5 spôsobov, ako zaručene demotivovať svojich študentov. Lekcia z bratislavskej katedry žurnalistiky
Nedá sa, nedá sa, nedá sa.
Nie je morálne a možno ani zákonné bývať na internáte, používať lacnejšiu električenku a pritom zarábať možno viac ako učiteľ. Takto reagovala docentka Mária Follrichová, keď sa študenti žurnalistiky pýtali, či by škola nevedela byť ústretovajšia k tým, ktorí počas štúdia získali prácu v odbore.
Svetlana Hlavčáková, vedúca Katedry žurnalistiky na Univerzite Komenského dokonca tvrdila, že je protizákonné, ak študenti denného štúdia popri škole pracujú. Ktorý zákon to zakazuje, upresniť nevedela. Keď ju študenti upozornili, že to asi nebude pravda, len lakonicky odvetila, že zákonov je veľa, stále sa menia a nestíha ich všetky čítať.
1. Neschopnosť robiť informované rozhodnutia
Bratislavskí študenti žurnalistiky si roky sťažujú, že štúdium je málo orientované na prax. A že tí, ktorí získajú počas štúdia možnosť nabrať viac zručností a skúseností v profesionálnych redakciách, musia čeliť často nezmyselným prekážkam v škole.
Keď učitelia vravia, že štúdium je prvoradé, nemôže byť len praktické, ale že absolvent musí mať aj teoretické základy, nedá sa nič namietať. Keď sa však ukáže, že svoju dialektiku o praxujúcich študentoch stavajú aj na neexistujúcich zákonoch a predstave, že je nemorálne, aby študent vďaka svojej šikovnosti zarábal viac ako učiteľ, treba spozornieť.
Nevedno, či sa šéfka katedry len pomýlila, zavádzala alebo jednoducho klamala. Svojim študentom tým ale dala prvý dôvod na frustráciu. Nevedia totiž, či môžu vlastným učiteľom veriť a nemôžu si byť istí, že vedenie katedry robí vo vzťahu k študentom racionálne a informované rozhodnutia.
Dvojhodinová diskusia študentov a pedagógov o budúcnosti štúdia žurnalistiky vytvorila vo viacerých momentoch dojem, že vedenie katedry sa často rozhoduje podľa svojich subjektívnych dojmov a pocitov. Že rozhodovanie na základe relevantných dát a náznak nejakej “evidence-based policy” sa zdajú byť v nedohľadne.
2. Nedá sa
Keď sa študenti spýtali, aké zlepšenia na katedre môžu v blízkej budúcnosti očakávať, dozvedeli sa, že vlastne žiadne. Presne tak, meniť sa nebude nič, lebo odbor je akreditovaný, plán je jasne daný a z plánu sa najbližších päť rokov nevybočuje.
Na jednej strane treba uznať, že množstvo nezmyselných hlásení, ktoré musia školy vypĺňať, je vážnou brzdou pokroku. Na druhej strane redukovať možnosti zlepšovania vzdelávania len na kolonky v akreditačnom spise je hlbokým nedorozumením.
Odkázať študentom, že teraz sa už nič nedá robiť, ale nech len pokojne spisujú pripomienky, o päť rokov ich vo vedení vyhodnotia a niektoré zapracujú, je možno úprimné, ale inak je to facka všetkým, ktorí sa o nejakú zmenu usilujú.
Pred pár mesiacmi sme vydali 10 rád učiteľom. Na ich zavedenie nie je potrebná žiadna akreditácia. Stačí ochota zmeniť drobnosti, ktoré môžu byť ale vo výsledku pre študenta rozhodujúce.
3. A však dobre je
Čo je momentálne najväčším problémom katedry žurnalistiky? To, že nad katedrou chce niekto postaviť 12 súkromných bytov, tvrdia pedagógovia.
Škola nutne potrebuje nastaviť manažérske mechanizmy, ktoré budú odhaľovať a nekompromisne popisovať jej nedostatky. Absencia sebareflexie je totiž ohromujúco silná. Na pripomienky študentov sa hľadí zhora. Šéfka katedry žije v presvedčení, že jej škola sa v mnohom vyrovná prestížnym univerzitám. Spokojne vyhlasuje, že učebné plány na jej škole sa podobajú tým, ktoré má jedna z najlepších novinárskych škôl na svete – Columbia University v New Yorku.
Pre dnešných študentov musí byť frustrujúce, ak stále počúvajú, že “to sa nedá”. A ak inštitúciu riadi niekto, kto je v podstate spokojný, nevie objektívne zhodnotiť jej kvalitu a nedostatky, len ťažko môže byť strojcom pozitívnych zmien.
4. Neschopnosť prijať kritiku
Kritika je na škole braná osobne. “Myslíte si, že som šťastná, keď toto od vás počujem?” spýtala sa docentka Follrichová po tom, čo jeden absolvent vyhlásil, že mu škola nič nedala. Učiteľov mrzí zlý imidž katedry, ale pripomínajú, že by na ňu mali byť hrdí. Lebo ak na ňu nadávajú, nadávajú aj na svoje vzdelanie.
Zaujímavé bolo sledovať, ako vyzerali odpovede na nepríjemné otázky. Začínali sa kritikou ich autorov či študentov všeobecne, končili často len vágnymi frázami. Vecné odpovede bez vyvyšovania sa nad študentov boli ojedinelé. Šéfka katedry síce vraví, že “nie sme nepriatelia, sme jeden tím”, ale počas dvojhodinovej diskusie to tak nevyzeralo. Študenti nie sú partnermi, sú to len “detičky”.
Pedagógovia školu riadia, akoby to bola ich súkromná firma. Nemajú pocit, že sa majú zodpovedať širšej verejnosti, nevidia dôvod, prečo by mali odpovedať novinárom. Akoby na Štúrovej ulici nechápali, že to nie je ich škola, ale že sú v službe. Že ich úlohou je len dočasne a čo najlepšie spravovať verejnú inštitúciu.
5. Pasivita a strach
Vzdelávame budúcich novinárov, strážnych psov demokracie. Ste iní, mali by ste byť aktívnejší, prednášajú študentom členovia katedry, kde štrajkuje jeden jediný človek. Samozrejme, nik nemá povinnosť štrajkovať, ani učitelia budúcich novinárov. Skúste však nájsť v tlači komentáre ľudí z bratislavskej katedry žurnalistiky k školstvu, verejnému dianiu alebo k otázkam médií.
Študenti žurnalistiky na prednáškach často počúvajú, že na Slovensku a v médiách chýbajú elity. Spoza katedry im to neraz vravia konformní ľudia, ktorí sa elitami nikdy ani nesnažili stať. Nie sú iniciátormi zmien, neformujú verejnú mienku, len vyčkávajú, ako sa veci vyvinú.
Aký vzor dávajú svojím študentom, keď sú pasívni, keď v dôležitých situáciách mlčia a majú strach povedať svoj názor na plné pecky?
V týchto dňoch zažívame na Slovensku vzácne momenty, keď sa v spoločnosti diskutuje o školstve a vzdelávaní. Výstupom by nemala byť len kritika politikov a úradníkov, ale aj učiteľov a študentov.
Treba totiž pochopiť, že niektoré problémy nie sú systémové, ale zavinili ich konkrétni ľudia. Ľudia, ktorí svoju robotu nerobia dobre.
