Denník N

List Karolovi: Keď sa budeme tešiť, že môžeme platiť hypotéky

Zdroj: Twitter
Zdroj: Twitter

Obávam sa, že sme tesne pred, potom sa už dejú veci. Keď sa skončia, stavajú sa pomníky a prisahá sa, že sa to už nikdy nestane.

Zdravím ťa, Karol,

štyri roky ti píšem, väčšinu času som si myslel, že v skutočnosti neexistuješ, občas som tomu možno aj uveril. Autor sa niekedy stotožní so svojou postavou.

Dnes som si ale spomenul, ako si bol v správach RTVS, keď v Škótsku bolo referendum o nezávislosti. Videl som vás s dnes už manželkou, ktorej na tebe záležalo dosť na to, aby chodila na ten byt, čo sme na ňom vysokej škole bývali. Vždy bol spoľahlivým barometrom toho, či vôbec stojí za to sa nejakou ženou zaoberať.

Boli ste vtedy Slováci v Škótsku, proti nezávislosti, nedávala príliš zmysel. A tak dnes myslím na to, ako sa cítiš, na to, že možno ťa čoskoro v tých správach zase uvidím. Veru, veci sa menia. Aj u nás po starom, len horšie. Chceš príklad?

Starosta a jeho malá domov

Bol starosta, ktorý bol zároveň aj právnikom tej istej obce, lebo u nás sa to tak zvykne. Uzavrel so sebou zmluvu, potom sa v ňom možno ozvalo svedomie a znížil si odmenu. Potom prišla korupcia, to sa tiež tak zvykne, a musel odstúpiť, čomu nerozumiem, lebo to sa nezvykne.

Práve vtedy napadol zníženie odmeny, ktoré si sám navrhol; zmluvu, ktorú uzavrel sám so sebou, totiž on sám nezverejnil na internete. Za svoju vlastnú chybu žiadal 135 000 eur. A súd mu dal za pravdu, lebo u nás sa tak zvykne.

#Strana, ktorá nie je stranou

Alebo je tu tá #strana. Tri mesiace po voľbách je vo vláde, v ktorej byť nechcela, alebo možno aj chcela, len voliči nechceli. Tak sa nepochopili, no. Preferencie má na úrovni štatistickej chyby, v parlamente existuje v troch skupinách naraz a zároveň neexistuje vôbec, človek normálne rozmýšľa, kto tam po večeroch zhasína svetlo.

Je to až trápne. Tí, ktorí z nej odišli prví, nemali kam ísť, tak tam len tak nejak sú, tí, ktorí odišli po nich, tam zas pobehujú ako bezhlavé kurence, súhlasia a podporujú, ale nikto nevie, čo sú zač. No a tí, ktorí sú akože oficiálne #strana, tak tí sú údajne dvaja, aj keď tým si vonkoncom nie som istý, lebo tú druhu ešte nikto nevidel, čiže možno sú len jeden, ale aj to len kým sa sám so sebou nepoháda.

Chalani, ktorí si berú späť svoju krajinu

Čo by aj bola celkom sranda, nebyť toho, že do vlakov sa nám nanominovali chalani, ktorí si berú späť svoju krajinu. Sú tam, kde má byť polícia, ale nie je, sú tam, lebo tá polícia má niečo robiť ale nerobí, má aspoň niečo povedať, ale nehovorí nič.

Panuje okolo toho akési zvláštne ticho, ako keď vieš, že sa deje niečo zlé, ale dúfaš, že to zmizne. Desivé ticho, v ktorom počuješ, ako sa tvoria dejiny: ľudia vo vlakoch už ďakujú tým chalanom, sprievodkyňa už tých chalanov volá na ochranu lebo oni tam, narozdiel od polície, sú. A aj tak to ide šokujúco rýchlo a bez odporu. Prešiel mesiac a je to normálne, štát sa v priamom prenose vzdáva svojej základnej úlohy, ktorou je zabezpečenie akej-takej ochrany svojich občanov.

Minister, ktorý je stále ministrom

Minister, ktorý by jediným podpisom celé hliadky zrušil, nerobí nič, lebo je príliš zaneprázdnený tým, aby aj zajtra ešte bol ministrom a to je vôbec najsmiešnejšia zo všetkých týchto vecí. Figuruje v nej 12 miliónov, ktoré vyplatili v hotovosti a 250 eur, ktoré zase nevyplatili, drahé autá a lacné výhovorky, koženky a účesy z 90. rokov. Kričí z toho nie Balkán ale Slovensko, celé je to také absurdné, až to dokonale zhŕňa ten rozvrat, v ktorom sme sa ocitli. Ak by som ti to opísal celé, mal by si pocit, že ti píšem z krajiny, v ktorej je možné už naozaj všetko. Čo je zhodou okolností pocit, ktorý tu máme všetci.

