Denník N

Náš jazyk je starodávny, naša literatúra veľmi mladá

8.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice
8.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice

Harkaitz Cano je  mimoriadne všestranný autor. Píše prózu, poéziu i hybridné diela, ktoré obsahujú oba literárne útvary. Je spisovateľom, scenáristom aj prekladateľom. Má blízko k popkultúre, píše scenáre ku komiksom. Dvakrát získal „Premio Euskadi de Literatura“ najprestížnejšie literárne ocenenie, určené autorom, ktorí tvoria v baskickom jazyku .  Mimochodom, meno Harkaitz znamená po baskicky „skala“.

Hovorí sa o vás, že ste  spisovateľ prvej generácie, ktorá, na rozdiel od tej predošlej,  už nepíše po baskicky  z politických dôvodov. Prečo ste sa rozhodol písať v tomto jazyku?

Máte pravdu, za  režimu Franka sa písalo najmä z politických dôvodov.  Bolo treba zachraňovať jazyk, bojovať proti totalitnému režimu.

Všetky dôvody, prečo písať po baskicky by som zhrnul do jediného: Píšeme po baskicky, pretože už  môžeme slobodne písať v tomto jazyku. Počas  diktatúry Franca boli zakázané všetky minoritné jazyky v Španielsku, nielen baskičtina, ale aj  katalánčina a galícijčina. Po páde diktatúry sa všetky tieto jazyky rozvíjajú. V Baskicku  existuje  pol tucta vydavateľstiev, ktoré vydávajú naše knihy. Je mnoho spisovateľov, ktorí publikujú svoje diela v baskičtine na internete, na rôznych blogoch, ale i tak je baskičtina ohrozeným a  minoritným jazykom. V Baskicku žije okolo dvoch miliónov ľudí, z toho polovica, čiže milión ľudí hovorí baskicky. Sme malý národ a to, že nemáme vlastný štát, nás robí ešte menším. Island napríklad má iba 300 tisíc obyvateľov, ale podľa mapy je to relatívne veľká krajina.

O Baskoch sa hovorí, že sa  o nás dá dočítať v novinách, ale nikto nás nevie nájsť na mape. V minulosti, žiaľ, boli o nás len  samé zlé správy v novinách,  o atentátoch ETA a podobne.

 Námetom vašej  najnovšej knihy Twist   boli tragické udalosti , ktoré sa odohrali v Baskicku v 80. rokoch a súviseli s činnosťou ETA.

Prečo ste si vybrali  túto temnú a boľavú časť vašej národnej histórie?

 Narodil som sa v roku 1975, takže v dobe, keď sa  u nás odohrávali  tvrdé vojenské konflikty, som mal sedem rokov. Pamätám si na to obdobie, ako som raňajkoval pred odchodom do školy a počúval pri tom správy. V ranných súhrnoch sa často vyskytovali informácie  o tom, že niekoho zabili alebo niekoho umučili. Pre ľudí v Baskicku to bolo niečo každodenné, ale nie normálne, to by som rád zdôraznil.  Z času na čas prišli ešte drastickejšie správy, nejaký väčší atentát alebo extra brutálne mučenie. To pomohlo ľuďom precitnúť z otupenosti a začali si uvedomovať, že to, čo sa deje v krajine, vôbec nie je normálne. V 80. rokoch španielska vláda založila tajnú skupinu ľudí,  bola to protiteroristická jednotka, ale nebola legálna. V tom čase španielska polícia zatkla dvoch mladíkov, ktorí čerstvo vstúpili do ETA. Po troch mesiacoch mučenia ich zabili a telá zakopali na neznáme miesto.  Jedenásť rokov boli títo mladí muži nezvestní,  nikto nevedel, čo sa s nimi stalo. Po jedenástich rokoch, v roku 1994 sa ich telá našli. Ja som v tom čase študoval právo na univerzite. Vtedy som sa rozhodol, že tento príbeh musí zostať zachovaný pre ďalšie generácie, na poučenie i na výstrahu. Bez poučenia sú ľudia nútení svoje chyby neustále opakovať.  V románe som zmenil mená hlavných protagonistov, ale  zachoval  som rovnaký počet slabík v ich  mene.

