Viera
Aj Viera chodila do osobitnej školy. Bola to elokovaná trieda väčšej základnej školy, lebo bolo jednoduchšie, keď prišla učiteľka za deťmi ako naopak. Určite nevedela čítať ani písať, nedokázala ani držať v ruke ceruzku a prepisovať text podľa predlohy: strácala sa, kým si písmenko obzrela a skúšala preniesť jeho tvar na papier, zmizlo medzi hnedými očami s nádhernými riasami a šedou mozgovou… beznádejný prípad…. Ku stolu si nedovolila chodiť, dosť páchla a už si zrejme všimla, že mi rastie tehotenské bruško, že častejšie otváram v triede okná a odchádzam rýchlym krokom na toaletu. Nedokázala som tam vydržať, nedokázala. Viere som písavala listy na Čechy, pozdravovala som všetkých bratranec aj sesternica, kreslila idylický vianočný stromček. Viera sa tiež akosi zaokrúhľovala, chodila v starej teplákovej bunde a ruky mávala vo vreckách. A potom zmizla, niekoľko týždňov jej nebolo.
Dnešná doba mi pripomína tú minulú v sociálnej starostlivosti o maloletých veľmi výrazne: veľká časť zodpovednosti sa presúva na učiteľov: majú byť všímaví, kompetentní, majú reagovať, oznamovať, sledovať…. majú zachrániť, obmedziť, varovať, ochrániť, oznámiť, riešiť…. Keď sa Viera vrátila, bola bledá, štíhla, zmenila šatník.
„Bože, veď ona isto porodila,“ vyhŕklo zo mňa. Triedna sa márne domáhala vysvetlenia, kde bola celý ten čas, kde je ospravedlnenka. Nebolo v silách školy zistiť, ako to je. Ani vtedajší sociálny odbor nevedel prinútiť deti chodiť do školy, skontrolovať ich spôsob života, zabezpečenie základných ľudských potrieb alebo morálnu bezpečnosť.
Z detí, ktoré som učila, sú dnes dospelí ľudia, otcovia a mamy, len občas rozmýšľam, koľkí z osady nad dedinou sa dnešného dňa dožili…
