Facka

„Čo to bolo v tom osemročnom dievčati, že ma to dohnalo až k takejto reakcii?“

„Tak som si dával pozor. Vždy som sa vedel ovládnuť. No minulý týždeň … Čo to do mňa vošlo, že som tak zlyhal?“ Mužovi v stredných rokoch sa v očiach zalesknú slzy.

„Popíš mi, čo sa presne stalo?“ pýtam sa.

„Začalo to tým, že chcela pozerať na nejaký seriál. Chodieva poobede, tak sme si spolu zapli televízor. Vieš, snažíme sa s Jankou vedieť, na čo sa naše deti pozerajú. Keďže to bolo okolo pol piatej, myslel som si, že pôjde o niečo, na čo sa aj deti môžu pozerať. No po pár minútach mi bolo jasné, že nie. Dvojzmyselné narážky, posteľná scéna, vyhrážky, klamstvo, podvod, faloš … To sa stihlo odohrať v prvých piatich minútach. Vieš si to predstaviť? Normálny deň poobede! A toto dávajú deťom!“ Karol na mňa rozhorčene pozrie.

„Tak som vypol televízor“ pokračuje, „a povedal, že to pre ňu určite vhodné nie je,  a mňa to tiež nezaujíma, tak sa tu na to vlastne nemá kto pozerať. Myslel som, že je to jasné. Tvárila sa zamračene a naduto, ale nepovedala ani slova. Znovu som jej spýtal, či rozumie, ale odvrátila hlavu. Tak som to nechal tak a odišiel do pracovne. Ešte som mal čosi dokončiť do práce. Zahĺbil som sa do Excelu a zrazu začujem z izby nejaký zvuk. Tak som sa zdvihol a nazrel tam. Predstav si, sama si zapla televízor a dala slúchadlá na uši, aby som to nepočul. Asi sa to z televízora ozvali nejaké zvuky, keď ho zapínala a zapájala slúchadlá. Tak som tam prišiel, vzal ovládač a televízor som vypol. Nahnevane sa na mňa pozrela. ‚Nič mi nedovolíš‘, povedala mi so zlosťou a odvrátila tvár. ‚Toto ti určite nedovolím‘, povedal som ja. ‚A opováž to znova zapnúť‘, ešte som jej prihrozil.“ Na chvíľu sa odmlčí. Vidieť mu na tvári, ako sa mu tá udalosť premieta v mysli.

„Ani som si nestihol poriadne sadnúť na stoličku v pracovni a znova som začul zvuky z televízora. ‚No to snáď nie!‘ zakričal som nahlas, aby to počula. Ale ešte pridala na hlasitosti. Vyskočil som zo stoličky a hovoril som si: ‚Ovládni sa! Ovládni sa!‘ Ovládač schovala pod zadok, tak som televízor rovno vytiahol zo zástrčky. ‚Jasne som ti povedal, že toto pre teba ešte nie je vhodné, tak to pozerať nebudeš.‘ povedal som jej. ‚A ostatní môžu?!‘, odfrkla. ‚Ty nie si ostatní, ty si moja a moja dcéra toto pozerať nebude.‘ povedal som jej, na čo znovu s hnevom odfrkla: ‚Nič mi nedovolíš.‘ ‚Toto určite nie!‘ Vstala a chcela ísť k televízoru a znovu ho zapojiť do elektriky. Zastal som jej cestu. Pozrela na mňa tým pohŕdavým a odsudzujúcim pohľadom. ‚Katka, nie!‘ povedal som rezolútne. Od zlosti sa jej až slzy tlačili do očí. Tresla ovládačom o zem, až sa baterky rozleteli. A vtedy mi vyletela ruka.“ Na chvíľu sa odmlčí. Utrie si slzu.

„Koľkokrát sme si s Jankou hovorili, že my sa detí nikdy takto v zlosti nedotkneme. Veď vieš, ako som bol bitý, keď som bol malý. Za každú sprostosť. Raz na mne otec dokonca dolámal palicu. Taký som si bol istý, že ja to svojim deťom nikdy neurobím. Ako som len mohol takto zlyhať. Celý týždeň mi to neschádza z mysle.“

„Čo bolo potom?“ spýtam sa.

