Denník N

Precitnutie

…ale malo by prísť precitnutie. Musí prísť a ono príde, ale ovalení problémami si to možno neuvedomujeme. A nikto nás na to neupozorní. Chodíme so zavretými mysľami.

Všetci to poznáme.

Ráno sa nám nechce vstať, bude to ťažký deň. Sme mrzutí. Čakajú nás starosti. Niekoho také všedné. Spraviť raňajky pre deti a manžela/ku. Tie najmenšie odniesť do školy. Tie väčšie už môžu ísť samé. Veď im nič nehrozí. Vedia si na seba dávať pozor. Zhon, ešte vyvenčiť psa a pusa na rozlúčku. Veď čo ak …

Ale nežijeme tak všetci. Niektorí vstávame ráno o štvrtej aby sme stihli autobusy do priľahlých miest a už o šiestej nastúpili k pásom a robotovali 8-12 hodín v kuse. Deti sa chystajú samé. Tie menšie s babkou, tie väčšie – veď viete… Bez rodičov. Manžel príde z nočnej, nestretnú sa, žiadna pusa nebude.

Poniektorí vstávame sami a čaká nás starosť len sám o seba samého. Ráno „len z rádia hlas…“

Ale všetkých nás čaká práca, celodenný zhon, únava. Sem – tam nejaké nezhody, zvady, krik. Nervy. Večer zakotvíme doma, v bezpečí, v náruči milovaných (to sú tí šťastnejší z nás…)

Samý balast však? Prečo to píše. Zbytočné slová. Nezaujímavé.

Ale toto je život. Toto máme navonok všetci spoločné. A predsa nás udalosti v živote rozdeľujú. Robíme si prieky, verejná debata vnáša nenávisť medzi spoločenské vrstvy. Atmosféra sa momentálne vyhrocuje. A.. Ale smrť spája…

V okamihu smrti je každý sám. Sám so svojimi myšlienkami a slovami. Vtedy si uvedomíme všetky tie zbytočné veci, ktoré sme v živote riešili. Všetko, čo nás obmedzovalo niečo vykonať. S niekým sme neprehovorili celý zbytok života, lebo sme sa pohnevali. Celý život sme boli nespokojní, lebo sa nám nepodarilo kúpiť si vysnívaný dom, auto, ísť na dovolenku. Niekomu sme celý život niečo závideli. Túžili po peniazoch, majetku. Niekoho sme neoslovili lebo práve vtedy sme sa na to necítili. Otrávili sme si minúty dňa nespokojnosťou, komplexami, banálnymi starosťami. Zlobou. Nervami. Nevychutnali sme minúty šťastia. Unikal nám zmysel všetkého. Boli sme nespokojní s tým ako sme žili.

Aj dnes sme nespokojní s tým ako žijeme. Možno pred chvíľou sme rozliali kávu na klávesnicu a rozbili svoj obľúbený hrnček. Ale žijeme a práve to je ten dar aj záväzok. Niekto chce žiť naplno a nemôže. Tí, ktorí môžme si vymýšľame dôvody prečo sa žiť naplno nedá, čo nám chýba. Robíme nešťastným samých seba.

Ale malo by prísť precitnutie. Musí prísť a ono príde, ale ovalení problémami si to možno neuvedomujeme. A nikto nás na to neupozorní. Chodíme so zavretými mysľami.

Precitnutie prišlo aj dnes. Ľudia, ktorí v Nice chceli žiť, museli umrieť. Prečo? Nedáva to zmysel. Smrť vraj nemá zmysel. Ten zmysel mu máme dať my sami. Umreli aby sme žili, písalo sa na hroby vojakov. Ale včera umreli nevinní ľudia. Umreli aby sme žili.

Zabudnite na starosti, problémy, zášte, nervy. Precitnite. Sú to maličkosti. Ste tu, žijete. Vyrazte do ulíc medzi ľudí a majte sa radi. Nájdite šťastie v každodennosti. Ak máte niekoho rád dnes mu to povedzte. Nebojte sa a naberte odvahu. Svet sa nezborí a aspoň sa môžte pohnúť ďalej. Na smrteľnej posteli už bude neskoro. Rozdávajte lásku. Úsmevy.

Berte to ako precitnutie. Doteraz ste riešili svoje bullshity. Určite budete aj naďalej, ale s mementom na Nice a tých ľudí. Musíte si spomenúť, že oni chceli žiť a už nemôžu. Tak musíte Vy, pre nich. Len tak bude mať ich smrť zmysel.

Žite.

Teraz najčítanejšie