Slovenská malosť

Teraz sa mi to akosi začalo vyjasňovať. Po niekoľkých rokoch života za hranicami a mnohých cestách som sa vrátila a cítim sa ako Alenka v krajine zázrakov. Nechápem prečo sa takto ľudia spolu rozprávajú. Cítim veľké rozdiely v komunikácii tuto a v zahraničí.

Zatiaľ čo tam- v západnej Európe sa ľudia snažia zhodnúť a byť k sebe milí, tu je to naopak. Ľudia sú k sebe nepríjemní, hašteria sa a za každú cenu sa snažia si niečo dokazovať. Tam je komunikácia o tom, čo majú spoločné, tu zas o tom, čo máme rozdielne. Tam sa snažia nájsť spoločnú cestu, tu zas vyhrať, mať navrch.

Slováci sa cítia malí, nerešpektovaní doma ženou, zamestnávateľom, vládou, inými národmi. Skrátka, majú pocit, že sú nič, že na nich každý kašle a tak sa snažia vyhrať svoje malé bitky aspoň v komunikácii. Veď, čo už ja môžem, tí hore myslia len na seba, chcú si vrecká nabaliť a mňa nik nepočúva, tak nech aspoň sused Jano vidí, že som niekto. Jednoducho, frustrácia a následné vozenie sa po niekom tu má dlhodobú tradíciu. Odbúravanie tejto frustrácie má mnoho podôb. Na Slovensku by bolo možné urobiť samostatný výskum tohto fenoménu.

Jednou zo sekcií by bol biznis. Slovo profesionalita je v týchto končinách neznáme. Hádanie sa so zákazníkom, naopak, veľmi známe. Ľudia sa nejako nevedia zbaviť svojich emócií a frustráciu si riešia aj v tejto oblasti. Slováci nevedia, že emócie do biznisu nepatria. Byť profesionálny znamená zaoberať sa produktom/službou/servisom a cenou. Znamená to zabudnúť na svoje pocity z klienta, neoznamovať mu ich. Nevyjadrovať sa k správaniu a osobe klienta. Tu sa všetci k sebe správajú akoby boli kamoši alebo susedia. Klient nie je môj kamarát a preto si k nemu nemôžem dovoliť to, čo ku kamarátovi. S kamošom idem napíliť drevo, klient mi platí za napílenie dreva.

Vo všeobecnosti by sa ľudia navzájom nemali nejako označovať, nálepkovať. Mali by hovoriť o svojich vzájomných potrebách a o tom, do akej miery sa zhodujú. Čo si navzájom môžu poskytnúť a čo už nie.

Je mi skutočne ľúto, že komunikácia v našej krajine je z veľkej časti o súboji. O tom, kto má pravdu, kto má navrch. Vedieme tu medzi sebou malé vojny namiesto toho, aby sme sa spojili, našli spoločnú cestu a urobili niečo pre všetkých, pre celé spoločenstvo. Stále počúvam, ako sa tí na západe majú dobre, tam im je sveta žiť. Tak prečo sa od nich neučíme? Prečo neodpozorujeme, ako to robia a nerobíme to rovnako? Navrhujem, aby sme začali zmenou komunikácie. Stačí si uvedomiť, že nie sme malí. Sme veľké úžasné bytosti, ktoré dokážu so svojim životom urobiť čokoľvek, čo si zaumienia. Vážme si sami seba a budú si nás vážiť aj ostatní. Vážiť si sám seba neznamená vynucovať si rešpekt. Neznamená to byť na niekoho nepríjemný, lebo „veď ja si po hlave skákať nenechám“. Človek, ktorý si váži sám seba si rešpekt nevynucuje, lebo ho už má. Človek, ktorý je veľký, nepotrebuje o tom nikoho presviedčať, ukazovať sa, lebo už viditeľný je. Nie ste malí ani ľudia okolo vás nie sú. Všimnite si to.