Denník N

Keď si detektív rád prečíta Epiktéta

6.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice
6.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice

Lorenzo Silva  patrí medzi hviezdy španielskeho literárneho neba.  Počas svojej  dvadsaťročnej  spisovateľskej praxe získal za svoje detektívne romány všetky  dôležité literárne ceny, o ktorých mnohí španielski autori zvyknú  len snívať.  Navyše, v roku 2010 mu španielska polícia udelila  čestný titul „Guardia Civil Honorario“ za jeho záslužnú činnosť na poli boja proti zločinu. Pôvodne vyštudoval právo a desať rokov sa venoval právnickej praxi.

Ako sa z právnika stane známy spisovateľ?

V skutočnosti to bolo presne naopak. Začal som písať, keď som mal trinásť rokov a v pätnástich rokoch  som už písal romány. Už  vtedy som bol presvedčený, že zo mňa raz bude spisovateľ.  Priznávam, na mladíka v tých časoch to bol trochu zvláštny sen. Samozrejme, dobre som si uvedomoval, že písaním sa nemusím vedieť uživiť. Potreboval som sa najprv finančne zabezpečiť a mať nejaké zdroje, moja rodina síce nebola chudobná, ale vštepila mi silný cit pre zodpovednosť. Tak som sa rozhodol pre dvojitý život,  vyštudoval  som právo, otvoril si právnickú prax,  ale  popri práci som stále písal. Vôbec som neočakával,  že si písaním zarobím nejaké peniaze  Ako som zanechal právnickú prax? Prihlásil som sa  do literárnej súťaže  s dielom Boľševikova slabina a bol som nominovaný na cenu Premio Nadal. Tento román mi otvoril cestu do sveta umenia a literatúry. S pribúdajúcim knihami pribúdali ďalšie literárne ceny.  Stať sa spisovateľom na plný úväzok som sa rozhodol až  v čase, keď som už vedel, že mám veľa čitateľov a písanie kníh ma uživí.

Vy ste dokonca získali za jeden diel  obľúbenej krimi série   cenu literárnej kritiky „Premio El Ojo Crítico“. Ako sa vám  podarilo presvedčiť o svojich kvalitách literárnych kritikov? U nás sa na kriminálny žáner dívajú „cez prsty“.

Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi začal venovať tomuto žánru, španielski vydavatelia neverili detektívkam. Mysleli si, že nebudú zaujímať ľudí a už vôbec nie také, ktoré napísal španielsky autor. Svoj prvý kriminálny román  som poslal asi šiestim vydavateľom. Všetci ho odmietli vydať. V súčasnosti je situácia presne opačná. Teraz, napodiv,  vydavateľstvá  chcú vydávať predovšetkým detektívky. Určite k tejto zmene prispel fakt  že bolo vydaných veľa kvalitných detektívok.  Na španielskom trhu je  široká škála románov tohto žánru, každý si môže vybrať to, čo sa mu páči.  Španielske detektívky odrážajú  povahu ľudí, ich charakter i situáciu, v ktorej sa ľudia nachádzajú.Takže, ak sa niektorí kritici  pozerajú na detektívky skepticky, ja im odpovedám:  „Áno, aj v tomto žánri možno vidieť odraz doby, v ktorej sa Španielsko momentálne nachádza. Ja by som túto dobu nazval životom v kríze, nie veľmi úspešné obdobie.“

V tejto súvislosti by som rada spomenula  váš román Boľševikova slabina, mimochodom, je to  jediná vaša kniha, ktorá bola preložená do českého jazyka a momentálne je  na českom trhu vypredaná.  Na záver tejto  vtipnej humoristickej novely sa objaví veľmi chmúrny tón. Ako Pablo, hlavný hrdina,  odráža temnú stránku spoločnosti na prelome 20. a 21. storočia?

