Denník N

Novinár bez novinárskej etiky káže o morálke v médiách

Peter Tóth sa už ako mladý novinársky elév predstavil ako človek schopný aj nemožného. Tí, ktorí sme ho zaúčali do novinárskej abecedy, sme si naivne mysleli, že tak robí v mene hľadania pravdy, či nastoľovania a utvrdzovania demokratických princípov v mladej ponovembrovej demokracii. Keď ale Tóth nadobudol novinársku istotu, vysvitlo, že tak robil nie pre pravdu či demokraciu, ale pre vlastný osoh.

Nie, netreba mu vyčítať, že konal v úplnom rozpore s novinárskou etikou, keď bol pracovníkom tajnej služby, a zároveň ako quasi nezávislý investigatívny novinár písal o tej istej tajnej službe do denníka Sme, kde bol oficiálne zamestnaný. Podľa všetkého totiž doteraz netuší, čo je novinárska etika, či vo všeobecnosti morálka.

Znie preto nanajvýš zvláštne, že sa najnovšie ten istý Peter Tóth zaujíma o etiku v žurnalistike a dokonca jej stav ostro odsudzuje. Vo väčšine slovenských médií ho vidí ako „hlboký morálny a profesionálny úpadok“. Možno sa mu to tak zdá kvôli tomu, že veľká väčšina súčasných novinárov nepracuje podľa jeho vzoru v SIS, aby navonok vystupovali ako nezávislí, či dokonca investigatívni žurnalisti.

Na ilustráciu morálneho úpadku médií Tóth svojsky interpretuje medializovanie známeho prípadu zavraždenia mladej medičky Ľudmily Cervanovej v júli 1976. Pozrime si detailnejšie, čo nám Peter Tóth tvrdí.

Dávno
Citát číslo 1: „Vražda Ľudmily Cervanovej je dávno uzavretý prípad, sú známi vrahovia, ktorí boli zákonne odsúdení a podľa mojej mienky veľmi mierne potrestaní.“

Termín dávno je nanajvýš subjektívny a nie je z neho jasné, čo ním Tóth vlastne myslí. Je pravda, že ide o kauzu, ktorá sa odohrala pred štyridsiatimi rokmi, teda po tóthovsky – dávno. Dokonca aj Ústavný súd SR v roku 2003 uznal prieťahy v konaní a poškodeným, neskôr odsúdeným, za to priznal odškodné. Prípad bol uzavretý až rozhodnutím Najvyššieho súdu 4.decembra 2006.

Zhrnuté a podčiarknuté, tridsať rokov, po tóthovsky poriadne dlho, trvalo najprv československým a neskôr slovenským súdom, aby rozhodli. Zaujímavé by bolo zistiť, kvôli čomu tak dlho súdne orgány otáľali s rozhodnutím.

Súdy rozhodli
Poďme ďalej. Tóth má síce pravdu, že šiesti Nitrania (z pôvodných siedmich) boli po tridsaťročných súdnych ťahaniciach zákonne odsúdení, ale justícia žiaľbohu pozná aj justičné omyly. Som presvedčená, že práve v tomto prípade ide o flagrantný justičný omyl a odsúdení sú nevinní.

Goebbelovská zručnosť
Citát číslo 2: „Hlavnou témou pri príležitosti 40. výročia brutálnej vraždy Ľudmily Cervanovej by malo byť permanentné zlyhávanie médií a novinárov, ktorí dokázali priam s goebbelsovskou zručnosťou vsugerovať časti verejnosti, že vrahovia sú obete.“

Prirovnávať slovenských novinárov, ktorí si dovolili mať o vražde medičky iný názor, než Tóth, k ministrovi hitlerovskej propagandy Josephovi Goebbelsovi je slušne povedané odvážne. Je to také silné, že Tóth už ani nepokladá za potrebné podložiť svoje tvrdenie konkrétnym faktom alebo dôkazom. Iba dodáva svoju krátku interpretáciu spôsobu práce „goebelovských“ slovenských novinárov.

