Keď si detektív rád prečíta Epiktéta
Lorenzo Silva patrí medzi hviezdy španielskeho literárneho neba. Počas svojej dvadsaťročnej spisovateľskej praxe získal za svoje detektívne romány všetky dôležité literárne ceny, o ktorých mnohí španielski autori zvyknú len snívať. Navyše, v roku 2010 mu španielska polícia udelila čestný titul „Guardia Civil Honorario“ za jeho záslužnú činnosť na poli boja proti zločinu. Pôvodne vyštudoval právo a desať rokov sa venoval právnickej praxi.
Ako sa z právnika stane známy spisovateľ?
V skutočnosti to bolo presne naopak. Začal som písať, keď som mal trinásť rokov a v pätnástich rokoch som už písal romány. Už vtedy som bol presvedčený, že zo mňa raz bude spisovateľ. Priznávam, na mladíka v tých časoch to bol trochu zvláštny sen. Samozrejme, dobre som si uvedomoval, že písaním sa nemusím vedieť uživiť. Potreboval som sa najprv finančne zabezpečiť a mať nejaké zdroje, moja rodina síce nebola chudobná, ale vštepila mi silný cit pre zodpovednosť. Tak som sa rozhodol pre dvojitý život, vyštudoval som právo, otvoril si právnickú prax, ale popri práci som stále písal. Vôbec som neočakával, že si písaním zarobím nejaké peniaze Ako som zanechal právnickú prax? Prihlásil som sa do literárnej súťaže s dielom Boľševikova slabina a bol som nominovaný na cenu Premio Nadal. Tento román mi otvoril cestu do sveta umenia a literatúry. S pribúdajúcim knihami pribúdali ďalšie literárne ceny. Stať sa spisovateľom na plný úväzok som sa rozhodol až v čase, keď som už vedel, že mám veľa čitateľov a písanie kníh ma uživí.
Vy ste dokonca získali za jeden diel obľúbenej krimi série cenu literárnej kritiky „Premio El Ojo Crítico“. Ako sa vám podarilo presvedčiť o svojich kvalitách literárnych kritikov? U nás sa na kriminálny žáner dívajú „cez prsty“.
Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi začal venovať tomuto žánru, španielski vydavatelia neverili detektívkam. Mysleli si, že nebudú zaujímať ľudí a už vôbec nie také, ktoré napísal španielsky autor. Svoj prvý kriminálny román som poslal asi šiestim vydavateľom. Všetci ho odmietli vydať. V súčasnosti je situácia presne opačná. Teraz, napodiv, vydavateľstvá chcú vydávať predovšetkým detektívky. Určite k tejto zmene prispel fakt že bolo vydaných veľa kvalitných detektívok. Na španielskom trhu je široká škála románov tohto žánru, každý si môže vybrať to, čo sa mu páči. Španielske detektívky odrážajú povahu ľudí, ich charakter i situáciu, v ktorej sa ľudia nachádzajú.Takže, ak sa niektorí kritici pozerajú na detektívky skepticky, ja im odpovedám: „Áno, aj v tomto žánri možno vidieť odraz doby, v ktorej sa Španielsko momentálne nachádza. Ja by som túto dobu nazval životom v kríze, nie veľmi úspešné obdobie.“
V tejto súvislosti by som rada spomenula váš román Boľševikova slabina, mimochodom, je to jediná vaša kniha, ktorá bola preložená do českého jazyka a momentálne je na českom trhu vypredaná. Na záver tejto vtipnej humoristickej novely sa objaví veľmi chmúrny tón. Ako Pablo, hlavný hrdina, odráža temnú stránku spoločnosti na prelome 20. a 21. storočia?
