Denník N

Múdrosť je otázkou rozhodnutia…

…alebo prečo nevyštudujem vysokú školu.

 

Mám oficiálne – denným štúdiom – a povedzme aj tradičným študentským životom prežitého bakalára. Pred rokmi som bez väčšej ujmy preplávala trojročným štúdiom s rozhodnutím nepokračovať. Prednosť dostala práca a tak ďalej. Po šiestich rokoch sa vo mne definitívne zobudila túžba, dnes už skôr viem, že nejaký strach, “dokončiť si” vysokoškolské vzdelanie. Píšem zámerne dokončiť, lebo ma nahlodávala myšlienka, že som niečo začala a nedokončila. Lebo cieľ má tri písmenka a ja žijem len s dvomi!

A tak som prosto začala na jeseň chodiť do školy externe. Že veď trápne štyri semestre dám, uzavriem kapitolu VéEš a budem kompletný človek.

V krátkosti priamo aj o tom štúdiu. Dve skúšky som spravila tak, že som sa naučila odpovede na otázky, ktoré boli na danom predmete položené minulý rok. Prednášajúci si dali akurát tú námahu, že v zadaniach zmenili font písma. Jednu som dala ústne – sadnúc si bez prípravy pred profáka – vedomá si toho, že celý semester s nami miestami diskutoval štýlom „ajtaktoviemnajlepšie“. A tak som na jeho otázku odpovedala pár vetami. Zistil, že mám ako sa hovorí šajnu a dopovedal to on. Na jeden predmet, takú moju srdcovku, som poctivo čítala, gúglila, sledovala trendy a zákony a ako taká nasiaknutá špongia som zasadla do lavice, nadchnutá tým, čo všetko na papier vyžmýkam. Vyžmýkať nakoniec stačilo odpovede na otázky, ktoré boli aj na prvom termíne a mne to prišlo fakt málo invenčné. Dve hodnotenia som získala tým, že som čosi klikala v exceli a nejakom štatistickom softvéri a podľa mňa som odovzdala jednu obrovskú blbosť. Netuším, naozaj netuším čo som vypočítala, boli to náhodné výsledky. A tak podozrievam vyučujúcich, že nám to všetkým dali viacmenej len tak, lebo pri počte päťsto študentov to ani inak nejde. Nie všetko musí ísť v živote ťažko, ale týmto spôsobom som skrátka nemohla nadobudnúť iné presvedčenie ako že si kupujem školu, titul, písmená a papiere. A kupujem si vlastne čo? Umelú sebahodnotu. Všeobecne prijímané sebavedomie. Riadky v životopise…

Nie som a nebudem žiaden lekár, právnik, technický inžinier či architekt, ktorému univerzita reálne pomôže v kariére. Vzdelávanie štýlom : toto okopíruj a odovzdaj, tamto vyplň a tu sa troma emailami dohaduj na termíne zápisu, dožaduj sa skúšky a rozmnož nezmyselné dotazníky, zo mňa skutočne múdrejšieho človeka nevychová. Po celom skúškovom období, kedy mi docvaklo, že ma vlastne celý mesiac učia byť akurát tak nezmyselne byrokraticky zodpovedný, som to vzdala.

Zasadla som po rokoch do študentských ľavíc so zlým motívom. Aj vôbec moje zmýšľanie – o „nedokončenom štúdiu“ – považujem za zlé rozmýšľanie, zlé voči sebe a až sebadeštruktívne. Lebo pravda je taká, že mám skrátka dokončený prvý stupeň vysokoškolského štúdia a bodka. A že dnes, tu a teraz, takto jednoducho končím s oficiálnymi a spoločensky uznávanými papiermi.

Niekde som nechala moje skutočné chcenie a túžby. Dala som prednosť učeniu, ktoré prinesie hmatateľný výsledok pred učením sa len tak – pre seba, lebo to ja chcem. Pôvodne som túžila ísť na ročný vzdelávací kurz, nakonci ktorého je „len“ samotný fakt, že som to spravila po svojom. Zabudla som, že chcem čítať knihy hoci aj z daného odboru, ale len tie, ktoré mňa postretnú a zaujmú. Pre môj konkrétny prípad a život má preto zmysel nepokračovať, nesústrediť sa na cieľ, ale vrátiť sa z cesty späť tam, kde som sa prestala počúvať a učiť aj srdcom.

Uvedomenie, že jatovlastnevôbecnechcem ma stálo 875 eur a nejaké drobné a ja mám tak presne vyčíslenú cenu svojej slobody a daň za strach. A vôbec, v živote som podstúpila viac a rozhodne ťažších skúšok ako sú štátnice. A práve tie ťažšie skúšky zo mňa spravili tohto človeka, tie formovali to aká som. Aj aká múdra som.

Príde mi to všetko tak či tak málo vzájomné. Sotva nájdete status v štýle „čaute, vybodla som sa na školu“. Za to INGov či MGRov vidím celkom často. Možno som práve niekoho upokojila, že je normálny a nie je na svete sám. Ustávam nepokoj s tým spojený, ten v sebe a potom voči ostatným. Vysvetľujem. Ale zároveň získavam. Je umenie nechať veci plávať.

Svoju múdrosť pre tento svet, ale tu mi skôr sedí slovo hodnota, denne dokazujem svojim fungovaním a vôbec žitím. Každý vieme niečo a nik nevie všetko. Škola ma zároveň nenaučí narábať s vedomosťami, vážiť si samu seba a povedať nahlas svoj názor. Nedá sa naočkovať odvaha ani chuť risknúť  omyl. Môžem sa rozprávať, diskutovať a polemizovať s ľuďmi a bude jasné ako na tom som.

K záveru sa mi hodí slovo zrejme nejakého klasika o tom, že učenosť prijímame zvonku, ale múdrosť naopak sídli vovnútri. Rozhodnúť sa pre vlastnú múdrosť a zvnútorniť si uvedomenie, že mám rozum je zdá sa ťažšie, ako ho prijať na základe troch a viacerých písmen. Niekde človek jednoducho uverí tomu, že je hodný len tým, že je človek. Práve tento človek.

Som Mdr. Kristína Kissová. Múdra Kristína Kissová. A toto je moja diplomová práca.

Teraz najčítanejšie

Kristína Hertelová

Verím, že život je len o vzťahoch a väzbách, ktoré medzi sebou máme. A ešte o dobrom jedle. Vášnivo rada varím a chcem ľudí naučiť "dobre jesť", mimo iné aj tu www.zufana.sk. Starám sa o plné brušká - som kuchárka a dula. Tehotenstvo a pôrody ma brutálne fascinujú. Narodila som sa "s vrtulou v rici" a nemôžem za jeden život všetko stihnúť, ale môžem sa o to aspoň pokúšať. S Dušanom sprevádzame na svete Viliama a on sa nám nenarodil úplne zdravý.