Informácie z trestného spisu
Citát číslo 3: „Z trestného spisu s obľubou vyberajú („goebbelovskí“ slovenská novinári) informácie, ktoré vyhovujú propagande vrahov. Vytvárajú tým dojem, že pracujú s faktami, no v skutočnosti dokazujú len to, akí zruční sú v manipulácii s verejnou mienkou.“

Dozvedáme sa opäť výsostne osobný názor Tótha, ktorý sa znovu nenamáha ničím podoprieť. Za takýto „bravúrny“ výkon by mu celkom iste zagratuloval aj samotný Goebbels. Až na to, že Tóth sa zároveň v tomto tvrdení dopustil aj fatálnej chyby, ktorú by si Goebbels nedovolil. Tóth totiž jednoznačne pripúšťa, že v trestnom spise sa nachádzajú fakty a dôkazy, ktoré hovoria o nevine tých, čo boli neskôr odsúdení, pretože sa z trestného spisu dajú vybrať.

Zhrnuté a podčiarknuté: Ak sa dajú z trestného spisu vybrať fakty, argumenty a dôkazy, ktoré hovoria v prospech obvinených, ak teda aj samotní vyšetrovatelia zaznamenali pochynosti o vine obvinených, potom nemali byť odsúdení, ale ich všetkých mali s okamžitou platnosťou zbaviť viny. V trestnom práve totiž platí zásada – in dubio pro reo, teda pochybnosti svedčia v prospech obvinených. Opakujem, ak Tóth i keď nechtiac priznáva, že existujú v trestnom spise pochybnosti o vine Nitranov, tak potom by ich v právnom štáte pokladali za nevinných.

Čo v spise nebolo
Problém kauzy Cervanovej je ale najmä v tom, čo v trestnom spise nie je. A chýba v ňom viac vecí, že dosť. Siedmi Nitrania (neskôr šiesti, pretože jeden z nich bol kvôli vážnym zdravotným problémom vylúčený z konania), ale aj mnohí svedkovia sa ešte v časoch totalitných do rozhodnutia Najvyššieho súdu (a napokon aj neskôr) dožadovali, aby sa chýbajúce dôkazy, svedectvá a fakty do spisu zaradili.

Takže nejde o to, že by novinári manipulovali s verejnou mienkou, hlavný problém kauzy zavraždenia mladej medičky je v hrubej manipulácii s dôkazmi. Manipulácia s vyšetrovaním sa uskutočnila natoľko úspešne, že sa na desiatky rokov pod heslom prísne tajné ukrylo vyše 8 000 strán listinných dôkazov do policajného archívu v Levoči. Opakujem ešte raz, išlo o vyše 8 000 strán dôkazov z vyšetrovania, ktoré sa uskutočňovalo vzápätí po nájdení mŕtvoly, teda od júla 1976 do roku 1977. Listinné dôkazy odtajnil v roku 2006 vtedajší minister vnútra Vladimír Palko a vzápätí sa niekoľko z nich zverejnilo.

Levočský archív
Doteraz z neobjasnených dôvodov sa z trestného spisu koncom sedemdesiatych rokov vyradili výpovede svedkov a dôkazy, ktoré zozbierali policajti tesne po vražde. Polícia vtedy vypočula 314 účastníkov diskotéky z deviateho júla 1976 v Unic klube v internáte v Mlynskej doline, kde bola Cervanová tesne pred svojou vraždou. Aj podľa neskorších verdiktov súdov ju tam svedkovia videli naposledy a odtiaľ ju mali uniesť a neskôr zabiť. Z mnohých záznamov o výpovediach svedkov, ktoré sa našli v levočskom archíve, vyplýva, že Cervanovú na diskotéke videli a niektorí sa s ňou dokonca aj rozprávali.

Zarážajúce je, že ani jeden z týchto 314 svedkov, ktorých, opakujem, vypočula polícia v prvé dni vyšetrovania, nevideli na diskotéke ani jedného z neskôr odsúdených Nitranov. A to aj napriek tomu, že podľa verdiktu súdov sa Nitrania mali na diskotéke hlučne, opito, až agresívne zabávať. A ešte zarážajúcejšie je, že pôvodne vypočutí svedkovia nevideli ani tých svedkov, ktorý po roku 1981 vypočul nový vyšetrovací tím pod vedením dovtedajšieho pražského zástupcu riaditeľa Kriminalistického ústavu Eduarda Pálku.

