Peklo ako jediná možnosť pre neposlušných?
Naozaj je peklo je jedinou možnosťou pre „zlých“ ľudí, ako tvrdí väčšina inštitucionálneho kresťanstva?
Chcel by som odpovedať na všadeprítomné tvrdenia kresťanov, že peklo je jedinou možnosťou pre „zlých“ ľudí.
Najprv krátkou definíciou, približnou, ktorou definuje peklo väčšina inštitucionálnej cirkvi: peklo je stav nepredstaviteľného a nikdy nekončiaceho utrpenia, do ktorého sa človek dostáva okamžite po smrti a nikdy sa z neho nedostane. Dostáva sa do neho za nesplnenie určitých požiadaviek, noriem, predpisov, zákonov atp., ktoré sú u každej denominácie odlišné, často protichodné, ale spoločným znakom je chápanie pekla ako negatívnej odmeny za zlé správanie. Peklo je chápané v právnických termínoch ako nejaká forma trestu, ktorú na nás ukladá Boh alebo si ju na seba uvaľujeme sami – kto chce kam, pomôžme mu tam.
S takýmto peklom polemizujem a považujem ho za ľudský výmysel.
Ak ale uvidíme peklo ako stav utrpenia, v ktorom sa nachádzame absolútne všetci, ako prirodzený dôsledok nášho pochybeného myslenia, konania atď., keď uvidíme človeka ako trpiaceho pacienta, tak môžeme uvidieť Boha ako lekára nie ako sudcu. A preto s „peklom“ ako stavom utrpenia fyzického, duševného, emocionálneho, ktorým trpí do rôzneho stupňa úplne každý z nás, absolútne súhlasím. Peklom je utrpenie matky strácajúcej svoje deti na chorobu, peklom je choroba ako taká, peklom je veľká časť našej existencie. Ja „peklo“ definujem ako nemožnosť, neschopnosť žiť život v plnosti, pre akú sme stvorení.
A to tohto „pekla“ vstupuje Boh ako lekár. Vstupuje do pekla ľudskej existencie, prisvojuje si ju vo Vtelení a vynáša ju na kríž. Stotožňuje sa s každým človekom, univerzálne zosobňuje každú ľudskú bytosť v histórii a reprezentuje ju. Zároveň pri tom nekončí a ukazuje definitívnu biblickú nádej, gr. elpis, čo je pokojná dôvera v to, čo je isté. A tým je zmŕtvychvstanie. Nie k súdu, a rozdeleniu na dobrých a zlých, ale k definitívnemu potvrdeniu ľudského určenia a smerovania k plnému spoločenstvu s Bohom, ku životu v ozajstnej plnosti bez akéhokoľvek „pekla“.
Preto ukazujem Boha ako lekára, ktorý sa nezastaví pred žiadno ľudskou chorobou, zostúpi do akéhokoľvek ľudského pekla, aby v ňom vyliečil svojho pacienta. A smrť pre neho nie je žiadnym protivníkom. Jeho láska a uzdravenie siaha aj za hranice smrti, ktorú náboženstvo stanovilo ako poslednú šancu, poslednú možnosť vlastnej nápravy, lebo vraj inak príde peklo. To je lož a manipulácia, ktorou si náboženstvo udržuje svojich dobre platiacich zákazníkov.
Boh ako všemocná a vševediaca láska stvoril svoje stvorenie s vedomím, že príde utrpenie a peklo ľudských chýb, zároveň však aj s vedomím, že ani jedno z jeho stvorení nezahynie večne, pretože On má liek na našu chorobu.
Peklo nie je trest, nie je neprítomnosť Boha, nie je večné, nezačína sa po smrti. Je to stav, v ktorom sa nachádza každý z nás, v ktorom je Boh absolútne prítomný s nami, raz akákoľvek jeho forma skončí a začalo v momente, keď sme sa rozhodli žiť podľa „stromu poznania dobra a zla“.
A mýtus o tzv. slobodnej ľudskej vôli, ktorá je vraj neprekonateľnou prekážkou pre inak všemocného Boha? O tom niekedy potom …
