Denník N

…a prečo je klasický liberalizmus (relatívne) blízky fašizmu

Teória podkovy tvrdí, že politické spektrum je tvarované ako podkova, že krajná ľavica a krajná pravica zdieľajú viac spoločného medzi sebou, než zdieľajú so stredom a že stredová politika je najlepšia politika, lebo je založená na kompromisoch a každý je šťastný. Tento blog má za cieľ ukázať, že stred nie je vzdialenejší od krajnej pravice než je krajná ľavica.

predchádzajúca časť – Že vraj nacizmus nevznikol z osvietenstva, link: https://dennikn.sk/blog/ze-vraj-nacizmus-nevznikol-z-osvietenectva/

Pozn.: Tento blog nemá úmysel pripomínať dokument Ľuboša Blahu, bol napísaný ešte pred publikáciou toho textu.

Len aby bolo zástancom liberálnej demokracie na začiatku jasné, neadvokujem reakcionistické modely politického systému, len sa snažím predísť idealizácii súčasného politického systému a celkovo propagandistického pohľadu na posledných 70 až 227 rokov zmaterializovaného vo výrokoch, ktoré by som preložil do úprimného jazyka ako: „povojnový model fungujúci nielen na papieri, ale aj v realite a až teraz je v ohrození“. Namiesto toho sa pokúsim prezentovať moju nevedeckú tézu, založenú len na mojich myšlienkach, že liberálna demokracia, tak ako je používaná a myslená v dnešnom diškurze, v skutočnosti nikdy neexistovala v plnej miere. To znamená v miere, v ktorej by som ja povedal, že ústavné princípy vládnu ako reálne obyčaje alebo násilím aplikovaný poriadok. V tomto ohľade pôjde najmä o právo na súkromie, ochranu osobných údajov a majetku. Liberálnu demokraciu používam v spojení republikánskeho zriadenia, existujúceho od Francúzskej a Americkej revolúcie.

Ďalej sa pokúsim krátko opísať moju tézu, že liberálna demokracia má svojich predkov v Thomasovi Hobbesovi, Aristotelovi a Platónovi, a preto od svojho počiatku bola skôr hybridom medzi demokraciou a zvolenou benevolentnou oligarchiou/politeiou, než antickou demokraciou, ktorú celá platónska škola odsudzovala. A s ňou aj liberáli a dodnes existujúci odpor k priamej demokracii.

Zároveň sa posnažím vysvetliť zásadný rozdiel s mojou predstavou: môžete ju kľudne nazvať revitalizovanou liberálnou demokraciou, ale ja by som ju opatrne nazval neoaténskou priamou liberálnou demokraciou, s tým, že občanom bude každý obyvateľ polisu, územia, štát budú priamo ľudia žijúci na ňom. A s zdôraznením na to, že zdieľa skoro všetky liberálne princípy z oboch revolúcií 18. storočia, ale je neliberálna práve v odmietnutí aristotelovskej politickej filozofie, Hobbesovej fyzike človeka a v celkovom odmietaní princípu legislatívneho zastupovania. Ďalej sa pokúsim odôvodniť, prečo by podľa mňa táto nová demokracia nemala byť založená na práve teraz vznikajúcom a taktiež klasickom centrizme, ale na bipolarite v zmysle prvej polovice 20. storočia. V tomto nadväzujem na titulok, prečo – podľa mňa – liberalizmus nie je ďalej od extrémizmu alebo stredový v zmysle, že nie je tak blízky fašizmu ako marxizmus alebo opačne alebo hocijaké iné politické smery. Niektoré moje politické presvedčenia nebudú súčasťou tohto návrhu, pretože si myslím, že ich zdieľa príliš malá časť obyvateľstva, ale nie je racionálne a spravodlivé kvôli nim odsudzovať všetko. Samozrejme, keď niekoho uráža štýl tohto vyjadrovania, chápem to, ale predstavuje úsilie vyznieť serióznejší, než som a osobne nachádzam v takejto rétorike potešenie a kultiváciu nevulgárneho a nejednoduchého rozmýšľania, ktoré považujem za kľúčové aj pre fungovanie ešte stále nefungujúcej tzv. liberálnej demokracie na Slovensku.

scene_at_the_signing_of_the_constitution_of_the_united_states
Moderná ústava a republikánske princípy bola spísaná a prijatá malou skupinou ľudí, väčšinou z určitej triedy vlastníkov a inteligencie.