Manželia Veronika a Jozef B.
V levočskom archíve sa nachádza aj výpoveď manželov Veroniky a Jozefa B. Tí v svojich výpovediach policajtom tvrdili, že videli Ľudmilu Cervanovú 9.júla 1976 po desiatej večer v Mlynskej doline nastupovať do auta, v ktorom sedeli ľudia tmavej pleti. Ani Veronika B. ani Jozef B. nevideli pri Ľudmile Cervanovej ani jedného z odsúdených Nitranov. Svoje tvrdenia ale v období totalitného režimu nezopakovali, pretože sa im vzápätí po ich svedectve podľa ich slov policajti vyhrážali, že doplatia na to, ak budú trvať na svojej výpovedi.

Osobne som sa s nimi stretla, keďže ma vyhľadali v roku 2007. Boli pobúrení. Dúfali, že po Nežnej revolúcii už môžu prelomiť svoje mlčanie. Zopakovali mi niekoľko ráz, že sa v roku 2006 pokúšali vypovedať pred senátom Najvyššieho súdu SR v čase, keď sa ešte o vražde Cervanovej pojednávalo, ale predseda senátu Štefan Michalík ich vypočuť odmietol. Obrátili sa preto na generálnu prokuratúru. Nikto ich nevypočul ani tam.

Zhrnuté a podčiarknuté – svedkovia, ktorých vypočula polícia ihneď po vražde, opisujú celkom iný priebeh diskotéky, kde naposledy videli Cervanovú, ako svedkovia, ktorých vypočuli policajti o rok a neskôr z druhého vyšetrovacieho tímu. Akoby išlo o dve rôzne udalosti s rôznym osadenstvom.

Ako k tomu mohlo vôbec dôjsť?
14.júla 1977, teda rok po vyšetrovaní vraždy Cervanovej, bol za zvláštych okolností zabitý vo výťahu hlavný vyšetrovateľ prípadu zavraždenia Cervanovej Ivan Solčanský. Po jeho zabití na príkaz vtedajšieho generálneho tajomníka Gustáva Husáka začal nový vyšetrovací tím vytvárať vtedajší námestník ministra vnútra Ján Pješčak, ktorému Husák podľa všetkého nesmierne veril.

Manažér tímu
Pješčak prešiel rôznymi funkciami – od vojenského prokurátora v päťdesiatych rokoch, československého námestníka ministra vnútra (1969 – 1982), slovenského ministra sptravodlivosti (1982), až po generálneho prokurátora (1988 – 1989).

Od prvej chvíle, čo sa sa ujal funkcie prokurátora, napriektomu alebo možno práve preto, že išlo o obdobie najväčších politických represálií, Pješčak dosiahol úspech a už po niekoľkých mesiacoch začal stúpať po kariérnom rebríčku. 31.augusta 1953 ho pochválil jeho nadriadený, vyšší vojenský prokurátor Jiří Ševčík:
„2. januára 1953 sa stal prokurátorom v trestnom oddelení môjho útvaru. V tejto funkcii spracovával úspešne protištátne trestné prípady. Prejavil sa práve v tejto pozícii ako bezvýhradne oddaný nášmu ľudovo-demokratickému zriadeniu, KSČ a Sovietskemu zväzu.“

Len si zopakujme, že išlo o obdobie najväčších politických represálií komunistického režimu, keď mnohí československí občania boli popravení, umučení na smrť, či inak hrubo šikanovaní.

Obdobie temna ilustruje aj kauza Jeřábek, v ktorej Pješčak hral jednu z hlavných úloh. Dvadsaťšesťročný vojak prezenčnej služby Alois Jeřábek sa previnil len tým, že chcel utiecť z Československa. Pješčak ako vojenský prokurátor ho v júni 1953 vymyslene a účelovo obžaloval z vyzvedačstva a velezrady a navrhol mu trest smrti. Senát sa s názorom Pješčaka stotožnil a Jeřábka vzápätí popravili. Pječak bol v roku 1999 obžalovaný z justičnej vraždy Jeřábka, keďže naňho vedome napísal lživú obžalobu, ktorá stála mladého vojaka život. Napokon sa ale trestu za svoj čin vyhol. Najvyšší súd ho oslobodil spod obžaloby pre amnestiu z roku 1960, teda ešte z čias komunizmu, ktorá svojím znením pomáhala vyviviniť sa nie tým, čo boli perzekvovaní, ale ich katom, teda tým, ktorí v päťdesiatych rokoch presadzovali tyraniu, brutalitu a bezprávie.

