Denník N

Pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi sa Slovenská republika pridala k Osi zla

O samostatnom Slovenskom štáte, ako produkte Hitlerovej zahraničnej a veľmocenskej politiky, dnes už niet žiadnych pochybností. Nedá sa samozrejme ani poprieť, že by pred Hitlerovým rozhodnutím v otázke Slovenska, neexistovala v slovenskom autonomistickom hnutí vôľa po vzniku suverenity. V umiernených ľudáckych kruhoch, však vzbudzovala táto myšlienka ešte aj začiatkom marca 1939 mierne obavy. To, že budúca Slovenská republika vznikla z vôle Hitlera, však predurčilo aj jej zahranično-politické smerovanie.

Slovenská republika (1939-45) bola signatárom mnohých bilaterálnych i mnohostranných zmlúv, pričom jej pripútanosť k nacistickému Nemecku predurčila už Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (23. marec 1939). K definitívnemu spečateniu tohto satelitného spojenectva prišlo pristúpením Slovenskej republiky k Paktu troch veľmocí alebo Paktu troch, ktorý bol uzatvorený 27. septembra 1940 medzi Nemeckom, Talianskom a Japonskom.

Týmto paktom sa sformoval tzv. fašistický útočný pakt (Os Berlín-Rím-Tokio), ku ktorému sa neskôr pridalo Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko, Fínsko, Mandžusko, Thajsko a 24. novembra 1940 aj Slovensko. Je jasné, že týmto aktom sa Slovensko stalo spojencom svetového fašizmu a nemeckého nacizmu, aj keď nositelia vtedajšej politickej moci a neskôr aj ľudácki historici to vnímali ako upevnenie medzinárodnej pozície samostatného Slovenska, hoci reálnym dopadom tohto spojenectva bolo definitívne zatiahnutie Slovenskej republiky do druhej svetovej vojny na strane Nemecka a vyhlásenie vojny štátom protihitlerovskej koalície.

V prípade interpretácie dejín je často ťažko nájsť spoločné stanovisko dvoch protistojacich táborov. Ak sú objektom výkladu dejiny fašistickej Slovenskej republiky, tak sa argumentačná priepasť ešte zväčšuje. Aj preto majú najväčšiu výpovednú hodnotu dobové historické pramene, ktoré ponúkajú čistejší obraz o konkrétnej historickej udalosti. To, ako skutočne vnímali prístup Slovenskej republiky k Paktu troch, ľudácki politici a príslušníci radikálneho ľudáckeho krídla, približuje dobová propagačná reportáž s názvom Pakt statočných povinností, ktorej autorom bol Karol Murgaš, zastavajúci istý čas aj post šéfa Úradu propagandy.

Murgaš svoj text koncipoval ako politickú reportáž o tzv. historických dňoch 23. – 26. novembra 1940. Bol členom slovenskej delegácie, ktorú viedol predseda vtedajšej slovenskej vlády Vojtech Tuka (toho času už aj minister zahraničných vecí). Cesta sa začala v Bratislave vo večerných hodinách 23. novembra. Vládna kolóna smerovala do Viedne, na viedenskú Westbahnhof, odkiaľ pokračovali jej členovia vlakom do Lipska a potom ďalej do Berlína.

tuka
Vojtech Tuka odchádza v novembri 1940 do Berlína podpísať pristúpenie Slovenskej republiky k Paktu Osi (Zdroj: Ivan Kamenec – Slovenský štát v obrazoch (1939 – 1945), Vydavateľstvo: Ottovo nakladatelství, 2008)

Pakt bol podpísaný priamo v Berlíne, čo si delegáti veľmi považovali a vnímali to ako určitú protekciu zo strany Hitlera. Potvrdzuje to aj proľudácky historik Milan Ďurica, ktorý píše: „Maďarská vláda sa cítila urazená a znepokojená tým, že slovenský ministerský predseda bol pozvaný na podpísanie do Berlína, kým maďarský premiér Teleki podpísal iba protokol vo Viedni“.