 Najprv by som rád  upozornil, že kniha bola napísaná v  „ich forme“. Hlavná postava v knižnej podobe ani  nemá meno, pretože rada klame, neustále si vymýšľa falošné mená. Pri filmovom spracovaní novely  bolo nutné dať hlavnej postave nejaké meno, tak sme ju pomenovali Pablo Lopéz. Pablo Lopéz je tridsiatnikom a  žije v spoločnosti, ktorá je úplne odlišná od tej, v ktorej vyrástol . Narodil sa sa v čase, keď Španielsko bola chudobná krajina, dosť uzavretá do seba.  Keď sa stane  dospelým, odrazu žije v Španielsku, ktoré je  úplné iné, ktoré sa otvorilo svetu. Ľudia veľa cestujú,  učia sa intenzívne cudzie jazyky. A v tom istom čase  prúdia do krajiny veľké peniaze a postupne začínajú zohrávať  v životoch ich obyvateľov  stále dôležitejšiu úlohu. Veľa ľudí oslepil lesk peňazí. Podobne sa správa Pablo. Zanecháva svoje  sny a ideály,  a venuje sa povolaniu, ku ktorému nemá vzťah,  aby si zarobil veľa peňazí.  Žiaľ, mnohí takýto  ľudia, ktorí zapredali svoje sny za peniaze, prišli počas krízy v roku 2008 o všetko. Stratili nielen peniaze, dom, ale aj ideály, ktoré zapredali  svojej práci. V hĺbke románu je ukrytá  hlavná myšlienka ktorú napísal staroveký filozof Pindaros:

„Staň sa tým, čím si. Kto sa stane niekým iným, či už kvôli peniazom, alebo kvôli sláve, stratí všetko.“

Kto sa stal  vašim literárnym vzorom pri písaní detektívnych románov?

Som presvedčený, že autori detektívnych románov  majú vo svojej tvorbe dosť podobné vzory, či nazvime to inak, oporné body. Veď všetci máme radi detektívky, v každej z nich môžeme nájsť svojho obľúbeného hrdinu, či  už je to  Sherlock Holmes alebo otec Brown. A v hĺbke  dobre napísaného detektívneho románu možno nájsť i  Edgara Allana Poa.  Ak by som mal svoj literárny vzor zadefinovať ja, tak by ním bol  Raymond Chandler. Samozrejme,  hlboko si vážim  aj diela iných autorov.

Medzi vaše čitateľsky najobľúbenejšie romány patrí  krimi séria, kde hlavnými postavami je dvojica mestských policajtov (Rubén Bevilacqua a Virginia Chamorrová). Rád  túto dvojicu prirovnáte ku ďalšej slávnej dvojici, k  Donovi Quichotovi a  Sanchovi Panza.  Rozmýšľam, čo  len môže mať spoločné  mestský policajt a idealisticky založený  stredoveký rytier.

Idealizmus a chuť bojovať s veternými mlynmi. Rubén Bevilacqua  je vysokoškolsky vzdelaný intelektuál, policajtom sa stal v podstate náhodou.  Po skončení vysokoškolského štúdia si nevedel nájsť na pracovnom trhu uplatnenie, podobne ako mnoho iných mladých ľudí v súčasnosti v Španielsku si neúspešne hľadal prácu.  Pridal sa k polícii, pretože zistil, že majú podobné ideály ako má aj on. Vo svojej  snahe pomáhať a chrániť sa  podobá na Dona  Quichota, ktorý tiež cestoval po svete a pomáhal spravodlivosti.

Prednedávnom som sa dočítal v novinách, že polícia zadržala niekoľko miestnych politikov z radnice. Niektorí z týchto politikov sú politikmi vládnej koalície v Španielsku. Nejde o ojedinelý jav, podobných policajných operácii bolo v Španielsku pätnásť. Bol to čin polície ochrániť ľudí pred politikmi, ktorí ich okrádajú. Ale samozrejme, keďže ide o politikov, často sa  snaha policajtov podobá na snahu Dona  Quichota a vychádza nazmar.

Podobne ako Don Quichote a Panza,  aj Bevilacqua a Chamorrová sa povahovo odlišujú. Bevilacqua je idealista, často sníva.  Chamorrová  je praktická žena, ktorá má nohy pevne na zemi.