V apríli 1981 sa ten istý Pješčak, tentoraz už vo funkcii československého námestníka ministra vnútra, opäť nepreukázal ako človek, ktorý hájil spravodlivosť a pravdu. Vydal totiž kontroverzný príkaz kamuflovať brutálnu trojnásobnú vraždu dvadsaťdeväťročnej Věry Dostálovej a jej dvoch detí, štvorročného Tomáša a šesťročnej Pavlíny, ktorá sa stala neďaleko Olomouca. V ich vlastnom dome ich kladivom na smrť umlátil sovietsky vojak, ktorý patril k neďalekej sovietskej posádke, pretože ho zrejme pristihli pri kradnutí.

Hneď ako sa zistilo, kto je páchateľom, Pječšak vydal príkaz, aby ŠtB začala šíriť o prípade dezinformácie. Že teda vrahom bol zahraničný robotník s kriminálnou minulosťou, ale žiaľ polícii ušiel. V žiadnom prípade nesmelo vyjsť najavo, že išlo o sovietskeho vojaka.
„Ide hlavne o to, aby informácie o osobe páchateľa neprenikla k osobám z radov chartistov a nepriateľských elementov,“ zdôraznil Pješčak v svojom rozkaze.

Šéf vyšetrovacieho tímu
Vďaka Pješčakovmu výberu sa šéfom vyšetrovacieho tímu stal Eduard Pálka. Podľa Martina Slavíka, pracovníka Ústavu pro studium totalitních režimů, Pálka ako krajčírsky učeň v roku 1941 poslal na svojho majstra udanie na Brnenský trestný súd. Majster vraj nadával na Hitlera a iným spôsobom maril ríšske nariadenia. Kvôli tomu bol Pálka v roku 1946 odsúdený za zločin udavačstva. Do väzenia ale nešiel, pretože v čase udania nebol plnoletý.

Do služieb ZNB vstúpil už v roku 1945. Kariérne začal rásť už v roku 1951. Ešte ako vrchný strážmajster „svojou príkladnou ostražitosťou a bdelosťou, za pomoci podriadených súdruhov zneškodnil dedinského boháča Adámka z Vratimova, ktorý maril a brzdil budovanie JRD a maril budovanie socialistickej obce“.

V roku 1968 Pálka „stál pevne na zásadách marx-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu a vystupoval otvorene voči negativistickým tendenciám šírených proti KSČ, a Bezpečnosti.“ Vzápätí podľa Slavíka Pálka nadviazal mimoriadne priateľské styky s príslušníkmi KGB, ktorí mali na starosti bezpečnosť priateľskej sovietskej armády, a stúpal v policajných hodnostiach.

Vytvorenie si vlastných svedkov
Keď sa prípadu vraždy Cervanovej ujal Pálka, nechal dovtedy zozbierané dôkazy a svedectvá pod heslom Prísne tajné uskladniť v policajnom archíve v Levoči. Vyšetrovací tím plukovníka Pálku ignoroval aj samotných 314 pôvodných svedkov a zohnal si svedkov iných. V totalitnom systéme, kde vládla jedna strana a ŠtB, to bolo pomerne jednoduché. Odtajnil ich až minister vnútra Vladimír Palko na jeseň 2006. Najvyšší súd pod sa ale v roku 2006 materiálmi z Levoče odmietol zaoberať.

Je viac ako na mieste po zvážení týchto faktov položiť si otázku, či sa nový vyšetrovací tím neposkladal práve kvôli tomu, aby na jeho čele mohli byť ľudia, ktorí sa už v minulosti osvedčili ako cynickí manipulátori faktov. Je totiž nanajvýš neobvyklé, aby nový vyšetrovací tím nebral do úvahy nič, čo predošlý tím zozbieral. Ani len výpovede svedkov. A nielen to.

V trestnom spise sa ale nenachádzajú aj iné dôkazy. Mnohé sa totiž zničili. A to aj napriek tomu, že s tým ostro nesúhlasili odsúdení.