Najprv by som rád upozornil, že kniha bola napísaná v „ich forme“. Hlavná postava v knižnej podobe ani nemá meno, pretože rada klame, neustále si vymýšľa falošné mená. Pri filmovom spracovaní novely bolo nutné dať hlavnej postave nejaké meno, tak sme ju pomenovali Pablo Lopéz. Pablo Lopéz je tridsiatnikom a žije v spoločnosti, ktorá je úplne odlišná od tej, v ktorej vyrástol . Narodil sa sa v čase, keď Španielsko bola chudobná krajina, dosť uzavretá do seba. Keď sa stane dospelým, odrazu žije v Španielsku, ktoré je úplné iné, ktoré sa otvorilo svetu. Ľudia veľa cestujú, učia sa intenzívne cudzie jazyky. A v tom istom čase prúdia do krajiny veľké peniaze a postupne začínajú zohrávať v životoch ich obyvateľov stále dôležitejšiu úlohu. Veľa ľudí oslepil lesk peňazí. Podobne sa správa Pablo. Zanecháva svoje sny a ideály, a venuje sa povolaniu, ku ktorému nemá vzťah, aby si zarobil veľa peňazí. Žiaľ, mnohí takýto ľudia, ktorí zapredali svoje sny za peniaze, prišli počas krízy v roku 2008 o všetko. Stratili nielen peniaze, dom, ale aj ideály, ktoré zapredali svojej práci. V hĺbke románu je ukrytá hlavná myšlienka ktorú napísal staroveký filozof Pindaros:
„Staň sa tým, čím si. Kto sa stane niekým iným, či už kvôli peniazom, alebo kvôli sláve, stratí všetko.“
Kto sa stal vašim literárnym vzorom pri písaní detektívnych románov?
Som presvedčený, že autori detektívnych románov majú vo svojej tvorbe dosť podobné vzory, či nazvime to inak, oporné body. Veď všetci máme radi detektívky, v každej z nich môžeme nájsť svojho obľúbeného hrdinu, či už je to Sherlock Holmes alebo otec Brown. A v hĺbke dobre napísaného detektívneho románu možno nájsť i Edgara Allana Poa. Ak by som mal svoj literárny vzor zadefinovať ja, tak by ním bol Raymond Chandler. Samozrejme, hlboko si vážim aj diela iných autorov.
Medzi vaše čitateľsky najobľúbenejšie romány patrí krimi séria, kde hlavnými postavami je dvojica mestských policajtov (Rubén Bevilacqua a Virginia Chamorrová). Rád túto dvojicu prirovnáte ku ďalšej slávnej dvojici, k Donovi Quichotovi a Sanchovi Panza. Rozmýšľam, čo len môže mať spoločné mestský policajt a idealisticky založený stredoveký rytier.
Idealizmus a chuť bojovať s veternými mlynmi. Rubén Bevilacqua je vysokoškolsky vzdelaný intelektuál, policajtom sa stal v podstate náhodou. Po skončení vysokoškolského štúdia si nevedel nájsť na pracovnom trhu uplatnenie, podobne ako mnoho iných mladých ľudí v súčasnosti v Španielsku si neúspešne hľadal prácu. Pridal sa k polícii, pretože zistil, že majú podobné ideály ako má aj on. Vo svojej snahe pomáhať a chrániť sa podobá na Dona Quichota, ktorý tiež cestoval po svete a pomáhal spravodlivosti.
Prednedávnom som sa dočítal v novinách, že polícia zadržala niekoľko miestnych politikov z radnice. Niektorí z týchto politikov sú politikmi vládnej koalície v Španielsku. Nejde o ojedinelý jav, podobných policajných operácii bolo v Španielsku pätnásť. Bol to čin polície ochrániť ľudí pred politikmi, ktorí ich okrádajú. Ale samozrejme, keďže ide o politikov, často sa snaha policajtov podobá na snahu Dona Quichota a vychádza nazmar.
Podobne ako Don Quichote a Panza, aj Bevilacqua a Chamorrová sa povahovo odlišujú. Bevilacqua je idealista, často sníva. Chamorrová je praktická žena, ktorá má nohy pevne na zemi.