 

Na literárnom festivale v Košiciach ste si vybrali  na čítanie veľmi zaujímavý úryvok z piatej časti svojej  kriminálnej série.  V byte zavraždeného sa našla na nočnom  stolíku obete rozčítaná  kniha. Ide o spisy  stoického filozofa Epiktéta.  Bevilacqua  si prelistuje knižku, všíma si podčiarknuté pasáže a na základe podčiarknutých pasáží prichádza na to, aký to bol človek a do čoho bol zapletený.

Na môj vkus je tento strážnik  extravagantná postava, veď ktorý strážnik by už len čítal Epiktéta? Kto vám slúžil ako literárna predloha?

Bevilacqua je vymyslená postava.  Ja  sa z toho teším, pretože mi to dáva určitú slobodu v písaní. Keby som mal  pri vytváraní tejto postavy konkrétny vzor, či by som to už bol ja sám, alebo by to bol nejaký strážnik, tak by som bol vo svojej práci veľmi limitovaný. Pri tvorbe literárnej postavy myslím najmä na to, aby to bola postava  vierohodná. Nechcem písať o typickej postave, o typickom policajtovi alebo lekárovi. Postava musí mať vlastnú povahu a charakter. Keď som vytváral postavu Bevilaquu, tak som hľadal nejaké črty v ľuďoch okolo seba a tie črty som spojil do jednej postavy. Niektoré osoby, podľa ktorých som Bevilaquu vytváral, poznám z prvej ruky.  Vyrastal som ako on, žil som ako on. Cítil som sa niekedy, podobne ako on, ako cudzinec. Keď som bol advokát, tak som sa cítil čudne medzi advokátmi. Keď som sa stal spisovateľom, tak sa cítim trochu ako cudzinec medzi spisovateľmi. Mimochodom, cítiť sa ako cudzinec vôbec nie je zlá vec. Páči sa mi tento pocit. Asi preto sa cítim dobre v Košiciach, veď byť  iba vo vlastnej krajine je nuda. Samozrejme, od chvíle ako som začal písať detektívne romány, som si začal viac všímať aj policajtov.  Pred 40 rokmi by ste v Španielsku nenašli medzi policajtmi takého Bevilaquu.  Vtedy boli policajti veľmi uzavretí, bolo to dedičné povolanie, ktoré sa dedilo z otca na syna. Ale situácia sa zmenila v 80. rokoch keď sa do polície dostávali  ľudia, ktorí sa približujú svojim charakterom Bevilaquovi, boli to  vysokoškolsky vzdelaní ľudia, čo pred 40 rokmi bolo takmer nemožné. V posledných rokoch, naopak skoro všetci policajti sú vysokoškolsky vzdelaní, čo súvisí s tým, že je v Španielsku  pre vysokoškolákov málo pracovných miest.

 Plánujete vydať aj desiaty diel kriminálnej série o policajtoch Bevilagua a Chamorrová?

Áno, mám v pláne napísať aj desiaty diel, ale momentálne tento diel nepíšem, píšem niečo iné. K Bevilaquovi a Chamorrovej sa vrátim na budúci rok, takže najnovší diel  vyjde v roku 2018.

Páči sa mi, že detektívnu zápletku spájate s myšlienkami stoických filozofov, máte obľúbených aj tých modernejších filozofov?  

Okrem stoikov som si obľúbil diela Schopenhauera, Kanta,  Spinozu a Santayanu. Pre  mňa je  štúdium filozofie základ. Nedokážem celkom dobre pochopiť dôvod, prečo sa v Španielsku plánuje obmedziť štúdium filozofie. Vyzerá to tak, že všetci chcú, aby sa človek naučil pracovať hlavne s počítačom. Ale podľa mňa je oveľa dôležitejšie sa naučiť, načo chcem používať  ten počítač. Čo chcem s ním robiť. A to je už filozofia.

 

 

Rozhovor sa uskutočnil v Knižnici pre mládež mesta Košice, v rámci Mesiaca autorského čítania (MAČ 2016)

Prekladateľ zo španielskeho jazyka:  Martina Töröková

Foto : Angela Lencsesová

Teraz najčítanejšie