Zničenie dôkazov
Telo, ktoré sa našlo v Čiernej vode a o ktorom sa rozhodlo, že patrí Ľudmile Cervanovej, nikto neidentifikoval. Otec Ľudovít Cervan ju identifikoval len na základe šperkov, ktoré mala údajne na sebe. Boli to dva prstene a zlatá retiazka. Tie ale sa na polícii v osemdesiatych rokoch stratili.

Ďalšie predmetné dôkazy vrátili matke Margite Cervanovej. Pani Cervanová dokonca dostala aj pár čiernych gumených rukavíc, ktoré už podľa vtedajších zistení Ľudmile Cervanovej nepatrili.

Koncom osemdesiatych rokov sa navyše závažné predmetné dôkazy proti vôli odsúdených jednoducho zničili, pretože to navrhol komunistický krajský prokurátor a komunistický krajský súd v tom nevidel problém. Siedmi Nitrania, ktorí si v tom čase už vo väzení odpykávali svoj trest, sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali na komunistický najvyšší súd. Domáhali sa, aby dôkazné veci zostali aj naďalej v úschove komunistickej krajskej prokuratúry. Komunistický najvyšší súd ich sťažnosť zamietol. „Predseda senátu KS správne rozhodol, keď osobné veci Cervanovej nariadil vydať právnej zástupkyni poškodenej Margaréty Cervanovej a rovnako správne rozhodol aj v tej časti uznesenia, ktorou nariadil zničenie dvoch šnúr a vzoru šnúry ako vecí bezcenných. Ide o postup, ktorý predpokladá Trestný poriadok a ktorý nebráni súdiť v budúcnosti správne a zákonne rozhodnúť o prípadnom návrhu na obnovu konania,“ píše sa v rozhodnutí.

Je prinajmenšom zarážajúce, že sa tak stalo na jar 1987, hoci už rok predtým, teda od roku 1986, sa začala v Československu vykonávať analýza DNA pre forenzné účely. Znalec v odbore súdneho lekárstva Patrik Fiala v svojom posudku zdôraznil:
„Platí všeobecná zásada, že pokiaľ nie je prípad vyriešený a ukončený, uchovávajú sa primerane všetky dôkazné predmety a materiály pre prípadné expertí.“ Napriek tomu sa s požehnaním komunistického najvyššieho súdu zničili biologické vzorky, ktoré by dnes jednoznačne a exaktne dokázali vinu alebo nevinu siedmich Nitranov.

Korunná svedkyňa
Korunnou svedkyňou, ktorá mala podľa vyšetrovateľov a neskôr súdu na vlastné oči vidieť znásilňovanie a vraždenie Ľudmily Cervanovej, mala byť Viera Zimáková. Ide mimochodom tiež o svedkyňu, ktorá sa podľa prvej verzie vyšetrovania vôbec nenachádzala v Unic klube na diskotéke, odkiaľ neskôr mali uniesť Cervanovú. Podľa vyšetrovacieho tímu číslo dva nebola len tam, ale išla spolu s Nitranmi na pijanskú zábavu do opusteného domu, v ktorom mali znásilňovať a neskôr zabiť Cervanovú.

Keď ju po prvý raz pálkovci vypočúvali, bola v druhom mesiaci tehotenstva, napriek tomu niekoľko dní strávila vo väzení. (Počas komunizmu sa do vyšetrovacej väzby totiž zatvárali nielen podozriví, ale aj svedkovia.) Bolo to päť rokov po vražde. Spočiatku s verziou pálkovcov súhlasila, o pár mesiacov ju ale rázne odmietla s tým, že zo strany vyšetrovateľov a prokurátorov na ňu bol vyvíjaný enormný nátlak, a ona sa najmä kvôli tehotenstvu necítila dobre. Túžila byž čo najskôr doma. Podpísala preto verziu, ktorú jej podľa jej slov vnútili, aby ju pustili domov.

O pár mesiacov si spomenula, že presne v čase, keď sa vražda odohrala, teda 9.júla 1976, bola spolu so svojimi spolužiakmi z lekárskej fakulty na povinnom splave. V deň vraždy nocovali v Revišťskom Podzámčí. 34 spolužiakov jej potvrdilo, že na splave naozaj bola. Dokonca jeden z nich si pamätal, že v deň vraždy, keď si postavili stany, urobili táborák a opekali slaninu, ju pobozkal. Zimáková sa za to naňho nahnevala a dala mu zaucho. Bolo už po zotmení, teda okolo pol deviatej večer, keďže vtedy sa ešte nepoužíval letný čas. Jeho tvrdenie a svedectvá účastníkov splavu sa v spise mimochodom nachádzajú.

