Denník N

Nespochybňujme naše členstvo v Únii

Určite sa každý z nás už stretol s názormi, že európski byrokrati len riešia hlúposti ako zakrivenie uhoriek, banánov či vysávače a najnovšie kosačky.

Viaceré témy týkajúce sa zahraničnopolitického diania sú dnes bohužiaľ často plné poloprávd, demagógie, zavádzania, populizmu či dokonca propagandy. Netreba to vôbec brať na ľahkú váhu. Vidíme, že tieto nálady naberajú na sile, a to nielen na Slovensku. Človek zrazu nadobúda pocit, že na faktoch nezáleží a priestor namiesto toho dostáva spochybňovanie všetkého, na čom Európa stavala od konca druhej svetovej vojny.

Za všetko môže zlý Západ

Stretnúť sa s názorom, že nás všetkých riadia Američania a že chcú len ovládnuť svet a podobné bludy, nie je nič ojedinelé v dnešných diskusných internetových fórach či na sociálnych sieťach. Hnusný prehnilý Západ môže jednoducho za všetko. Veď to je najjednoduchšie – nájsť jeden objekt, ktorý je za všetko zlé na svete zodpovedný. Nepochybne, vždy boli odporcovia politiky Západu, to nie je nič nové a v podstate pokiaľ sa jedná o oprávnenú kritiku, postavenú na ozajstných argumentoch, tak to nie je ani zlé. Avšak, dnes dominuje tá nie veľmi oprávnená kritika, ktorej príkladom je tzv. bruselský diktát.

Diktát prišiel z Bruselu

Brusel ľudia obviňujú z toho, že rieši zakrivenie uhoriek alebo banánov, inými slovami z toho, že prijíma nariadenia a smernice, ktoré sa nám nepáčia alebo ich považujeme za zbytočné. A predstavil si niekto z týchto kritikov čo alebo nebodaj kto je to ten Brusel? Je to niečo tak abstraktné a vzdialené? To len tak ľudia z Bruselu si vymýšľajú nariadenia a smernice, či čo? Nie, v Bruseli sídlia inštitúcie Európskej únie, v ktorej má každý jeden členský štát zastúpenie na každej úrovni. Tých inštitúcií je niekoľko, funguje medzi nimi celkom komplexný rozhodovací systém. No treba pamätať na to, že  aj ten náš preslávený europoslanec Sulík je súčasťou Únie, ktorú tak neúnavne kritizuje aj za to, že eurofondy Únie priniesli na naše nevinné Slovensko korupciu. Naozaj eurofondy obsahujú korupciu v sebe? Toto musí byť nonsens na prvé počutie. Práve takýto prípad ukazuje, že je potrebná oveľa väčšia a hlbšia sebareflexia ako len nadávanie na vecí, o ktorých človek nemá ani páru.

Na čo sa najviac zabúda pri tejto debate je fakt, že my rovnako tvoríme európsku politiku. Rovnako sa podieľame na rozhodovacích procesoch v Únii ako všetky ostatné členské štáty. To znamená, že keď sa niečo v Bruseli odsúhlasí, čo sa nám „nepáči“, nemali by sme za to viniť Brusel, ale v prvom rade by sme sa mali spýtať čo na to povedala Bratislava. Krásnou príležitosťou pre vytvorenie aspoň akejsi predstavy ako Únia funguje, by mohlo byť naše súčasné polročné predsedníctvo v jednej z inštitúcií Únie – v Rade Európskej únie. Minimálne by to domácemu publiku mohlo napovedať, že v Bratislave sa schádzajú ministri z celej Únie, čo je akási ukážka toho, že každý členský štát je súčasťou rozhodovacieho procesu. Pevne verím, že niektorí ľudia si aspoň tento „aha moment“ odnesú z nášho predsedníctva.

Dobrým poučením toho, ako je euroskepticizmus len čistý populizmus, ktorý neponúka reálne riešenia, by mal byť prípad brexitu a to, ako populista Farage hneď zutekal po tom, čo „dosiahol svoj cieľ“. Jeho reakcia nemala s politickou zodpovednosťou absolútne nič spoločné, ale ukazuje to, ako politici ako Farage naozaj nemajú odpovede na otázku, čo robiť bez toho „bruselského diktátu“.

„Veď ich nikto nevolil..“

Posledné voľby do Európskeho parlamentu v roku 2014 ukázali ako veľmi nás (ne)zaujíma samotná Únia. Keď prišlo k volebným urnám len smiešnych (alebo skôr smutných) 13% voličov, čo bolo mimochodom najmenej zo všetkých členských krajín Únie, už vtedy sa začali objavovať hlasy, že musíme Úniu lepšie komunikovať ľuďom. Ja by som povedala, že hlavne komunikovať. Tieto voľby ukázali ako ľudia majú Úniu za stále vzdialený Brusel, akokeby sme neboli súčasťou tohto projektu.

Zaznievajú hlasy, že „veď ich nikto nevolil“. O Slovensku to paradoxne viac-menej platí pri tej našej rekordne nízkej účasti. Je faktom, že Európsky parlament je jediný priamo volený orgán Európskej únie, no v Európskej rade a v Rade Európskej únie sedia takisto naši volení zástupcovia z jednotlivých krajín Únie. V Európskej rade sú to hlavy štátov, teda premiéri a prezidenti, v Rade Európskej únie sú to zas ministri jednotlivých vlád členských štátov. Európska komisia síce nie je volená, ale zodpovedá sa Európskemu parlamentu. Jednotlivých komisárov nominujú volené vlády a títo komisári následne musia prejsť náročným híringom v samotnom Europarlamente.

Ďalšiemu spochybňovaniu podlieha aj naše členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO). Vnímanie NATO na Slovensku by bol na ďalší blog (minimálne). Problémom je, že ľudia jednoducho netušia, na čo nám slúžia členstvá v týchto organizáciách a nie už to ako fungujú. Niekde totižto zlyhala komunikácia významu našich členstiev v euroatlantických štruktúrach.

Čo s tým?

Základné vzdelávanie o Európskej únii a NATO by po dvanástich rokoch nášho členstva v oboch organizáciách malo byť samozrejmosťou učebných osnov. No stále nie je. Preto často jednou z mála možností ako mladých vzdelávať, sú projekty mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú neformálnemu vzdelávaniu alebo vyvíjanie tlaku na zmenu školských osnov. V súčasnosti je tak nesmierne dôležité odkomunikovať ľuďom význam našich členstiev v Únii aj v Aliancii, ktoré nám zaručujú stabilitu, mier a prosperitu. A to širokému publiku – ako mladým, vysokoškolsky vzdelaným, ale aj starším ročníkom. A ak sa nám niečo nepáči, máme konštruktívnym spôsobom prispieť do debaty a zlepšovať tak projekty, ktorých sme súčasťou. Lebo ak Úniu, ani NATO nebudeme mať, potom nám títo byrokrati z Bruselu budú ešte chýbať.

Teraz najčítanejšie