Denník N

FNN – Fňukať nikdy nebudeme!

Sebaľútosť je začarovaný kruh plný trpkosti a samoty.
Sebaľútosť je začarovaný kruh plný trpkosti a samoty.

To je jedna z piesní zoskupenia The Tap Tap, ktorej názov som si preložila do Slovenčiny, lebo fňukanie je tuším slovenským národným športom. Pomaly to totiž vyzerá tak, že Slovensko je bábková krajina.

No, len povedzte, čo vám napadlo ako prvé? Ak veď aj sme, lebo každého z nás ovláda práca, nemôžeme toto, lebo blbý šéf, nemôžeme tamto, lebo „harpya“ manželka, nemôžeme ono, lebo – no áno, presne o tom hovorím. Lebo „nastaviť si“ hranice je len a len na nás – iní nám ich nastavia tak, aby to vyhovovalo im, nie nám.  A potom príde fňukanie nad všetkým.

Uznávam, nie som dobrým príkladom „nefňukača“, lebo kade chodím, tade ma poznajú ako „tú, čo sa rada počúva“ (Hahaha, dobré indiánske meno). No medzi mnou a fňukačmi je predsa len nejaký ten rozdiel – veci hovorím tam, kde sa dajú riešiť, nie „v rade na wc“ alebo za krčmovým stolom.

Poznáte nasledujúcu situáciu? Vo vchode je 16 bytov. Jeden z nich majiteľ (nazvime ho pán Tichý) prenajal partií vysokoškolákov, ktorí vedú rušný nočný život. Pravidelne na nich volá mestskú políciu len pani Kováčová, ktorej minimálne trikrát do týždňa tancujú (alebo čo robia) priamo nad hlavou. Ako sa susedia vo vchode sem-tam stretnú, nadávajú na neukáznenú mládež, že zase nemohli spať, lebo ktovie čo tam tí zasrani robili, sused z druhého vchodu čo má s nimi spoločnú stenu nevedel o tretej nad ránom utíšiť dieťa … O mesiac je schôdza majiteľov bytov, na ktorú príde aj pán Tichý. Medzitým pán Rusnák z tretieho na MsÚ zistil, že „zasrani“ sú prihlásení a tak mu chudákovi nevyšlo anonymné podanie, za čo je patrične nahnevaný. Dôverník je povinný na začiatku schôdze sa opýtať, či má niekto niečo do bodu „Rôzne“ a tak sa prihlásite, lebo „je tu aj pán Tichý, rada by som niečo s ním, lebo mobil mi neberie a na maily neodpovedá.“ Osadenstvom prebehne šum, ako keby nikto o ničom nevedel, len „stará rafika“ Kováčová pokyvuje hlavou. Schôdza prebehne normálne, odsúhlasíte čo treba, odhlasujete novú strechu a úver na ňu … až príde na bod „rôzne“, kde vás dôverník vyzve o čo vám ide. Pár slovami poviete prítomným o čo vám ide, pričom polovica má hlavy dole (asi majú pocit, že takto tam sú menej viditeľní) a druhá polovica sa tvári, ako keby to počula po prvýkrát. Tí väčšinou sklonia hlavy, keď sa dôverník opýta, či to naozaj musíme riešiť na schôdzi, alebo si sadnete vy, pán Tichý, on a Tichého nájomníci a na niečom normálnom sa dohovoríte. Každý sa tvári že veď sa nič nedeje, všetko je tak, ako má byť, len pani Kováčová súhlasí, že niečo by sa robiť malo, lebo veď na polícií sú záznamy ako často tam ona sama voláva. Začujete niečo o „senilnej starej babe, ktorá ktovie kde volá“ a dôverník schôdzu rozpustí s tým, že ak je všetko okej tak nie je čo riešiť. Okolo Tichého sa vytvorí hlúčik ktorý mrmle čosi o tom, že áno, sem-tam je u neho v byte veselo, ale veď tam bývajú mladí ľudia, tak prečo by si trošku nevyhodili z kopýtka, však, veď buďme zhovievaví … a sused, ktorý im pri schránkach inak nepovie ako „tí zasrani“ žoviálne zaspomína, akí boli oni v študentských rokoch … Zo schôdze odchádzate naštvaný, navyše už vo výťahu vám jedna z prvých sklonených hláv povie, ako dobre ste hovorili, lebo veď to musí vadiť každému, ale viete ako to je, on chce byť s každým zadobre. A to ste počuli, ako tam tie decká včera…“ 

Ak je „fňukačom“ človek bez hendikepu, trestá svojim fňukaním „len“ svoje okolie – jemu to tak zjavne vyhovuje. Človek s hendikepom však trestá hlavne seba. Hneď na niekoľko spôsobov.

Jeho fňukanie, aký k nemu bol osud nespravodlivý v nehendikepovaných ľuďoch podvedome môže vyvolávať pocit, že to vyčíta im – a výčitky nemá nikto rád, takže načo sa budem stretávať s niekým, kto mi má za zlé moje zdravie?

Ak niekto „dopredu“ lamentuje, že tam a tam nebude môcť ísť, lebo ho limituje jeho hendikep, tak ho časom priatelia medzi seba aj prestanú volať, lebo veď on určite nebude môcť.

Ak sa predavačka v obchode pri nákupe nebaví so mnou, ale s mojim sprievodcom, je len na mne aby som sa ozvala, že teda nakupujem ja, tak by bolo fajn komunikovať so mnou. Mnoho sprievodcov/asistentov to predavačke nejako dá na vedomie, že teda on nevie aký chce pani jogurt, no mnohí keďže vedia aký jogurt si do domácnosti kupujete, tak s predavačkou normálne komunikujú. Vo vás sa zatiaľ dvíha zlosť, ktorú potom pol hodiny schytáva asistent, lebo blbá predavačka nevie…?!?

Takže ak sa budete chystať najbližšie zahrať fňukača, ešte predtým si uvedomte, že ak vám niekto niečo urobil, dovolili ste mu to vy.

 

Teraz najčítanejšie