Denník N

Na občiansku frustráciu homeopatiká nepomáhajú

Hoci dnešní frustrovaní občania majú zdanlivo neobmedzený prístup k informáciám, ich občianske vzdelávanie bolo tragicky zanedbané, a tak veria, že ČOKOĽVEK bude lepšie, než ten súčasný SYSTÉM.

Stúpa percento frustrovaných, ktorí častokrát nevedia, čo budú o rok robiť, kde budú bývať a s kým budú žiť. Ich život je komfortný nad mieru predstaviteľnú pre ich starých rodičov, lenže oni svoju nespokojnosť nemerajú od absolútnych hodnôt. Nespokojnosť vzniká porovnávaním s inými – úspešnejšími rovesníkmi, s fiktívnym svetom reklamy a televíznych seriálov, či dokonca porovnávaním s bašternákmi, ktorí Veyrony svojho ega za milión vratkových eur beztrestne parkujú na miestach pre invalidov.

Hoci dnešní frustrovaní občania majú zdanlivo neobmedzený prístup k informáciám, ich občianske vzdelávanie bolo tragicky zanedbané, a tak veria, že ČOKOĽVEK bude lepšie, než ten súčasný SYSTÉM. Obvykle neprežili vojnu, útlak, väzenie, vojenskú službu. Ubíjajúcu šeď a bezmocnosť života v totalite, z ktorej sa nedalo ujsť, len rezignovať, kolaborovať alebo klásť hrdinský odpor s tragickými dôsledkami, im nesprostredkovali ani filmy, ani rodičia, ani učitelia. Tí starší z nich, ktorí to prežili, podľahli stockholmskému syndrómu, spomienkovému optimizmu alebo mlčia, lebo sami kolaborovali.

Nikto im nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že demokracia je pomalý, ťažkopádny, a obvykle celkom nudný spôsob, ako riešiť konflikty bez toho, aby sa občania vzájomne pohlušili sekerami. Nikto im nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že základnou úlohou ústavného systému je zabrániť zlým rozhodnutiam demokratickej väčšiny, ktoré by menšinu neprávom pripravili o život, majetok, slobodu. Nikto im nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že občianska spoločnosť je tvorená hustou sieťou inštitúcií (úradov, médií, firiem, cirkví, spolkov, strán, združení, škôl…), ktoré sa dopĺňajú, spolupracujú, vyvažujú sa, súperia a navzájom si konkurujú, čím častokrát aj neúmyselne vytvárajú priestor pre individuálnu slobodu. Nikto im nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že dosť dobrý je už taký štát, z ktorého sa dá bez problémov odísť, a napriek tomu v ňom mnohí zostávajú. Nevedia, že mafie sa odstraňujú voľbami.

Časť frustrovaných uteká do západných krajín, ktorých obyvatelia dokážu demokraciu, právny štát, trhovú ekonomiku a občiansku spoločnosť prevádzkovať oveľa zručnejšie. Najšikovnejší emigranti uspejú – a tým klesne ich motivácia vrátiť sa domov a každý deň bojovať o veci, na ktoré si v zahraničí zvykli, že môžu byť samozrejmé.

Menej šťastní tam pracujú v podradných pozíciách a občas naletia niekomu, kto im ponúkne niektorú z pohodlných lží. Napríklad že tí rozdrapení západniari sú len preto takí bohatí, lebo boli kolonialistami, ovládli všetky zdroje a teraz vykorisťujú nás a zvyšok sveta, aj pomocou všemožných sprisahaní a tajných spolkov. (Nepýtajte sa ich, prečo sa slušne žije aj vo Fínsku, ktoré nikdy nemalo ani kolónie, ani ropu – len by sa rozčúlili.)

Niektorí z nich si kompenzujú svoj pocit podradenosti pohŕdaním tými, s ktorými nechcú, aby si ich plietli: s imigrantmi, ktorí prišli až po nich.
Ďalší zase namiesto úvah o tom, ako po návrate domov zo Slovenskej republiky urobiť lepšie fungujúci štát, radšej snívajú o mocnom slovanskom Vodcovi, pred ktorého jadrovými raketami sa trasie aj ten spupný Angličan, v ktorého krčme umývajú riad.

Internet je pre nich skvelým médiom, kde si po chvíli hľadania každý môže nájsť skupinu ľudí, podliehajúcich rovnakému bludu, v ktorom sa budú navzájom utvrdzovať a získavať pocit, že vlastne patria k väčšine.