Pálka sa nenechal zmiasť ani tvrdením 34 svedkov
Keď Zimáková napísala vyšetrovateľovi Pálkovi list o splave, Pálka sa nenechal zaskočiť a vytvoril absurdnú verziu. Podľa nej sa Viera Zimáková napriek splavu a nocovaniu v stane v Revišťskom Podzámčí predsa len onoho 9.júla ocitla večer v Bratislave v Unic klube, kde najprv išla na diskotéku, a potom sa zúčastnila orgií Nitranov, ktoré sa ukončili vraždou. Vraj sa z Revištského Podzámčia dostala do Bratislavy stopom. Bolo to podľa polície jednoduché, sama sa vybrala za tmy na hradskú a tam si stopla auto, ktoré ju odviezlo 180 kilometrov do Unic klubu v Mlynskej doline v Bratislave. Tam sa podľa polície pridala k flámujúcim siedmim Nitranom, ktorí mali vzápätí uniesť Cervanovú do domu na Varínskej ulici v Prievoze, znásilňovať ju tam, a Zimáková im mala robiť striptíz. Potom mali Nitrania Cervanovú násilím odviezť do Kráľovej pri Senci, kde údajne Cervanovú zabili. Zimáková mala byť spolu s nimi do poslednej minúty. A skoro ráno po odvezení do Revišťského Podzámčia sa mala bez problémov vrátiť do svojho stanu, naraňajkovať sa so svojimi spolužiakmi a pokračovať v splave. Spolužiaci Zimákovú totiž na raňajkách už videli a policajtom zdôraznili aj to, že jej nočný výlet si nik nevšimol. Aj táto ich výppoveď sa mimochodom v spise nachádza.

Čo v spise nie je
Zimáková apelovala na zdravý úsudok policajtov, aby zvážili, načo by zo splavu na jednu noc cestovala sama stopom do Bratislavy a nazad. Aký by na to mala motív? Márne. Žiadala ich aj o to, aby sa vybrali do Revišťského Podzámčia a zistili, či sa vôbec reálne dá stihnúť cestovať stopom za noc cestu do Bratislavy a nazad. Aj táto jej prosba ostala nevyslyšaná, hoci zistiť čosi podobné by malo byť zo strany orgánov činných v trestnom konaní úplnou samozrejmosťou.

Ak by policajti absolvovali cestu do Revišského Podzámčia, okamžite by prišli na to, že sa to jednoducho uskutočniť nedá. Nielen pre časový nezmysel, v roku 1976 po starej ceste to skrátka nebolo možné. Zimáková sa navyše z miesta, kde stanovali, nemala ako dostať na hradskú. Musela by totiž v tme preplávať Hron z jedného brehu na druhý. A to je už predstava, ktorá sa absolútne prieči rozumu.

Zdravý rozum pálkovci a ostatné komunistické kompetentné orgány neuplatnili ani v nasledujúcom kroku. Zimákovú totiž odsúdili za údajne krivú výpoveď, pretože sa podľa kompetentných napriek všetkému dostala z Revišťského Podzámčia do Bratislavy a z Bratislavy do Revišťského Podzámčia a na diskotéke bola. A keď tvrdí opak, tak podľa nich odsúdenia hodne klame. Zimáková si vo väzení odsedela 30 mesiacov.
Zhrnuté a podčiarknuté: V trestnom spise chýba snaha zistiť, či sa korunná svedkyňa vôbec mohla z Revišťského Podzámčia dostať večer okolo deviatej do Bratislavy tak, aby ráno už ju mohlo 34 účastníkov splavu vidieť na raňajkách.
Súdny znalec Patrik Fiala
V trestnom spise chýba aj súdnoznalecký posudok patológa a súdneho znalca Patrika Fialu, ktorý na požiadanie odsúdených vytvoril v roku 2006 na základe dokumentov, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú. Fiala sa v svojej správe na sedemdesiatich stranách podrobne venuje všetkým faktom z obhliadky mŕtveho tela a z pitvy. Prriam zarážajúce je, že podľa Fialu Cervanová nebola znásilnená:
„Na základe pitevného nálezu z mŕtvoly neznámej totožnosti stotožnenej s Ľudmilou Cervanovou je temer s istotou vylúčené, aby menovaná bola znásilnená spôsobom, ako sa uvádza vo výrokoch súdu a prokuratúry a ako o tom vypovedajú obvinení a svedkyňa. Negatívny nález zranení na tele mŕtvoly vylučuje uvádzaný priebeh celého trestného činu.“

