Prečo sme sa presťahovali do Bratislavy

S manželom sme sa zoznámili na vysokej škole v mojom rodnom meste, po pár rokoch sme sa zobrali a zostali tu spolu žiť. Pre mňa to nebolo nič výnimočné, narodila som sa tu. Bol to, povedala by som prirodzený výber, veľa našich kamarátov z výšky tu zostalo žiť a postupne sme získavali ďalších. Môj muž je veľmi spoločenský a ja som sa pri ňom tak povediac zviezla.

Rodičia nám pomohli s bytom a tak sme sa nasťahovali do krásneho bytu, ktorý sme si zariadili tak ako sme si vysnívali, našťastie máme podobný vkus, takže ani výber kachličiek nám netrval týždne či mesiace ako iným párom.

Chodili sme spolu od druhého ročníka na vysokej škole a myslím, že naši priatelia nás vždy vnímali ako veľmi stály a neochvejný pár. Je pravda, že svoje krízy sme nikdy neriešili na verejnosti, niežeby sme sa nehádali, to áno, sme obaja výbušní a občas sa podobáme páru zo starých talianskych filmov. Nikdy sme sa ale nerozišli, nedali si prestávku, ani nemali tichú domácnosť.

Časom sme obaja objavili čaro v domácich potravinách, začali sme si piecť vlastný chlieb, pestovať chilli v malej záhradke za domom, manžel dokonca s kamarátom experimentovali s výrobou domácich syrov. Leto bolo vždy krásnym obdobím, mali sme na stole takmer všetko čerstvé a po večeroch sme sa zabávali vymýšľaním receptov na chilli omáčky a zaváraním. Možno to neznie ako najzábavnejší program na letný večer, ale verte mi, bolo to úžasné. A potom samozrejme s kamarátmi na pivo a pešo cez park domov, pretože u nás je všade blízko. Zaobstarali sme si dokonca psa, čo bolo vždy mojím snom a keďže sme mali veľký byt a malú záhradku, nebol to problém. Mnohí naši priatelia si ešte teraz spomenú na legendárne narodeninové grilovačky (narodeniny nášho psa sme zneužívali na posedenie s priateľmi v záhrade).

Môj manžel bol vždy veľmi aktívny človek, venuje sa grafickému dizajnu, jeho hobby bola práca s drevom a jeho aktivity sa odrazili aj v spoločenskom živote, založil OZ a coworkingové centrum, kde stále organizuje prednášky a kurzy. Okrem toho často hrával s mnohými muzikantmi pôsobiacimi v okolí.

Ja som po dlhých štúdiách a márnych nádejach na akademickú kariéru zakotvila v jednej nemeckej spoločnosti na marketingu. Tiché a teplé miestečko ponúkalo vyhliadky na spokojný život a osem hodinovú pracovnú dobu.

Prečo toto všetko píšem…

…viem si predstaviť ako nás asi vnímalo naše okolie. Možno ako trochu iný a výstredný pár s nezmyselnými zásadami, ale rozhodne ako usadených a spokojných manželov, ktorým chýbajú už iba deti. Áno, mali sme skutočne takmer všetko, veľký a krásny byt, prácu, množstvo priateľov, aktivít a spoločenský život, no my sme sa jedného dňa rozhodli to zmeniť.

Obaja máme 31 rokov a presťahovali sme sa do Bratislavy, kde začíname odznova. Bývame v jednoizbovom prenajatom byte, kde počujeme životné návyky všetkých okolitých susedov a naša jediná „záhradka“ je umierajúca mäta v kvetináči. Zvykáme sa na nové vône, zvuky, ľudí. Zvykáme si na nový život a netvrdím, že je to ľahké. Naše staré mesto nás už odvrhlo a Bratislava nás ešte neprijala, ale my sa nevzdávame, pretože sme sa rozhodli, že chceme v živote viac ako iba teplé miestečko pri krbe. Verím, že pre naše okolie to muselo byť prinajmenšom zarážajúce, že sme opustili svoje istoty, priateľov a rodinu, aby sme sa vydali na neistú cestu.

A prečo to všetko? Možno ste už niekedy pocítili vnútorný neodbytný hlas, že vám niekde niečo uniká, že tu, na tomto mieste nedosahujete maximum. Neviete presne kde a čo, ale viete, že to musíte ísť hľadať, pretože neznesiete pocit, že ste to aspoň neskúsili. A nezáleží na tom, či sa presťahujete z malého mesta do veľkého, alebo práve naopak, alebo iba o pár domov ďalej, dôležité je skúsiť to. Pretože so zmenou prostredia prichádzajú aj nové podnety a nové výzvy.

A ja? Ja som sa vzdala aj poslednej istoty v podobe miesta v reklamnej agentúre a po mnohých rokoch štúdia a hľadania som sa rozhodla ísť úplne novou cestou. Volám sa Sandra Letko a začínam svoj nový život žiť vo svojich 31 rokoch a budem vám o tom písať.