Denník N

Európa sa trasie

Viditeľne sa nechce nijako angažovať do konfliktov. A to ju môže vyjsť draho. Máme sa aj my o niečoho obávať, alebo sme schopní sa nad problémami povzniesť?

Už aj migračná kríza nám ukázala, akí sme my vlastne ľudia, tu, na tzv.: periférii Európy. Sme bojazlivý zajačikovia. Bojíme sa všetkého neznámeho. Nech je to čokoľvek, alebo ktokoľvek. Aby sme to patrične a dôrazne pochopili, je potrebné, aby sme načreli do časoch minulých.

Neprezradím tajomstvo, ak sa zmienim, že desaťročia sme žili v nejakej bubline nevedomosti, aspoň čo sa týka ostatného sveta nielen okolo nás, ale aj v ďalekých končinách sveta. Poznatky sme mali jedine zo striktne cenzurovaných kníh a aj vlaky boli ostro sledované. Len niektorí šťastlivci, obľúbenci danej politickej garnitúry a verní stranícki funkcionári mali možnosť sa porozhliadnuť vo svete a na vlastné oči sa presvedčiť o situácií v iných, zásadne západných a tak aj vyspelejších krajiných. Nakoľko na východ sme mohli chodiť jedna radosť, ba dokonca sme mali za povinnosť sa kamarátiť s daragíjmi druzjami. A to som sa ešte nezmienil o skúsenostiach našich skoršie narodených spoluobčanov. Ale vychádzam (ako vždy) z vlastnej skúsenosti. A tie boli zo začiatku poznačené červeným a niekedy až preromantizovaným ideálom dokonalej spoločnosti. Lenže niečo nesedelo, príliš do oči bijúca bola pretvárka našich súdruhov a súdružiek. Obzvlášť pozlátie a gýčovitá prisladkosť protokolárnych stretnutí a s umelým úsmevom zahranej bratskej láske. Bola jednoznačná falošnosť a predstieranie. Lenže nikto nemal odvahu zakričať, že kráľ je nahý. Pretože boli, ktorí ho dokázali umlčať. Bol to raj udavačov. Len sa tak hemžili v celej republike a tým otravovali spoločnosť. Spoločnosť, ktorá bola naučená byť ticho. Len držať hubu a krok.

Potom k nám prival vánok zamatový. Nežne a tíško sa prikradla jeseň roku 1989. Niektorí, žväčša dobre informovaný mladí ľudia sa hlásili k tomu, že patria k verejnosti, ktorá je proti násiliu. Zazneli veľmi zvučné a vľúdne sľuby i predsavzatia. Či sa všetky naplnili, to nechám na vážených čitateľov. Veď každý z nás to pozná vo svojom živote. Niekomu to dalo mnoho, iným aj to zobralo, čo mali. Hlavne tým, ktorí radi lovili v mútnej vode. Ale vtedy sme si mysleli, že sme za vodou, že sme patrične pripravení na to, o čom sme sa dozvedávali z nelegálnych informačných zdrojov vo forme audiovysielania západnej rádiovej stanice alebo z prepašovaných tlačených periodík. Otvorili sa hranice a množstvo našincov v húfoch sa rozrojili v blízkych mestách Západnej Európy. Tej Európy, o ktorej sme vedeli tak primálo, ale za to množstvo sľubných a nádejných vízií budúcnosti. Získali sme také tovary, o ktorých sa nám len snívalo. Či už išlo o exotické ovocie, ktoré sme cez rok videli len zriedkavo, sčasti len pri veľkých cirkevných sviatkoch a aj to len v limitovanom množstve. Zrazu to bolo na dosach. Pre každého.

Lenže život v Európe nebol a nikdy nebude pre každého. Západní susedia sa pomerne rýchlo naučili, že „východní“ nedočkavo a vyhladovane sa pustia do všetkého, na čo im príde chuť. A mali veľký apetít. Či sa naučili striedmosti, to vieme snáď všetci. Človek ako taký totižto si vždy rád nechával pre seba viac, než čo skonzumuje alebo použije. Je to v našej povahe ako súčasť DNA. Možno je to nevykoreniteľné. Ktovie. Jedno je isté. Všetci sme sebeckí a neprajníci. Či už žijeme na civilizovanej časti sveta alebo na zabudnutej končine dažďového pralesa ako člen nejakého od sveta odtrhnutého domorodeneckého kmeňa.

V novodobých dejiných Európy sa nastolil nevídaný problém. Prišli utečenci. Krížom-krážom cez celú európsku planinu, ako keby sme sa vrátili do čias veľkého sťahovania národov. Je zrejmé, že je v tom nejaká podobnosť. S tým rozdielom, že sme sa už mohli poučiť z chýb, ktoré sme urobili v minulosti. Pretože ak sa z nich nepoučíme, tak nás dovedú k tomu, aby sme ich znovu napáchali.

Európa je dnes znovu na rázcestí. Prvé sa stalo po druhej svetovej vojne, kedy sa európske mocnosti dohodli na prímerí a vytvorili priestor na zjednotenie a načrtli bezvojnovú budúcnosť celej kontinentálnej Európy. Idea ako z rozprávky. A sčasti sa aj naplnila. Lenže opakovane „východní“ majú iný úmysel, akou cestou sa má uberať rôznorodé európske spoločenstvo národov. Hovoria, že „merkelová“ cesta je nepojazdná a slepá, a ako taká nemá účinok a význam. I keď by viedla k súdržnosti s a spolupatričnosti. Mierna moc. Použili by silnejšie donucovacie prostriedky, stavali by múry a ostnaté oplotenia. Zn.: bezpečnosť. Mám aj otázku: Uzavretá spoločnosť kedy zvíťazila osamote? Aj pre blaho pre svojich občanov?

Európa sa trasie. Nie kvôli migrácii alebo kvôli teroristickým útokom. Ale preto, lebo je zmätok v myslení, a ak sa tomu niektorí aj dostanú a premyslene sa vyjadria, prídu ešte hlasnejší, ktorí ich z času na čas umlčia. A po niekoľkých neúspešných pokusoch dostať sa k slovu to vzdajú. A tak prehrajú. Nečinnosť totiž neprináša ovocie.

Čo bude s Európou? Môžeme očakávať, že zostane takou akou ju poznáme v súčasnosti? Že náš život neprejde drastickou zmenou? Nie. Toto isteže nemôžeme očakávať, nakoľko proces je nezastaviteľný, evolúcia na nás nepočká a ani neminie. Môžeme len jedno: naučiť sa s tým žiť. Ako aj so sťahovaním národov, s teroristickými útokmi a s radikálnymi výkyvmi počasia i so zmenami klímy. Je to tá jediná možná cesta. Kto sa nebude môcť prispôsobiť, vylúči sa na okraj spoločnosti a nezostane mu iné, len opíjanie sa nostalgiou a so vztýčených prostredníkom byť proti každému a vytvoriť zo seba večného nespokojného človeka.

Teraz najčítanejšie