Na literárnom festivale v Košiciach ste si vybrali na čítanie veľmi zaujímavý úryvok z piatej časti svojej kriminálnej série. V byte zavraždeného sa našla na nočnom stolíku obete rozčítaná kniha. Ide o spisy stoického filozofa Epiktéta. Bevilacqua si prelistuje knižku, všíma si podčiarknuté pasáže a na základe podčiarknutých pasáží prichádza na to, aký to bol človek a do čoho bol zapletený.
Na môj vkus je tento strážnik extravagantná postava, veď ktorý strážnik by už len čítal Epiktéta? Kto vám slúžil ako literárna predloha?
Bevilacqua je vymyslená postava. Ja sa z toho teším, pretože mi to dáva určitú slobodu v písaní. Keby som mal pri vytváraní tejto postavy konkrétny vzor, či by som to už bol ja sám, alebo by to bol nejaký strážnik, tak by som bol vo svojej práci veľmi limitovaný. Pri tvorbe literárnej postavy myslím najmä na to, aby to bola postava vierohodná. Nechcem písať o typickej postave, o typickom policajtovi alebo lekárovi. Postava musí mať vlastnú povahu a charakter. Keď som vytváral postavu Bevilaquu, tak som hľadal nejaké črty v ľuďoch okolo seba a tie črty som spojil do jednej postavy. Niektoré osoby, podľa ktorých som Bevilaquu vytváral, poznám z prvej ruky. Vyrastal som ako on, žil som ako on. Cítil som sa niekedy, podobne ako on, ako cudzinec. Keď som bol advokát, tak som sa cítil čudne medzi advokátmi. Keď som sa stal spisovateľom, tak sa cítim trochu ako cudzinec medzi spisovateľmi. Mimochodom, cítiť sa ako cudzinec vôbec nie je zlá vec. Páči sa mi tento pocit. Asi preto sa cítim dobre v Košiciach, veď byť iba vo vlastnej krajine je nuda. Samozrejme, od chvíle ako som začal písať detektívne romány, som si začal viac všímať aj policajtov. Pred 40 rokmi by ste v Španielsku nenašli medzi policajtmi takého Bevilaquu. Vtedy boli policajti veľmi uzavretí, bolo to dedičné povolanie, ktoré sa dedilo z otca na syna. Ale situácia sa zmenila v 80. rokoch keď sa do polície dostávali ľudia, ktorí sa približujú svojim charakterom Bevilaquovi, boli to vysokoškolsky vzdelaní ľudia, čo pred 40 rokmi bolo takmer nemožné. V posledných rokoch, naopak skoro všetci policajti sú vysokoškolsky vzdelaní, čo súvisí s tým, že je v Španielsku pre vysokoškolákov málo pracovných miest.
Plánujete vydať aj desiaty diel kriminálnej série o policajtoch Bevilagua a Chamorrová?
Áno, mám v pláne napísať aj desiaty diel, ale momentálne tento diel nepíšem, píšem niečo iné. K Bevilaquovi a Chamorrovej sa vrátim na budúci rok, takže najnovší diel vyjde v roku 2018.
Páči sa mi, že detektívnu zápletku spájate s myšlienkami stoických filozofov, máte obľúbených aj tých modernejších filozofov?
Okrem stoikov som si obľúbil diela Schopenhauera, Kanta, Spinozu a Santayanu. Pre mňa je štúdium filozofie základ. Nedokážem celkom dobre pochopiť dôvod, prečo sa v Španielsku plánuje obmedziť štúdium filozofie. Vyzerá to tak, že všetci chcú, aby sa človek naučil pracovať hlavne s počítačom. Ale podľa mňa je oveľa dôležitejšie sa naučiť, načo chcem používať ten počítač. Čo chcem s ním robiť. A to je už filozofia.
Rozhovor sa uskutočnil v Knižnici pre mládež mesta Košice, v rámci Mesiaca autorského čítania (MAČ 2016)
Prekladateľ zo španielskeho jazyka: Martina Töröková
Foto : Angela Lencsesová
