Veríme, teda SME. V eNku
Ešte sme sa podaktorí ani neuhňahňali na SMEčkovom blogu a už sa vo veľkom šikujeme. Dóbre, veď nikto nás nenavráva;
sami chceme.
Trinásteho októbra kúpila finančná skupina Penta podiel denníka SME. Osemnásteho októbra si moja šestnásťročná sestra kúpila prvý ženský časopis za vlastné peniaze. I keď k obom skutočnostiam už nasvedčovalo veľa predošlých náznakov, z oboch som bola paf.
SME bola jedna rodina. Nebola to len redakcia niekoľkých ľudí v Bratiske. Boli to regionálne redakcie, blogeri, čitatelia, boli to závislé celé domácnosti, lebo do dva týždne starej športovej prílohy sa škrabali šlupy od zemiakov. SMEčko bolo chlieb každodenný. Ten chlieb sa teraz krája a mne je kus smutno. Špiritizovala som, čo s blogom a vravím si, veď Nicholson napísal, že kým máme Fulmeka, SME v bezpečí.
Ale potom vidíte Marca, Barana, Klein a im podobných, ako zanechávajú svoju i niekoľkoročnú robotu a zvliekajú červeno-bielu smečkovú košieľku a chcete byť rovnako odvážni. Hoci ste len malý šuter v tomto veľkom tresku.
Keby sa vám mamka i otec kamsi pobrali, tiež by ste ich prirodzene nasledovali. Lebo iné je, keď si hľadajú smer deti a iné, keď odíde hlava rodiny. Hádam sa teraz sama so sebou, či volím vhodné prirovnania, ale budiš.
. . .
,,Matúš, čo ti to vôbec napadlo? Čo za bremeno si si to zobral na plecia?“
Tak sa Šimečka pýtal Kostolného počas debaty v Urban Space; ani nie o mesiac po Matúšovom odídení z redakcie SME. Za ten istý necelý mesiac ležali mi v rukách nové noviny, pod ktoré sa Matúš podpísal a ja som čakala, čo Martinovi odpovie;
sklopil oči, pritiahol si mikrofón a trochu sa pousmial. Potom sa niekto zamrvil, niekto sa niečo opýtal a ja som nepočula odpoveď. A ak si to zle pamätám, tak nech sa prepadnem. Ale sama si odpoviem.
Také bremeno, veď to musí byť odbremeňujúce,
zbaviť sa strachu z toho, čo by sa vám mohlo prihodiť a ísť. Pritiahnuť si davy. A cítiť, že za vami stoja zástupy.
. . .
Bol to tiež Matúš, ktorý odovzdával Bielu vranu Zuzane Pechočiakovej. Tá cenu získala, lebo ako lekárka upozornila na bielenie zdravotnej karty pacienta. Keď Zuzana preberala cenu, povedala: ,,Ďakujem Bohu, lebo bez neho by nebolo nič…“ Čakala som vtedy potlesk, a keď neprišiel, rozmýšľala som či Bohu sa už netlieska. A potom som si, že veď dobré sa samo chváli:
Videla som mladých ľudí, ako sa modlia za lepšiu politiku, ako sa modlia za Slovensko. Videla som Róma, ako prosí o zmierenie so slovenskými bratmi, videla som, ako spravodlivosť je ocenená, ako korupcia je potrestaná, aj keď zatiaľ len na oko (však, pán Paška), a to v priebehu jediného týždňa. Vidím, ako dobro je nasledované, a ak je radosť zbraňou, tak zlo sa ničí samo.
Tak je to, keď v niečo veríte.
Preskakujem plôtik, lebo verím v Projekt N. To je vlastne všetko, čo som chcela. Lebo všetko je tak možné, ako je možné si na to pomyslieť.
Tak kto si ešte myslí, že je možné mať nezávislé noviny?