Liberálna demokracia, v súčasnom používaní je v skutočnosti iný politický systém ako ten, ktorý vznikol v 18. storočí. V najhlavnejších bodoch rozdielny: negarantoval hlasovacie právo všetkým, len mužom s majetkom, nevznikol demokraticky a nie ako demokratický systém. Vznikol násilne. Preto ma udivuje, prečo v súčasnom liberalizme existuje taká všeobecná démonizácia násilia bez ohľadu na okolnosti a bez ohľadu na to, či je používaná zo strany utláčaných alebo zo strany utláčateľov, a hlavne o aké násilie sa jedná. Násilie neznamená hneď zabíjanie civilistov, ale je to už aj taký nevinný akt ako odporovať zatknutiu alebo skočiť niekomu do reči, manipulovať verejnú mienku a udržiavať si slovo vo verejnosti svojim postavením alebo kultúrnym kapitálom. Politický systém 18.storočia nevznikol ako demokratický systém, ale ako systém, v ktorom sa nová občianska trieda, ovládajúca väčšiu ekonomickú moc než cirkev, šľachta a kráľ, dožadovala politických práv. Francúzska a Americká revolúcia nevznikli, aby politickú moc garantovali všetkým, len väčšej menšine a aj keď ide o marxistickú terminológiu, čo je taký strašiak v dnešnej (paradoxne liberálnej) spoločnosti, ale tu ide o jediné korektné slovenské pomenovanie, teda: buržoázii. Obchodníkom, mešťanom, kapitalistom, ktorí nepatrili ku šľachte. No v kontexte vtedajšom – občan neznamenal to isté ako dnes, ale len, ako je spomenuté, muža s majetkom (chápané ako majetok nejakej spomenutiahodnej hodnoty, nie šaty). Takýto systém sa presne označuje ako timokracia, vláda vlastníkov a naviac odstupňovaná, taká stavovská demokracia. Svoje korene má v aténskom systéme pred vznikom demokracie, pred a za Solóna. Podobný systém existoval v Rímskej republike a keďže sa väčšina súčasných ústav orientuje na ňom, z timokracie nakoniec vzišla moderná zastupiteľská demokracia. Väčšina európskych krajín teda v 19. storočí ešte neboli demokracie, ale timokracie.

Ideály vyslovené v prvých ústavách a deklaráciách ľudských práv boli zo začiatku len ideály a spočívali v poznaní, že zákony nie sú v modernom chápaní naturalistické, ale vytvárané človekom a štátnym násilím udržiavané. Preto si vymysleli zákony, ktoré by podľa nich boli najlepšie pre udržanie v modernej Berlinovej teórii (Isaiah Berlin) negatívnej slobody, alebo inak občianskych slobôd a slobody, najmä od vojny, v línii Hobbesovej teórie. Tieto ideály často ostali len na papieri a ešte dnes niektoré z nich sú nerealizované alebo priamo negované. Liberálna demokracia a klasický liberalizmus 19. storočia boli v antickom chápaní a mali by byť aj v modernom chápaní, nedemokratické. Boli založené na zastupovaní a politickej moci len menšiny obyvateľstva a priamo nadväzovali na aristotelovský koncept o občanovi, ktorý ho chápal ako niečo iné než človeka, ale len ako dospelého (v antike slobodného) muža, v podaní 19. storočia dospelého muža bielej pleti, západoeurópskeho etnika a s majetkom. Preto, zatiaľ čo ideály o rovnosti pred zákonom zostali nesplnené v západnom svete (na Slovensku zjavne až dodnes) až do zhruba 70. rokov minulého storočia, o súkromí zostali nesplnené až dodnes, avšak ochrana súkromného majetku bola konzistentne dodržiavaná – pokiaľ viem – v každej liberálnej demokracii. Filozoficky klasický liberalizmus priamo nadväzoval na nedôveru a opovrhovanie maniermi, životným štýlom a produktivitou, inteligenciou plebsu, konkrétne na Hobbesa o tom, aký je človek v prírodnej situácii hajzel a kradne a zabíja každého okolo seba a preto potrebuje hrozbu štátneho násilia. V tom priamo nadväzuje na Aristotela, ktorému sa antická demokracia nepáčila práve kvôli tomu, že chudobní ľudia mali rovnaké hlasovacie právo ako tí lepší, členovia aristokracie, ktorým on tiež bol a tiež nadväzuje na tradíciu Rímskeho senátu, ktorý napriek populárnemu presvedčeniu nebol v hoci akom chápaní demokratický, ale jeho členovia boli zväčša dedení a príslušníkmi vtedajšej aristokracie, patricijov.