Najmä medzi technicky zdatnými sa zas často šíria predstavy o tom, že SYSTÉM demokracie, právneho štátu, trhovej ekonomiky a občianskej spoločnosti sa nevyplatí zlepšovať používaním a postupnými reformami. Veď sa ho snažili zlepšiť toť minulý týždeň, keď podpísali na internete petíciu. Kamarát dokonca pár hodín postál na demonštrácii – a nič sa nezmenilo! Pritom z osobnej skúsenosti dobre vedia, že sformátovať disk a nainštalovať nový SYSTÉM trvá pár minút! A keď ten nový systém tiež nebude dobrý, prípadne v ňom budú chýbať obľúbené appky, všetko sa dá predsa obnoviť do pôvodného stavu zo zálohy… Tak prečo neskúsiť odinštalovať štát? Prečo neskúsiť rozhodovať o všetkom PRIAMO, elektronickým hlasovaním ÁNO-NIE?

Podstatou frustrácie však nie sú len nereálne očakávania, ale najmä pocit bezmocnosti, neschopnosti zmeniť svoj údel. Takže, čo sa dá urobiť ešte dnes?

1. Pozrieť si pár filmov o tom, čo sme museli na tomto území prežiť, kým sme sa dostali do súčasného stavu. Najlepší film o tom, čo prežíval drobný Slováčik v čase, kedy vládol Vodca, ktorý odstránil demokraciu, aby narobil poriadky so zlodejmi v kravatách i parazitmi v osadách, je stále Obchod na korze.
Čo sa týka červenej totality, ktorá nahradila totalitu hnedú, neodporúčam obľúbené Pelíšky, pretože tie evokujú pocit, že komunizmus bola skôr taká retro zábava. Poriadny film o lámaní charakterov v dobe normalizácie nám muselo natočiť HBO a poľská režisérka. Na pripomenutie kontrastu medzi komunistickou propagandou a stalinskými zločinmi asi stále nemáme nič lepšie, než sú Papierové hlavy.

2. Prečítať si knihu o tom, že voľby, parlament, ústava nie sú výsledkom práce nešikovného programátora, ale výsledkom pokusov a omylov, za ktoré občas zaplatili životmi milióny ľudí. Keďže napísať o tomto poriadne učebnice pre všetky typy škôl akosi doteraz nikto nemal čas, odporúčam Erazim Kohák: Průvodce po demokracii.

3. Navštíviť webovú stránku svojho mesta alebo obce, čo pán starosta alebo primátor aktuálne dávajú na rozhodnutie poslancom. Práve teraz, cez dovolenkové obdobie sa najčastejšie zverejňujú na verejné pripomienkovanie návrhy zmien a doplnkov územného plánu. (To je taký zložito sa tváriaci dokument, ktorého odhlasovaním sa môže napríklad časť detského ihriska zmeniť na stavebnú parcelu – a na takejto zmene obvykle niekto parádne zbohatne. Ak sa občania spamätajú až vtedy, keď robotníci začnú odrezávať hojdačky karbobrúskou, už s tým nič neurobia.)

4. Už teraz uvažovať o tom, koho voliť, a ak sa naozaj nenájde nikto súcejší, využiť pasívne volebné právo – kandidovať sám. Tvrdenie “keby mohli voľby niečo zmeniť, už dávno by ich zakázali” je paralyzujúci blud. Koľko volebných kampaní sa musel taký Fico pechoriť, kým sa dostal k súčasnej moci? A aj taký kozák ako Mečiar po víťazne prehratých voľbách len zaliezol do Elektry, kde opeká klobásky a tŕpne, aby v ďalších voľbách ľudia nezvolili niekoho, kto rozviaže ruky vyšetrovateľom.

Obľúbený je aj blud o vytrestaní politikov tým, že občan nepôjde voliť. To sa už inteligentnejšie správa aj návštevníčka smeráckych estrád, ktorá vymení svoj hlas za pár pesničiek z Repete, klinček k MDŽ a sľub neznižovania dôchodkov.

Ak počúvnete moje rady, o nejakých dvanásť až dvadsať rokov sa môžete dožiť aj nejakých drobných pozitívnych výsledkov. Zdá sa vám to príliš pomaly? Ale tak to má byť. Deste sa života v krajine, kde by iniciatíva hŕstky ľudí behom pár týždňov stačila na závažnú zmenu.

Teraz najčítanejšie