V krajine, poznačenej vojenským konfliktom, sú  tieto témy tabu. Nebáli ste sa pomsty od príslušníkov ETA?

V súčasnosti je  ETA veľmi oslabená, v podstate paralyzovaná organizácia. Skôr som sa obával španielskej polície.

Ako sa pozeráte na separatistické snahy Baskicka a ďalších regiónov Španielska?

V minulosti bolo v separatistickom úsilí  najaktívnejšie Baskicko. Dnes je situácia iná, na jeho miesto nastúpilo Katalánsko. Neviem, či myšlienka vytvoriť  si vlastný štát, je šťastné  riešenie. Nie žeby to bola  zlá myšlienka. Veď aj Slovensko si napokon vytvorilo vlastný štát.  Nepoznám žiadnu krajinu, ktorá si vytvorila vlastný štát a potom ho zrušila. Ale pre mňa vytvorenie  vlastného štátu nie je dôležité. Mám kamaráta, s ktorým často debatujeme na tému „závislosti“ či „nezávislosti“. On tvrdí, že je lepšie byť závislý, lebo potom človek aspoň vie, na kom je závislý.  Veď je jasné,  že nám nevládnu ani  prezidenti ani predstavitelia štátu, ale sú to nadnárodné korporácie a iné veľké spoločnosti. Preto je dôležité sa najprv dozvedieť,  od koho budeme závislí a až potom sa rozhodnúť, či chceme štát alebo nie.

Každý národ má svojich literárnych velikánov. Koho pokladáte za velikánov  baskickej literatúry?

Rád uvediem mená dvoch autorov, ktorí sú známi po celom svete. Bernardo Atxaga a Ramón Saizarbitoria.

Ste známy tým, že svoje diela tvoríte v baskickom jazyku, sám si ich prekladáte do španielčiny. Už sa vám niekedy vydaril lepší španielsky preklad ako baskický originál?

Môže sa to stať, pripúšťam. Prekladanie do španielčiny je pre mňa vždy strastiplný proces. Prirovnal by som ho k pitve. Keď som bol malý chlapec, videl som film E.T mimozemšťan. Veľmi na mňa zapôsobila scéna, keď v tom filme  školáci pitvali žaby. Keď prekladám svoje dielo do španielčiny, tak sa cítim ako pri pitve žaby, len s tým rozdielom, že tá pitvaná žaba som ja.   Je to utrpenie, keď zistíte nepresnosť vo vlastnom texte, chcete pri prekladaní chybu opraviť, ale už nemôžete. Musíte čakať na reedíciu baskického textu.  Potom originál opravím, ale pri ďalšej reedícii nájdem ďalšiu chybu. Nikdy nekončiaci proces.

Tvoríte  scenáre pre komiksy. Keď sa venujete komiksom, venujete sa im aj po výtvarnej stránke, tvoríte obrázky, alebo ich  upravujete?

Nie, ja iba píšem scenáre. Som frustrovaný muzikant a frustrovaný ilustrátor. Niekedy hovorím, že píšem, lebo na kreslenie a hudbu nemám talent. Ale mám rád  hudobníkov aj ilustrátorov, rád s nimi trávim čas.  Pracoval som aj ako scenárista pre televíziu, ale tam bola moja tvorba priveľmi obmedzovaná , bol som  limitovaný  napríklad minutážou, počtom hercov. Komiksy  sú z tohto uhla pohľadu úžasné , majú všetky výhody, ktoré poskytuje film, ale nemajú žiadnu nevýhodu. Vo filmovom priemysle nemôžete napísať scenár o leteckom nešťastí, lebo na film o leteckom nešťastí nebudú peniaze. Ale v komikse áno, komiks je veľký priestor slobody pre autora.