„Rozplakala sa. Ušla do svojej izby a tresla za sebou dverami. Nechal som ju tak. Vrátil som sa do pracovne, no už som sa nedokázal sústrediť na ten Excel, tak som to nechal tak. Našťastie, čoskoro prišla domov Janka s Majkou, tak som jej povedal, čo sa stalo. Objala ma. Vycítila, čo sa vo mne deje. Zašla za Katkou a dlho sa rozprávali.“

„Vyjasnili ste si to s Katkou?“

„Ešte nie. Ten večer som šiel skoro spať. Povedal som si, že ráno vstanem skôr a dokončím tú prácu. A Katka ani nechcela vyjsť zo svojej izby. A ja som nedokázal ísť za ňou. Aj Janka mi naznačila, nech ju nechám tak. A na druhý deň ráno sa tvárila, akoby sa nič nebolo nestalo. Bol som z toho zmätený. Ale aj trochu vďačný. No stále to visí vo vzduchu ako čosi nedokončené.“ Karol si vzdychne a pozrie na mňa.

„Čo sa to stalo?“ pýta sa.

„Vieš, poviem Ti, čo mi kedysi hovoril jeden kňaz, ktorého si veľmi vážim. Predstav si, že toto je priepasť,“ ukážem na okraj stolíka „a toto je tvoja Katka.“ ukážem mu svoju zaťatú päsť. „Predstav si beží k okraju tej priepasti a nevie, čo jej hrozí.“ Začnem posúvať svoju päsť – Katku – k okraju stola – priepasti.

„Žiadny otec ani matka nedovolí, aby ich dieťa padlo do priepasti. Nastavia svoju ruku a zabránia tomu pádu“ pohyb päsťou k okraju stolíka prudko zrýchlim a udriem ňou do svojej dlane, nastavenej presne na okraji stolíka. Až tak, že sa izbou ozve hlasné plesknutie, ako keď veľký kameň spadne do vody. Karolom slabo trhne.

„Toto sa stalo!“ dodám.

„Lenže ono to bolelo! … Oboch!“ povie.

„Aj dobré a správne veci niekedy bolia. Ale to býva často očisťujúca bolesť, ktorá nás posúva ďalej. Dobre vieš, že deti neustále útočia na všetky možné hranice. Hádžu sa na mantinely, ktoré im nastavujeme. A to je dobre. Jednak ich to posilňuje, ale čo je ešte dôležitejšie, poznávajú … tak vnútorne prežívajú, čo to znamená rešpektovať autoritu.“

„Aj keď takto zlyhá?“ povzdychne si Karol.

„Nemyslím si, že si zlyhal. Jednoducho sa minuli všetky mierové prostriedky a musel si ísť do krajnosti.“

„Pekná krajnosť! Keď nabudúce zasa neposlúchne a ja sa neovládnem, do akej krajnosti dokážem ešte zájsť? Nerozumieš? Udrel som svoju dcéru!“ takmer až skríkne.

„Rozumiem veľmi dobre! Vieš, tiež som tým prešiel. Ten moment zatmenia pred očami, keď som stratil nad sebou kontrolu, bol strašný. Keď som si spätne uvedomil, čoho všetkého by som v tom momente bol schopný … ďakoval som Bohu, že sa nič z toho nestalo …“ pozriem Karolovi do očí.

„Presne!“ iba šepne. „Čo si s tým robil?“ spýta sa.

„Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že ak sa to znova stane, potrebujem v tom temnom momente získať nejaký čas … pár sekúnd … nejako oddialiť tú krajnosť. Na jednej strane mi bolo jasné, že všetky slová sa už minuli a musí prísť niečo iné, no na druhej strane … Tak som z toho urobil takú ceremóniu. Vzal som varechu, postavil som si dcéru, pred seba a spýtal sa: ‚Čo sa teraz stane?‘ ‚Dostanem po zadku‘ povedala vždy s plačom na krajíčku. ‚Za čo dostaneš po zadku?‘ pýtal som sa ďalej. Musela mi to sama svojimi slovami povedať! Kým to nejako nesformulovala, nepustil som ju. Občas takto predo mnou stála aj desať minút. To bol ten nutný a potrebný čas, aby som aspoň trochu vychladol! A ona si zároveň uvedomila tú príčinu a následok.“

„A naozaj potom dostala?“ pýta sa Karol.

„Keby nedostala, sám by som zbúral tie mantinely a už by ju pred pádom do priepasti nič nechránilo.“

„Ako ťa poznám, určite to bolo len také pohladenie po zadku,“ pochybovačne povie Karol.