Lenže minister je stále ministrom, hoci v nejakej inej krajine by mapu kanalizácie ovládal naspamäť. Musí ním byť, lebo inak by sa to celé zrútilo, hoci sa to rúca aj tak. Máme vládu, ktorá vládne, ale nevie, či určite a ako vlastne, políciu, ktorá nerobí to, čo robiť má, a súdy, ktoré robia úplne hocičo, ale to všetko je v poriadku. To sa zrútiť môže, na tom im nezáleží, hlavne nech sa nezrúti ten starostlivo vybudovaný systém, strana, ktorá sa vlastne rúca tiež.

Oni sa na nás nielen vykašľali, ale z výšky svojich apartmánov ešte aj vykadili, všetkým tým, čo robia, dávajú najavo, že im je totálne jedno, čo s nami bude. Svoje prežitie nadradili nielen nad službu, nielen nad preferencie a budúcnosť strany, ale aj nad vlastných občanov. Ostali len peniaze. Áno, Karol, píšem, že sme na holičkách, a to som spomenul len posledný týždeň. Máme sa ako vždy, len horšie.

Ten týždeň nám totiž opäť pripomenul, ako tu občas nefunguje vôbec nič – právo lebo starosta, politika lebo #strana, poriadok lebo vlaky, ani slušnosť lebo minister. Pravda je taká Karol, že nám to tu strašným spôsobom padá na hlavu. Každý deň o niečo viac, a to si ešte zober, že tá vláda vznikla len preto, aby nám to tú na hlavu nepadlo. Padnuté na hlavu, ja viem.  Čo všetko sa ešte musí stať, aby sme mohli nahlas povedať, že Slovensko ako štát zlyháva?

Ale oni to tak nemysleli. Naozaj nie

Zabudol som na niečo? Ach áno, zahrávame sa tu ešte s tým, že Európu nepotrebujeme. Pridobre nám je, príliš dobre všetko zvládame. Tí, ktorých rátame za triezvych (hoci kritéria radikálne klesli), to nahlas nepovedia, len si akýmsi zázrakom stále všímajú to zlé, a potom sú hrozne prekvapení, odkiaľ sa len v ľuďoch tá nechuť k Európe berie.

Oni to tak predsa nemysleli, toto im predsa nikdy nehovorili, ale som si istý, že to poznáš. Ani tam u vás predsa nikto nahlas nepovedal, že imigrantom treba nadávať, že im treba hroziť a treba ich vyhodiť. Nie, oni len tak dlho hovorili, že imigranti to a imigranti hento, až si to ľudia vyložili po svojom a teraz, čuduj sa svete, ich už veľmi nezaujíma, že tí politici to ale naozaj takto nemysleli. Ťažké časy potrebujú osobnosti, my namiesto nich máme postavičky.

Áno, aj tam sme sa ocitli. S rozvrátenou vládou, ktorej aj tak nikto neverí, ideme predsedať spolku, ktorému nevieme prísť na meno. A hŕstka chalanov si zatiaľ za hlasného potlesku čoraz väčšieho počtu ľudí pomaly zaberá okres za okresom.

Tesne pred

Vládne tu deštrukcia, Karol. Ľudia počúvajú, koho treba zavrieť a kto je rakovina, kto za to všetko môže a čo sa s ním stane, keď sa to stane. Nikto si nevšimol, ako dlho tu už nezaznelo nič konštruktívne, nič pekné, nič, čo by stvorilo nejakú hodnotu. Idey sa vytratili, veď sa tu už sporíme aj o to, či je v poriadku správať sa ako úplní blázni – a prehrávame.

Sme ako nervózne klbko nervov, ktoré potrebuje obete, potrebuje počuť, kto za to všetko môže a kto je na vine. Vždy za to môže niekto iný a to je dobre, aspoň nikdy na vine nie sme my. My nie. My nikdy. Vitaj v krajine bez zrkadiel.

Nemyslím si, že bude dobre, Karol. Parlament je plný akýchsi hrozne zvláštnych ľudí, hľadíme do priepasti a čoraz viac sa nám to páči. Občas sa obzerám okolo seba a nestíham ani krútiť hlavou, opakujem si, že to nie je normálne, aby som náhodou s ostatnými neuveril, že to normálne je. Karol, ešte aj hypotéka vyzerá ako absolútne víťazstvo: ak sa mi tých 29 rokov podarí splatiť bez toho, aby to tu nejakým zásadným spôsobom ruplo, budem hádam aj vďačný za možnosť každý mesiac nerušene cálovať.

Obávam sa, že sme tesne pred, potom sa už dejú veci. Keď sa skončia, stavajú sa pomníky a prisahá sa, že sa to už nikdy nestane. Rúca sa to, občas sa utešujem aspoň tým, že vidím históriu v priamom prenose. Len jej je trochu príliš.

Drž sa, Karol.

Teraz najčítanejšie