maccari-cicero
Členstvo v rímskom senáte bola prakticky dedená funkcia, vyhradená len pre ľudí s najväčším majetkom. Zdroj: Wikipedia Commons

Jedinou demokratickou funkciou v Ríme bol tribún ľudu, z ktorej tiež vznikli vtedajšie boje medzi patricijmi a plebejcami (z čoho vychádza plebs) vo frakciách optimátov a populárov (z čoho dnes vznikol pojem populizmus), ktorého vyvrcholením boli viaceré občianske vojny a koniec tej skvelej republiky. Klasický liberalizmus tiež paradoxne podľa mňa, nadväzuje na (Nehovoriac o tom, že v aristotelovskom chápaní je otrok len žijúci nástroj, nie človek, čo sa ukazuje v tom, že mnoho jeho zástancov v 18. a 19. storočí nemalo problém s tým byť majiteľmi otrokov alebo mať vo svojom politickom systéme rovných medzi rovnými otroctvo) správnosť koncepcie nerovnosti ľudí a na meritokraciu. Práve preto sa aj zakladatelia a tvorcovia ústavy USA zastávali republikánskej formy vlády a odmietali demokraciu, v tom čase ešte v správnom chápaní ako priamu demokraciu. Táto republikánska forma bola priamo naviazaná na idealistický a racionalistický pohľad na svet, dominantnú filozofiu vtedajška, teda na vládu nemenného správneho zákona, ku ktorému dospeli racionálnou správnou cestou a nie na vládu ľudu. Práve nová trieda osvietencov, či to boli aristokrati, králi alebo občania videla v milostivej spravodlivosti a novej predstave o človeku, tvoru racionálnemu, kvalitatívne inému ako zviera, potrebu pre nové zákony a formu vlády. Čo mi je jasné pri tomto, je kontinuita toho, ako sa bohatstvo, majetok a politická moc koncentrovala v jednej triede ľudí, častokrát, ako napr. vo Florencii v tých istých rodinách stovky až tisíce rokov a že opovrhovanie plebsom je základnou súčasťou filozofie tejto triedy. Liberálna demokracia je súčasťou tejto kontinuity, nie jej popretím.

gaius_gracchus_tribune_of_the_people
Gaius Gracchus, tribún ľudu, viedol vzburu plebejcov proti patricijom, až kým nebol on a brat zavraždený. Zdroj: Wikipedia Commons