 Ovplyvnil vašu tvorbu Cervantes ?

Svojim spôsobom áno, pretože keď sme boli deti, môj otec mne aj mojej sestre každý večer čítal jednu kapitolu z Dona Quichota. V takej situácii máte na výber len dve možnosti: Buď sa vám táto knižka sprotiví alebo si ju zamilujete.  Je jedna časť z Dona Quichota, ktorú my, Baskovia,  s obľubou citujeme:

„Hovoríte, pane, že váš syn si  neváži španielsku poéziu, vedzte, že robí zle a to z týchto dôvodov:

Slávny Homér, pretože bol Grék, nepísal latinsky.

Vergílius nepísal po grécky, lebo bol rímskeho pôvodu.

Vôbec, všetci klasickí básnici písali materinským jazykom,

Odmietajúc cudzie jazyky na vyjadrenie svojich veľkolepých myšlienok.

Tento zvyk by sa mal rozšíriť medzi všetky národy

A nemali by sme ponižovať básnika nemeckého preto,

že píše materinským jazykom, ani španielskeho

Ba ani baskického, ak v ňom tvorí. “

(Don Quijote, časť II, kapitola XVI.)

Pred týždňom som sa rozprávala s vaším kolegom, spisovateľom     Domingom Villarom, ktorý pracuje aj ako gastronomický kritik.  Stihol sa mi posťažovať, že baskická kuchyňa  zmenila  gastronomické trendy v Španielsku, dokonca aj v Galícii, čo sa samozrejme Villarovi, hrdému Galícijčanovi nepáči.  Prečo je baskická kuchyňa populárna? A dokonca aj v Galícii?

Je pravda, že baskická kuchyňa je veľmi slávna, dokonca sa hovorí, že na území Baskicka je najvyššia koncentrácia reštaurácii ocenených Michelinovou hviezdou. Myslím si, že je to vďaka vplyvu francúzskej kuchyne. Navyše, zhruba pred tridsiatimi rokmi začala vznikať nová baskická kuchyňa, všetky pôvodné ingrediencie a receptúry sa začali modernizovať, do varenia sa dostali nové technológie a postupy. Ale na druhej strane mi to kulinárske nadšenie zaváňa snobstvom.  Do televízie a rozhlasu sa pozývajú kuchári, vedú sa s nimi dlhé debaty o varení, akoby variť znamenalo robiť niečo  hlboko intelektuálne. Prosím vás! Veď sú to len kuchári!   V súčasnosti sa v Baskicku diskutuje o tom, či varenie je umenie alebo nie. Čítal som úvahu jedného antropológa, ktorý tvrdí, že v  umení ide predovšetkým o schopnosť nadhľadu a schopnosť cítiť bolesť. V reštaurácii sa  môžete dobre najesť, budete sa tam cítiť ako v zábavnom parku, ale to nie je umenie. Mám jedného kamaráta, ktorý pracuje vo štvrtej najlepšej reštaurácii na svete. Pomáhal som mu vyzdobiť reštauráciu. Urobili sme peknú výzdobu zo zeleniny. Mne sa podarilo vytvoriť také umelecké zviera, vyzeralo ako taký mix kačky a prasaťa, žltej farby. Napísal som o tejto bytosti príbehy. Ale  keď  vidím, čo ten môj kamarát v kuchyni „vyrába“, tak občas aj zapochybujem či to  varenie predsa len umením nie je.

 

Rozhovor sa uskutočnil v Knižnici pre mládež mesta Košice, v rámci Mesiaca autorského čítania (MAČ 2016)

Prekladateľ zo španielskeho jazyka:  Tomáš Chromčo

Foto : Angela Lencsesová

Rozhovor bol krátený, nebol autorizovaný

Zdroje:

http://www.autorskecteni.cz/2016/cz/program/5-Harkaitz-Cano

http://www.harkaitzcano.com/

Teraz najčítanejšie