Knihu som mal požičanú z knižnice. Ide o slovenské vydanie z roku 1978 a skladá sa z dvoch kníh: Bľabot a bes (The Sound and the Fury) a Svätyňa (Sanctuary).

Bľabot a bes (The Sound and the Fury)

Knihu som si všimol v zozname najlepších kníh všetkých čias (https://thegreatestbooks.org/). Rovnako som knihu zaznamenal aj vo videu o knihe Odyseus od James Joyce, kde porovnávali obe knihy ako veľmi ťažko sa čítajú. V tom videu mali pravdu, bolo to veľmi ťažké čítanie. Trvalo mi to skoro 2 týždne.

V knihe ma najviac zaujal opis života na juhu USA na začiatku 20. storočia – chudoba, rasizmus, násilie, alkoholizmus. Unikátny bol pre mňa štýl rozprávania príbehu, kde každá kapitola mala vlastný štýl, často išlo o myšlienkové pochody postáv – prúd vedomia. Niektoré úseky boli tvorené zdanlivo nekonečne dlhou vetou bez čiarok a bodiek. Nič podobné som predtým nečítal. Hlavne prvá kapitola bola šialene ťažká, ďalšie už boli zrozumiteľnejšie. Počas čítania som si prezeral aj rozbor jednotlivých kapitol cez Copilot, lebo nie vždy som rozumel čo som čítal.

Na čo nezabudnem:

• Ako Quentina obvinili, že chcel uniesť a znásilnit malé dievča, iba preto, že ho nasledovala a on sa jej nevedel zbaviť.
• Akú odporný bol Jason – cynický, sebecký, plný hnevu a nenávisti.
• Ako sa matka Caroline stále sťažovala.
• Ako slúžka Dilsey nadávala malému chlapovi, keď sa nechcel starať o postihnutého Benjyho.
• Nadavanie na “čierne papuľe”, “malých faganov” a na “židákov z New Yorku”.

Svätyňa (Sanctuary)

Ide o oveľa jednoduchšie čítanie ako Bľabot a bes. Prvá časť bola až hororová, odohrávala sa v noci, vyskytovali sa tam potkany, nevedel som rozoznať či ide o skutočnosť alebo majú postavy halucinácie. Situácia, do ktorej sa dostala Temple, bola úplne beznádejná. Smutné bolo čítať, ako žije chudobná matka Ruby s malým dieťaťom na úplnom okraji spoločnosti. Zaujal ma opis alkoholizmu. Niektoré postavy sa po alkohole menili na nezodpovedných idiotov.

Druha časť mi pripomínala To Kill a Mockingbird od Harper Lee. Príbeh bol ale temnejší, bolo tam viac násilia a niektoré postavy boli až nechutne odporné. Na rozdiel od To Kill a Mockingbird, koniec Sanctuary bol depresívny a bez nádeje na zlepšenie.

Na úplnom konci knihy bol popis Faulknerovho imaginárneho sveta a jeho života (cca na 50 strán). Úplne celé som to nečítal, ale bol som veľmi rád, že to tam je. Vo viacerých iných knihách mi niečo podobné chýbalo.