V niektorých krajinách boli epizódy osvietenskej monarchie, niečoho, čo v poslednej dobe znovu na Slovensku začína byť populárne. Bonapartizmus, v podstate volená monarchia, má podobnosti práve s prezidentským systémom, ktorý vládne dnes vo väčšine krajín sveta. Ideály osvietenstva boli vymyslené, vytvorené a udržiavané menšinou obyvateľstva, a preto boli nedemokratické. Moja téza je, že až dnes, s nástupom novej krajnej pravice a tradičnými médiami označovaných neliberálnych demokracií (z veľkej časti by som ich nazval autoritárske demokracie, umelé demokracie alebo volené diktatúry či oligarchie) sa ukazuje, že tieto ideály v mnohých krajinách ešte stále nie sú zdieľané väčšinou obyvateľstva, alebo ak sú zdieľané, je tak hlavne vďaka socializácii a nie vďaka racionálnemu zaoberaniu sa s témou a úprimným súhlasom.  So splnením plného volebného práva sa vytvoril už v medzivojnovom období predpoklad k tomu, aby sa ukázalo, či väčšina ľudí súhlasí s týmto ústavným poriadkom, avšak môj názor je, že čas a najmä kríza, objavenie sa hrozieb demokracie v podobe fašistických a nominálne komunistických režimov, vojna a následná Studená vojna spôsobili, že ľudia sa princípmi liberalizmu nezaoberali a namiesto toho sa koncentrovali na eminentnú hrozbu alebo naopak elementy, čo nesúhlasili s liberálnou demokraciou sa buď asimilovali do vládnucej ideológie alebo našli útočisko buď v (niektorých, záleží od času a miesta) komunistických alebo fašistických kruhoch. Čo sa týka špeciálne Slovenska a východu, chýbajúca sloboda prejavu za minulého režimu podľa mňa špeciálne vytvorila podmienky, ešte aj s chýbajúcou informovanosťou a bezvládím, k úplnej nefunkčnosti našej vlastnej liberálnej demokracie, a na to, že ešte stále existujú ľudia, ktorí otvorene, a pre mňa prekvapujúco, aj v kapitalistickej triede a inteligencii, nesúhlasia s existenciou liberálnej demokracie a advokujú buď nejakú formu autoritárskeho režimu alebo demokracie, v ktorej existuje násilná eugenika, totality, monarchie. V prípade Slovenska by som šiel možno aj ďalej a pochyboval nad tým, či naozaj väčšina voličov súhlasí so súčasnou ústavou v jej princípoch. Práve preto boli a sú stále zástancovia liberálnej demokracie a všeobecne príslušníci vládnucej triedy proti priamej demokracii, lebo sami vedeli alebo nepriamo tušili cez svoju nechuť k plebsu, že plebs s ich ideálmi nesúhlasí.

Čo sa týka ale aj tej liberálnej časti liberálnej demokracie, tá podľa mňa nikdy neexistovala v plnej miere, ale bola skôr projektom, ktorý viac či menej smeroval k úplnému dokončeniu. Tu nehovorím o dokonalosti, ale o relatívnej vymožiteľnosti práva a vlády zákona. Eugenika a rasizmus je skvelý príklad toho, že aj v tej liberálnej demokracii od jej počiatku až donedávna nevládli samotné princípy, ktoré ju mali riadiť. V čase vypisovania Ústavy USA sa Jefferson samotný nad tým nepozastavil, že vlastnil otrokov a 80 rokov neskôr bolo potrebné obrovské množstvo násilia, nenávisti a vrážd, aby sa zastavilo násilie a otroctvo voči Američanom. Skutočný koniec legalizovaného rasizmu nastal až v 60. rokoch 20. storočia a je otázne, či rasizmus v štátnych orgánoch a ako sociálny úkaz s dôsledkami vôbec skončil (nie dokonale, ale vo veľkej miere, prihliadnuc na počet Američanov inej farby pleti v amerických väzeniach a vraždy, zabíjania a neoprávnené použitie sily políciou voči Američanom). V tejto súvislosti je zaujímavé, ako veľmi sa krajná pravica a médiá zameriavajú len na časť politickej korektnosti, keď ide o to, niekoho neuraziť a nie na tie skutočné diskriminácie, ako chudobu, prístup k vzdelaniu, prístup k práci, volebným právam a v tom, ako sa k nim správajú bezpečnostné zložky. Pod občanom a človekom sa vtedy myslel len biely človek a pozostatky tohto vidno určite aj dnes v nových hnedých stranách s oblekmi. Európska únia je dobrým príkladom liberálneho modelu, ktorý bol presadený elitami tejto triedy a v ktorom sa až teraz ukazuje, že možno v čase svojho vzniku a aj dnes nie je podporovaný demokratickou väčšinou. Posledných dvadsať rokov s koncom Studenej vojny podľa mňa liberálna demokracia – aj vďaka jej relatívne nedemokratickému charakteru – zažívala krízu ekonomickú a politickú deficitom spoločného nepriateľa a možno aj preto došlo k jej autoregresii, v ktorej v dôsledku hrozby terorizmu došlo (až ako sa ukázalo v roku 2013 Edwardom Snowdenom) k úplnej negácii práva na súkromie a krajinnešpecificky štvrtého dodatku Ústavy Spojených štátov amerických.