V nedeľu 24. novembra 1940 sa v skorých ranných hodinách prebudili títo „nositelia statočných povinností“ (tak označil delegáciu sám Murgaš) už na území Nemecka. Ich vlak sa blížil k Berlínu. Na vtedajšej berlínskej stanici Anhalter Bahnhof (stanica už neexistuje) ich na peróne „vyzdobenom priamo pompézne, v mori našich a nemeckých zástav, víta znamenitý diplomat, štátnik a pre­dovšetkým národnosocialistický bojovník, šľachtic von Ribbentrop, minister zahraničných vecí Ríše, predsedu vlády Slo­venského štátu profesora Dr. Vojtecha Tuku. Víta ho tak, s takou istou poctou, ako vítal pred ním reprezentantov väč­ších národov a štátov“.

Delegácia bola ubytovaná v paláci Bellevue, odkiaľ potom jej členovia odišli do tzv. nového paláca ríšskeho kancelára (Die Neue Reichskanzlei ), kde bol uskutočnený samotný podpisový akt. „Presne na minútu vstupujú do siene, preplnenej novi­nármi, zástupcami diplomacie a vysokých nemeckých úradov, ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka, zástupca Talianska – veľvyslanec Buti, zástupca Japonska – veľvyslanec Kurusu.

Prítomní boli aj zástupcovia Rumunska a Maďarska. Pred ratifikačným aktom mal prejav Joachim von Ribbentrop, po ktorom sa čítal samotný text protokolu. Po tomto formálnom akte bol ministrovi Ribbentropovi a predsedovi slovenskej vlády predložený dokument v červenej koženej väzbe. Po obojstrannom podpise bol vyhradený priestor aj pre prejav Vojtecha Tuku.

Karol Murgaš opísal patetickým štýlom túto situáciu nasledovne: „Muž, ktorého zrak zožierali väzenské cely cez toľké roky, berie do rúk hrubý zväzok papiera. Oso­bitným veľkým písmom má na týchto papieroch naznačený svoj prejav. Zo začiatku sa štátnici a diplomati akoby naľa­kali, že prejav zástupcu Slovenska bude dlhší, než je to zvy­čajné aj pri takých významných aktoch. Ale ihneď sa vy­jasní situácia, keď vidia, ako skladá profesor Dr. Vojtech Tuka za každou vetou jeden papier“. Podľa Murgaša Tukov prejav v slovenskom aj v nemeckom znení dôstojne zapadol do veľkého historického rámca.

Tuka vo svojom prejave vyhlásil, že „slovenský národ dokázal činom, že si vie osvojiť zásady paktu troch mocností, keď sa pred rokom so zbraňou v ruke postavil na stranu nemec­kých vojakov (útok na Poľsko, poznámka autora). Slovenský národ podpísal teda už vtedy krvou svojich synov svoje pristúpenie k zá­kladným ideám tohto paktu“.

Slovenský národ vraj „prejavil svoju rozhodnosť spolupracovať pri tvorení nového poriadku i tým, keď medzi prvými začal budovať svoj štátny a spo­ločenský poriadok na národno-socialistických zá­sadách. Dnes, v tejto chvíli, bolo dokumentárne do­ložené, o čom som dlhé roky sníval vo väzenskej cele, za čo pracovali naši najlepší a za čo vyliali svoju krv naši vojaci a gardisti“.

tuka_hitler
Osobné stretnutie Hitlera s Tukom (Zdroj: Karol Murgaš – Pakt statočných povinností (Politická reportáž o historických dňoch 23. – 26. novembra 1940)

V pondelok 25. novembra 1940 sa Vojtech Tuka ešte osobne stretol aj s Adolfom Hitlerom. Ich súkromný rozhovor vraj trval približne polhodinu. Večer sa slovenská delegácia vydala na spiatočnú cestu. Vo vlaku mala výprava k dispozícii nemeckú tlač, ktorá sa venovala aj pristúpení Slovenskej republiky k Paktu troch mocností. Murgaš vo svojej reportáži citoval jeden z rozhovorov, ktorý Tuka poskytol nemeckým redakciám. Tukove vyjadrenia nazval kompetentnými a triezvymi komentármi.