Svoje stanovisko Fiala vysvetľuje takto:
„Počas opakovaného znásilnenia mala byť menovaná pridržiavaná napriek tomu, že mala zviazané ruky za chrbtom. Je možné predpokladať, že sa asi bránila, k čomu mohla použiť najmä dolné končatiny, prevracanie sa a vzpieranie sa súloži. Je nemysliteľné, že takýto akt sa nezaobišiel bez hrubého násilia v oblasti dolných končatín, panvy, brucha, hrudníka, krku, horných končatín a tváre.“

Patrik Fiala celkom jednoznačne vylučuje aj možnosť, že sa kvôli hnilobným procesom mohli stopy po násilí zmenšiť, respektíve celkom zmiznúť:
„Nález, ktorí znalci zistili na vonkajších a vnútorných genitáliach u mŕtvoly Ľudmily Cervanovej, vylučuje prehliadnutie násilia z dôvodov hniloby. Je nanajvýš nepravdepodobné, aby po opakovanej násilnej súloži v rámci opakovaného znásilnenia šiestimi mužmi nevznikli žiadne sebe menšie poranenia na tele poškodenej.“

Zhrnuté a podčiarknuté: Motívom vraždy Cervanovej podľa vyšetrovateľov a verdiktu súdu malo byť to, že ju Nitrania znásilnili a ona sa im vyhrážala, že ich udá polícii. Ak ale nebola znásilnéna, potom chýba motív, prečo by ju Nitrania vraždili. A z toho teda opäť vyplýva, že to nie sú Nitrania, ktorí ju zabili.

Osobné stretnutie
Nedá mi nespomenúť, že sa mi podarilo stretnúť sa s Jánom Pješčakom. Na otázku, čo si myslí o kauze Cervanová, spontánne odvetil:
„Myslím, že ešte je to predčasné hovoriť pravdu o kauze Cervanová.“

Zhrnuté a podčiarknuté: Ján Pješčak v svojom vyjadrení na kameru uznal, že pravda o prípade je iná, ako sa prezentovala a že on ju pozná, ibaže zatiaľ nedozrel správny čas, aby ju odkryl. Svojimi slovami sa priradil k tým, ktorí sú presvedčení, že sa vražda Cervanovej uskutočnila celkom inak, teda že sa od začiatku éry pálkovcov manipulovalo vyšetrovanie. Kto iný by napokon mohol poznať pravdu lepšie než Pješčak? Keďže zomrel v máji minulého roka, už nám žiaľ o nej neporozpráva.

Na záver
Ale vráťme sa k bývalému novinárovi, ktorý sa sťažuje na goebbelovskú propagandu v súčasných médiách, pretože poniektorí jeho bývalí kolegovia žurnalisti si dovolili presviedčať verejnosť o nevine Nitranov. Svoje tvrdenia a argumenty Tóth obalil do nanajvýš bombastického šatu, pomáhajúc si dokonca aj Goebbelsom, jedným z najzneváženejších mien z histórie ľudstva. Až na to, že okrem týchto bombastických prirovnaní Tóth svoje tvrdenia nepodporil žiadnym pádnym argumentom. Tak mi len na záver ostáva poďakovať sa všetkým mojim kolegom žurnalistom, ktorí písali o kauze zavraždenia mladej medičky, a počas svojej novinárskej práce nerobili zároveň aj pre tajnú službu. Lebo, ako dokazuje štýl Petra Tótha, robiť pre Slovenskú informačnú službu a byť zároveň aj investigatívnym novinárom je nielen v konflikte zázujmov, ale aj v rozumovom konflikte. Pretože týmto spojením dvoch profesií sa stráca schopnosť objektívneho nazerania a argumentovania.

Teraz najčítanejšie