george-washington-mount-vernon-1853-631-jpg__800x600_q85_crop
Washington a jeho otroci. Zdroj: Smithsonian

Tieto nepekné stránky liberalizmu, ktoré sa neradi spomínajú, podľa mňa nie sú reziduálne úkazy predliberálneho poriadku, alebo predosvieteneckého „temného veku“ vlády organizovaného náboženstva a nevedeckosti, ale jeho principiálnou súčasťou. Stačí, ak sa započúvate do debát o metafyzike človeka s priemernými členmi našej spoločnosti, s Kotlebovcom alebo aj vysokoškolsky vzdelaným liberálom a zistíte, že všetci traja zdieľajú rovnakú filozofiu človeka, ktorá sa zdá byť veľmi prirodzená a intuitívna, je to však filozofia konštruovaná klasickým liberalizmom a Thomasom Hobbesom. Človek je hajzel, myslí len seba, je sebecký a keby nebola polícia, všetci by kradli a zabíjali sa. Stačí ak k tomuto pridáte základné poznatky z biológie a šup, máte sociálny darwinizmus. Ľudia žijú v konštantnom súboji, najlepší prežijú a majú najviac potomkov, slabí zomrú, je to tak v prírode, čiže aj my by sme to mali robiť. Sociálny darwinizmus, napriek tomu, že sa zdá, že by to bola len hrozná a škaredá ideológia fašizmu a nacizmu, je v skutočnosti vládnuca ideológia celej dnešnej pravice, stredu, čiastočne ľavice a súčasného kapitalizmu. Nie je síce nanútená, no napriek tomu, vďaka voľnému trhu, konkurencii,  jednoduchému faktu, že nie všetci sú schopní byť najlepšími zamestnancami alebo vôbec produktívnymi na trhu so sexom a tým, ako veľmi reprodukcia závisí od kultúrneho a sexuálneho kapitálu – v skutočnosti funguje. Je to dobrovoľná trhová eugenika, ľudia, všeobecne označovaní ako sociálni paraziti a iní odvrhlíci, z akých dôvodov, ľudia, ktorí nie sú takí pekní alebo úspešní, žijú v izolácii a bez partnerov, zatiaľ čo ľudia s najväčším ekonomickým, kultúrnym a sexuálnym kapitálom majú najlepšiu šancu na sociálny postup, rozmnožovanie a najviac sexuálnych partnerov vo svojom živote. Táto nerovnosť, ktorá je dokázaná, pre mňa zarážajúco, nie je témou ani len v tých najprogresívnejších alebo najradikálnejších ľavicových kruhoch. To, ako je sociálny darwinizmus akceptovaný, sa ukazuje v ideológii strán, v ideológii ľudí, stačí sa pozrieť na hocijakú stránku hocijakej spoločnosti, my sme najlepší na trhu, máme najlepších zamestnancov, hľadáme najlepších. Rozdiel je v tom, že dnešný sociálny darwinizmus nie je taký radikálny, že povie, ľudia s postihnutiami nemôžu pracovať, Cigáni nechcú pracovať, sú príťažou pre spoločnosť, čiže racionálne rozhodnutie je ich zabiť. Nenúti ľudí  hrozbou násilia, ale konkurenciou a hrozbou sociálneho prepadu.