Predseda vtedajšej vlády sa mal o Pakte vyjadrovať ako o „Ochrannom priateľstve“, pričom bol presvedčený, „že z tejto vojny vyrastie stabilnejší a vytrvalejší poriadok než z Versailles a že hospodárstvo a kultúra kontinentu idú v ústrety jedinečného rozkvetu. Slovenský národ vidí v nemeckom národe svojho veľkého spojenca a priateľa a koná podľa to­ho. Sympatie pre Veľkonemeckú ríšu nemôžu byť väčšie a úprimnejšie, ako sú. Mimoriadne vďakou zaviazaní sme voči tým nemeckým poradcom, kto­rých nám Vodca na našu osobitnú žiadosť poslal, a ktorí svojím odborným vedením a svojimi prak­tickými skúsenosťami pri novej výstavbe robia ne­oceniteľné služby“.

Na otázku: Aké pokroky robí riešenie židovského problému na Slo­vensku?, Tuka odpovedal nasledovne: „Na tomto poli postupujeme neprenáhlene a systematicky. Hospodársky úrad, utvorený na tento cieľ, má za úlohu židovské závody a podniky alebo zlikvidovať, alebo previesť do árijských rúk. V in­telektuálnych povolaniach sa usilujeme účasť Ži­dov stlačiť na minimum. Niektoré ulice, verejné miestnosti a zariadenia sme pre Židov zakázali, v školách zaviedli sme prísne rozdelenie a vysoké školy pre Židov zakázali. Sme presvedčení, že v dohľadnom čase sa nám podarí židovský element úplne vyradiť, a tak náš národ oslobodiť od nebez­pečného cudzieho telesa. Budúci európsky poria­dok vytvorí iste aj na tomto poli jasné a defini­tívne pomery“.

Utorok ráno 26. novembra 1940 delegácia vystúpila na viedenskej železničnej stanici Westbahnhof a o 11:00 hod prešla autokolóna dunajským mostom. Doma ich vraj prijali s nadšením a ováciami. Aspoň takto o závere tejto misie písal šéf propagandy Karol Murgaš. O prospešnosti tohto zahranično-politického aktu boli však presvedčení aj ostatní potentáti štátu. Vnímali ho ako naplnenie spojenectva malého národa s mocnými vtedajšieho sveta, aj keď v skutočnosti išlo o vyústenie salzburského diktátu a hanebného pridania sa k Osi zla.

O rok neskôr sa Slovenská republika pridala aj k Paktu proti Kominterne, ktorý sa spolu s imperiálnymi záujmami nacistického Nemecka stal aj zdrojom neskoršieho útoku na ZSSR. Slovenská republika sa k vojne proti ZSSR prihlásila v podstate okamžite, pričom vstup republiky do vojny oficiálne požehnala nielen vláda, ale aj prezident Jozef Tiso, ktorý 24. júna 1941 Hitlerovi telegramom oznámil, že sa Slovenská republika k novozačatej vojne pripája. Decembrové (1941) vyhlásenia vojny aj USA a Veľkej Británii boli už viac fraškou, ako skutočnou vojnou, no napriek tomu mali pre ľudácky režim nenapraviteľné diplomatické a politické dôsledky. Stali sa spečatením jeho povojnového osudu a v podstate aj definitívnou stratou šance udržania štátnej suverenity v povojnovej Európe.

 

Použitá literatúra:

Ivan Kamenec – Slovenský štát v obrazoch (1939 – 1945), Vydavateľstvo: Ottovo nakladatelství, 2008
Karol Murgaš – Pakt statočných povinností (Politická reportáž o historických dňoch 23. – 26. novembra 1940), Turčiansky sv. Martin 1940

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie