Denník N

Wimbledonské striedanie stráží 2

Keď pred 15 rokmi Roger Federer v osemfinále najslávnejšieho tenisového turnaja sveta zdolal Petea Samprasa, odborníci začali nahlas hovoriť o nadchádzajúcej generačnej výmene na tenisovom tróne a Švajčiar im dal za pravdu. Len pred pár dňami však sedemnásobný wimbledonský šampión stroskotal v semifinále na rakete Miloša Raoniča a nevyužil tak svoju možno poslednú reálnu šancu na osemnásty grandslamový titul. Mohlo by sa teda zdať, že kruh sa pomaly uzatvára.

Realita je však iná, oveľa zložitejšia a medzi týmito dvomi zápasmi fenomenálneho Švajčiara môžeme nájsť viac rozdielov než podobností.

Čas, najväčší Raoničov nepriateľ?

Rodák z Bazileja zaznamenal dôležité víťazstvo mesiac pred svojimi 20. narodeninami v čase, keď mal takmer celú kariéru pred sebou. Kým dokázal ukončiť medzivládie na tenisovom tróne po Samprasovom odchode charakteristické (azda s výnimkou vytrvalej, no pozvoľna slabnúcej hviezdy Andreho Agassiho) absenciou výrazných osobností, uplynuli dva roky. Čas mu však neublížil, práve naopak. Federer herne i ľudsky dozrel a stal sa tým pravým symbolom jednej výnimočnej éry bieleho športu. Nielenže stál na jej prahu, ale viac než dekádu kráčal v popredí, často na samom vrchole. Až postupom času sa po jeho boku objavili súperi schopní udržať jeho tempo, miestami ho dokonca aj predčiť – Rafael Nadal, Novak Djokovič a Andy Murray, najslabší článok reťaze známej ako „veľká štvorka“, no stále dostatočne silný na to, aby medzi zvyškom pelotónu vyčnieval.

Posledný premožiteľ jedného z najlepších hráčov všetkých čias však už toľkým časom ani zďaleka nedisponuje. Miloš Raonič už dávno nie je tým mladíkom, ktorý v roku 2011 postupom z kvalifikácie až do osemfinále Australian Open postavil do pozoru celý tenisový svet. Tak ako jeho protivníkom ani svojráznemu Kanaďanovi roky neubúdajú. Na sklonku decembra oslávi 26. narodeniny, no z tieňa svojich najväčších rivalov zatiaľ nevystúpil. Pre porovnanie, Federer v tomto veku už dávno načal druhý poltucet grandslamových vavrínov, Djokovič stihol ukončiť ten prvý, Nadal vyryl do parížskej antuky nezmazateľnú stopu a veľký triumf už mal na konte aj Murray.

Nezvládnutá hra nervov

Ba čo viac, nedeľňajšie finále ukázalo druhý, oveľa vážnejší Raoničov problém. Ani napriek 25 rokom a 196 centimetrom ešte na najvyššie méty nedorástol. Okrem delového podania a kvalitnej hry na sieti vytasil aj svoju ďalšiu typickú zbraň – stoický pokoj. Lenže čím lepšie karty vrátane excelentného riternu a nečakane pozitívneho myslenia mal Murray v rukáve a čím bol vklad vyšší, tým častejšie zverenec Carlosa Moyu svoju pokrovú tvár strácal.

Aj preto sa kanadský bombardér môže veľmi ľahko zaradiť medzi plejádu kvalitných tenistov, ktorí celú kariéru strávili v tieni najlepších. Tomáš Berdych, Kei Nišikori, David Ferrer, Jo-Wilfried Tsonga či ešte pred nimi Nikolaj Davydenko sa vo svetovej desiatke dokázali udržať dlhé roky, s výnimkou prvých dvoch menovaných však atmosféru grandslamového finále neokúsili. Okrem Davydenka, ktorý už dávnejšie zavesil raketu na klinec, má každý z nich ešte šancu, verí im však čoraz menej priaznivcov.

Hoci Raonič bude s najväčšou pravdepodobnosťou pôsobiť na okruhu dlhšie než všetci členovia veľkej štvorky, pri nástupe novej generácie zohrá zrejme len epizódnu úlohu. Už teraz sa zozadu tlačí garnitúra mladších výrazných osobností ako Dominic Thiem, Nick Kyrgios alebo Alexander Zverev. A práve tí majú oveľa lepšie predpoklady v budúcnosti obsadiť uvoľnený piedestál po svojich predchodcoch – hráčoch spoločne tvoriacich históriu.

Teraz najčítanejšie