„Ó, nie! Bolelo ju to. Inak by to nemalo zmysel. No spätne vidím jeden obrovský deficit. Bezprostredne potom som nedokázal dať dostatočne jasne najavo, ako veľmi ju ľúbim. Aj napriek tomu, čo sa stalo. Ako aj mňa bolí, že to musím takto urobiť. To objatie tam chýbalo. Ono síce prišlo o pár dní, ale také bezprostredné vyjadrenie lásky by jej poskytlo väčšiu istotu … taký pokoj, že tým sa to všetko skončilo, že ten vzdor, obojstranný hnev a zlosť môžu upadnúť do zabudnutia. Iba milujúca autorita dokáže deti viesť a ak je to nevyhnutné, aj telesne trestať, tak, aby sa samy, keď dospejú, stali takými autoritami.“

„To keby počuli ochrancovia detských práv, asi by ťa šupli rovno do basy.“ Karol sa konečne usmeje.

„Možno. Možno by došlo k takému nepochopeniu. Trest bez uvedomenia si jeho príčin a hlavne bez pocitu, že sa to nedeje v afekte, ale z lásky, v deťoch potláča ich osobnosť. Vtedy sa stávajú obeťou zvole kohosi fyzicky mocnejšieho. Ak sa to takto opakuje často, stvrdnú. Stanú sa z nich duchovní invalidi neschopní vytvárať hlboké vzťahy. A je pravdepodobné, že tieto vzorce správania začnú v dospelosti opakovať po svojich rodičoch.“

„Presne na to stále myslím!“ úsmev zrazu zmizne z Karolovej tváre.

„Viem. Lenže ty si si vedomý, že sa môžeš rozhodnúť! A napriek všetkému, čo bolo, si sa rozhodol nerobiť to ďalej. Už to, že sa o tom takto rozprávame, je toho dôkazom. Nikdy nič nie je definitívne. Všetky takéto všeobecné uzávery a psychologické teórie v podstate hovoria o tých veciach len ako o alternatívach, ktoré sa môžu vyskytnúť s určitou pravdepodobnosťou. Ale aj nemusia. Každý psychicky zdravý človek má svoj život vo svojich rukách. Sám sa môže rozhodnúť. Otočiť to. Nerobiť to. Alebo to robiť inak. Viem, že to rozhodovanie a aj celý ten proces bývajú veľmi ťažké, ale tá možnosť voľby tu vždy je. Lenže často býva ľahšie na ňu rezignovať. Môj otec bol taký, jeho otec bol taký, tak ja nemôžem byť iný. Ale ty si to nevzdal. Necítiš ten rozdiel medzi tým, ako ťa bíjal tvoj otec a tou Katkinou fackou?“

„Čo, keď Katka odmietne so mnou komunikovať? Čo keď ma začne ignorovať? Čo keď ju úplne stratím?“

„Myslíš si, že sa to už stalo?“

„Neviem. Celý týždeň sme spolu neprehovorili. Teda iba také praktické nevyhnutné veci …“

„Takže rozprávala s Tebou?“

„Áno. Ale iba také, že či ju zveziem na maľovanie, alebo že bude v škole rodičko a tak … iba také bežné veci.“

„Čo myslíš, kto je teraz na ťahu?“

Karol sa zamyslí. Potom pozrie na mňa. „Asi ja … ale čo by som jej mal povedať?“

„Čo cítiš, že by si jej mal povedať?“

„Ospravedlniť sa?“

„Máš sa za čo?“

„Čo ja viem? Za tú facku? Za to, že som sa neovládol? Lenže ona ma neposlúchla. Na také veci sa jednoducho ešte nesmie pozerať …“

„A ty si celkom logicky nastavil mantinel. To bola dokonca tvoja povinnosť, za to si zodpovedný ako otec.“

„Asi máš pravdu … Ale ako nájsť znovu cestu k sebe? Vieš predstavoval som si, ako sa jej ospravedlňujem a …“ Karol na chvíľu stíchne.

„Ako si sa v tej predstave cítil?“

„Zbytočne. Teda, ako by o to vôbec nešlo …“

„O čo teda ide?“

Nechám mu čas na premýšľanie.

„Že ju mám rád. Že sa na ňu nehnevám. Že chcem, aby bola šťastná.“ povie po chvíli.

„Ako to vyjadríš?“ pýtam sa ďalej.

„Že ju objímem a poviem jej to …“

„Presne takto?“

„Presne takto!“