united_states_eugenics_advocacy_poster
Plagáty propagujúce eugeniku počas progresívneho obdobia v USA. Zdroj: Wikipedia Commons

Túto blízkosť liberalizmu k fašizmu vidno špekulatívne aj v tom, ako liberálni vodcovia hovoria o jednote a o ľude. Ľud v ich chápaní je jednotný pod ich liberálnymi hodnotami, napriek tomu, že zjavne veľká časť toho ľudu s nimi nesúhlasí, zatiaľ čo druhá s nimi selektívne súhlasí a napriek tomu, že liberalizmus hlása slobodu v životnom štýle a že nie je založený na jednotnom koncepte dobra a človeka (?). Podobne aj ľud vo fašizme je prázdne, fikcionálne slovo. Vo fašizme je jednota daná len tým, že vodcovia štátu nad ním alebo, ak chceme akceptovať fašistickú interpretáciu, pre neho vládnu. Naproti tomu marxizmus vidí jednoznačnú nejednotu a ak nejaká jednota existuje v triedach, je definovaná na základe viditeľných a vedecky dokázateľných, nie fikcionálnych a arbitrárnych kategóriách a nie je to jednota metafyzická, ľudská alebo afektívna, ale jednota materiálnej výroby a spotreby v kapitalizme, námezdnej práce a akumulácie kapitálu. Je to len neosobná jednota a rovnako tak je úplne pochopiteľné, že medzi kapitalistami aj robotníkmi sú ľudia, ktorí sa z iných dôvodov nenávidia. Súčasná liberálna jednota avšak dáva veľký dôraz na rešpekt a lásku a priateľskosť aj v každodennom kontakte, v súkromí, skoro všade a bez výnimiek, aj keď je niekto rasista alebo vrah. Vedome alebo nevedome tak vytvorili stredový populizmus, ktorý hovorí o utopickom ľude zjednotenom v akceptovaní liberálnych princípov, ignorujúc všetky rozdiely v príjmoch, triedach, etniku atď. Podobne sa aj liberálnym médiám podarilo pojem „populizmus“ pretvoriť do takmer úplne negatívnej konotácie, spraviť z neho synonym pre podplácanie, fiškálnu nezodpovednosť, demagógiu, napriek tomu, ako už uvedené, je historicky pozitívnym pojmom. Populizmus bol práve o tom, spojiť ľudí na základe ich znevýhodneného stavu v tej či onej spoločnosti a bojovať za rovnaké práva a bohatstvo. Skoro vždy bol spojený s populárnym odporom proti vládnucej forme vykorisťovania a vlády, vždy menšiny. Vo svojej podstate je preto populizmus práve demokratický, pre boj más proti elitám, proti menšinovým a nespravodlivým systémom. Pre mňa nepochopiteľne avšak populizmus dnes používajú aj vtedy, keď ide o charitu pre plebs, tomu, čo je pre nich alternatívou pre sociálnu demokraciu. Dnes sa ale tento pojem skôr používa ako synonymum pre manipulatívnu, demagogickú rétoriku a fikcionálnu politiku s nemožnými, iracionálnymi riešeniami.

O blízkosti liberalizmu s fašizmom píšem práve preto, že sa dnes usadzuje nový centrizmus ako arbitrárne vybraný konsenzus mienkotvorných médií, ktorým chcú vytvoriť atraktívnu alternatívu kapitalizmu pre súčasnú mladú generáciu odchovanú na sociálnej demokracii, falošnom blahobyte globalizácie takmer univerzálne odmietajúcu sociálne konzervatívne a a fiškálne klasicky liberálne politické postoje. Prototypom tohto nového stredu je asi Justin Trudeau, tolerantný, pekný, sympatický, afektívny argument pre liberalizmus.

Druhá časť v sérii – O demokracii

Predchádzajúca časť – Že vraj nacizmus nevznikol z osvietenstva.

Nasledujúca časť – Nový mainstream – centrizmus a jeho hrozby bude publikovaný o 24 hodín, link: https://dennikn.sk/blog/novy-mainstream-centrizmus-a-jeho-hrozby/

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie