchá“, ale presne tak, ako urobila Žofka – obzerala si ježka svojim srdcom. Aj Žofka sa najprv trošku zarazila, keď počula ježka rozprávať, ale potom si povedala, že to môže byť zaujímavý zážitok a začala s ním debatovať.

„Nespím, už mi netreba. Prišla som sa poprechádzať v záhrade a tak som ťa stretla. Odkiaľ ma poznáš?“

„Veruže ťa poznám, veď tu neďaleko bývam, v lese, a koľkokrát ťa počujem až sem, ako sa hráte s Miškom alebo kamarátmi zo škôlky. Keď si sa narodila, cez deň si spávala v kočíku na záhrade, čerstvý vzduch ti robil dobre, a niekedy som počúval Tvoj plač, ako si volala mamku, že si sa už zobudila. Alebo smiech, keď ťa zabával váš psík. Takže ťa poznám od Tvojho najmenšieho malička“ usmial sa ježko.

Veru, ježkovia sa vedia dokonca aj usmievať – ale uvidíš to iba vtedy, keď …. ale veď ty vieš, veď predsa keď sa naň pozrieš svojim srdiečkom!

„Tak a keď sme sa už stretli, dovoľ, aby som sa predstavil. Volám sa Jožko.“ uklonil sa ježko a vložil malú labku do Žofkinej rúčky a Žofka mu ju potriasla na znak priateľstva, celkom tak ako keď sa stretne ocko s ujom Vilom zo susedstva.

„Teší ma, Ježko Jožko. Máš pekné meno, pristane ti“ usmiala sa Žofka a Ježko povedal: „Pozri, všetci ešte oddychujú, chceš zažiť dobrodružstvo?“ šibalsky sa usmial. „Áno, dobrodružstvá mám veľmi rada!“ zatlieskala rukami Žofka. A tak jej Ježko povedal, že ho má nasledovať a vybrali sa k zadnému koncu záhrady. Tam, celkom v rohu pri plote, za ktorým začínal les, Ježko Jožko povedal: „Teraz sa zastav, zavri oči a vnímaj všetko okolo seba iba svojim srdcom. Žofka tak spravila a zrazu – hop! Zem sa zatriasla a Žofka sa premenila na ježka. Odrazu bol svet celkom iný, všetko sa jej zdalo veľké, ba priam obrovské, ich dom vyzeral ako mrakodrap a tráva ako bambusové polia. Žofka si všetko so záujmom prezerala.

„Takto ľahšie uvidíš svet mojimi očami. Ukážem ti, kde bývam, chceš?“ Žofka zrazu uvidela, že trávnik, čo majú na záhrade, vyzerá z pohľadu ježka úplne inak, ako keď sa pozerá očami Žofky. Je oveľa vyšší a pevnejší, a je v ňom veľa chodníčkov, dier v zemi a obrovských stromov – v našom svete kríkov. Vybrali sa teda jednou z tých cestičiek popod plot a potom ešte 214 krokov doľava, keď Jožko zastal pred jedným zo stromov. Na spodku mal v kmeni dieru veľkú presne pre ježka: „Tak, tu bývam, nech sa páči vojsť“ povedal a uvoľnil Žofke – ježkovi cestu. A aká tam bola nádhera! Jožko tam mal svoj brlôžtek, teplý a voňavý od kôry stromu, mal tam kopu jedla a pitia, prosto všetko, čo taký ježko potrebuje k svojmu šťastiu a pohodliu. Ponúkol Žofku špeciálnym ježím čajom, ktorý jej mimoriadne chutil a ukazoval fotky svojich kamarátov, ktorí takisto bývajú v lese a s ktorými sa navštevuje. „Minule mi sused krtko vyhĺbil perfektnú podzemnú chodbu k Peťovi, ježkovi čo býva na druhom konci lesa. A tak keď je zima, alebo prší, nemusím sa plahočiť lesom ale takto si pekne prebehnem cestou v zemi. Krtko je veľký šikovník, robotu má precíznu, je jasné, že sa v nej našiel. Ukážem ti tú cestičku?“

Ani sa nemusel pýtať. Žofka nadšene súhlasila a Jožko už aj otváral dvierka na jednej stene. Ukázal sa pred nimi tunel, bolo v ňom takisto príjemne. Svetlo fakle, ktorú mal Jožko v rukách sa odrážalo od stien naokolo.

„Ako krásne to tu máte vysvietené“ pochválila Žofka Jožka. Ten sa iba zasmial „To nie je vysvietené, krtko natrafil na zlatú žilu, všetko naokolo je zo zlata, preto sa svetlo z fakle odráža od stien. Mal s tým viacej roboty, lebo popri zlatej žile sa kope ťažšie ako v obyčajnej zemi, nuž ale táto žila akurát vedie najkratšou cestou odo mňa k Peťovi.“ vysvetľoval Jožko.

„Fíííí, veď vy tu máte celý poklad!“ zhíkla Žofka.“ Viete aký by ste mohli byť bohatí, keby ste to zlato predali ľuďom?“

„Bohatí? Veď my už sme bohatí“ Jožko zastal, poškrabkal sa na brade a vysvetľoval „Vieš, pre veľa ľudí je dôležitý „poklad“, bohatstvo. A tak sa honia za peniazmi, o ktorých si myslia, že sú pre život to najdôležitejšie, lebo si myslia, že až peniaze im zabezpečia šťastie. Ale v skutočnosti to tak nie je. Načo by sme my, ježkovia, predávali zlato ľuďom, čo by nám to prinieslo? Všetci by sa sem nahrnuli, rozryli by celý les krížom-krážom, určite aj naše domčeky by zničili – no povedz mi už len, o čo by sme potom boli bohatší ako teraz? Veď my máme všetko čo potrebujeme, máme kľud, priateľstvo, máme čo jesť, kde bývať, nepotrebujeme viac“ usmial sa. „A vy ľudia môžete mať tiež všetko, čo potrebujete.“

„A ako?“ vyzvedala Žofka. „Ako môžeme mať všetko čo potrebujeme? Prezraď mi to tajomstvo“

„Povedz mi, páčil sa ti tento zážitok?“ zmenil zrazu Jožko tému. „Páčil, veľmi“ „No vidíš! To som rád“ zasmial sa Jožko. „A ako si sa sem vlastne dostala?“

„Nooooo…“ rozmýšľala Žofka. „Zavrela som oči a pozrela som sa na svet srdiečkom.“

„Tak vidíš! Vidíš, aké to je jednoduché? Keď sa ľudia začnú pozerať na svet nielen svojimi očami, ale budú ho vnímať srdcom, zistia, že vlastne všetko, čo na šťastie potrebujú, majú v sebe. A čím viac sa budú pozerať srdcom, tým lepšie uvidia, ako si sami môžu spraviť na svete nádherné miesto, kde budú všetci spokojní a šťastní.“

Žofka bola ešte dlho potichu, lebo pochopila veľkú pravdu – pozná tajomstvo šťastia. A cez túto rozprávku ti to tajomstvo prezradila.

Keď sa Žofka s Jožkom vrátili z tunela, dopili si svoj čaj, ešte príjemne podebatovali a potom Jožko odprevadil Žofku naspäť do záhrady. „Veľmi rád som ťa spoznal, milá Žofka, a budem sa tešiť na tvoju ďalšiu návštevu, veď teraz už vieš kde bývam aj ako sa ku mne dostaneš!“ zakýval Jožko na rozlúčku, potom sa rýchlo otočil a zmizol v lese.

Žofka zamrkala očami a zrazu opäť videla svet tak ako je zvyknutá – premenila sa znovu na Žofku. Rozhliadla sa po záhrade a usmiala sa. Vedela, že odteraz sa už bude na svet navždy pozerať aj srdcom.