Denník N

Vysvedčenie dobrého srdca

Počas roka chodil Paľko do školy sporadicky. Aj keď veľmi rád. Chodil buď párne, alebo nepárne dni, alebo párne a nepárne týždne, alebo bola ešte aj tretia možnosť a to párne a nepárne mesiace. On je druhák a má rád školu. Ja zas mám rada jeho. Aj napriek tomu, že pre svoju zlú dochádzku neprospel ani na polroku, ani teraz na konci roka, u mňa prospel v oveľa dôležitejších predmetoch ako sú vypísané na vysvedčení. Dostal preto priložené Vysvedčenie dobrého srdca, kde prospel s vyznamenaním. A tu sú tie dôvody:

Jeseň:

na Pracovnom vyučovaní hrabeme lístie, zrazu Paľko našiel malú topánočku. Dievčenskú, ružovú a jednu. Druhá topánočka si asi blúdila niekde po svete.

„Pani učiteľka, môžem si zobrať túto topánku domov? Pre môjho malého dievčaka. Terezku.“

„Dievčak je Tvoja sestrička, Paľko?“

„Áno. Tak môžem?“

„Terezka je dievčatko, nie dievčak. A určite sa topánočke poteší, aj keby bolo ešte o kúsok lepšie, keby sme vedeli, kde sa zatúlala aj tá druhá topánočka.“

„Ja ju nájdem. Budem všade hľadať. Aj po ceste domov.“

„Tak potom dobre, idem pohľadať igelitku, aby Ti nezašpinila knižky.“

 

Doma ich bolo vtedy sedem. Dnes už ich je osem. Chlapec zanedbávaný z každej strany, smeru, či príležitosti. Celý rok chodil vo veciach smrdľavých od moču, chýbajúcej vody a zlého zaobchádzania s jeho detským bytím.

 

Zima:

Na Vecnom učive sme oslavovali narodeniny jedného zo žiakov. Ako prekvapenie sme si spoločne v kuchynke urobili puding. Paľko nezaváhal ani teraz:

„Pani učiteľka Kristínka, mohol by som trošku pudingu zobrať malému Mirkovi domov?“

„Paľko, a koľko rokov má Mirko?“

„Má málo, ale už môže také jesť.“

„Tak počkaj, idem pohľadať nejaký pohárik na zatvorenie, a zoberieš mu na skúšku, či mu bude chutiť, potom mi povieš, dobre?“

Krásny široký úsmev bol jeho odpoveďou. Ten puding v tom momente tak veľa pre neho znamenal.

 

Leto:

Koniec školského roka a odovzdávanie vysvedčení. Každému z mojich žiakov som dala okrem vysvedčenia aj koženkové farebné srdiečko na krk, Vysvedčenie dobrého srdca  a čokoládu.

„Pani učiteľka…“

Už som vedela, čo asi bude nasledovať a tak som sa vopred usmiala.

„….a mohol by som túto čokoládu zaniesť mojej mame do nemocnice? Už sa narodilo bábätko. Chcem dať mame čokoládu, keď je v nemocnici, nech nie je smutná.“

Nezmohla som sa na slová iba objatie. Prospel na výbornú vo všetkých oveľa dôležitejších predmetoch.

 

Veľmi by som si priala, aby aj jeho blízki, boli k nemu takí láskaví ako je on k nim. Aby na neho mysleli, delili sa s ním o každodenné radosti.

Chcela som mu do koženkového srdiečka schovať tajnú ochranu voči všetkému, čo ho bude ohrozovať. Či to bude krik, hádky, úteky….ako o nich často rozprával. Tajná ochrana, ktorá bude odstrašovať všetko zlé z jeho zajtrajškov a zároveň priťahovať slnečné lúče do jeho detskej duše.

A ešte ma napadlo, že by bolo možno aj celkom fajn, keby čarovné koženkové srdiečko malo okrem skrytej tajnej ochrany, zabudovaný aj kompas,…ktorý by našiel tú druhú dievčenskú topánočku.

Teraz najčítanejšie