Prohibícia v USA bola cestou do pekla
Pokusy obmedziť pitie a predaj alkoholu sa so striedavými úspechmi objavovali v USA od 17. storočia. Roku 1846 zaviedli prohibíciu v štáte Maine, čo bolo prvým úspechom čoraz vplyvnejšej protialkoholickej lobby. Príklad nasledovali ďalšie štáty a roku 1900 bola už viac ako polovica štátov únie „suchých“. Počas tohoto obdobia vznikli Prohibičná strana, Abstinenčný zväz kresťanských žien a iné organizácie aktívne bojujúce proti alkoholizmu a alkoholu samotnému. Roku 1882 začal platiť zákon, ktorý zavádzal „výchovu k abstinencii“ ako povinnú súčasť osnov na verejných školách. Šestnásty dodatok Ústavy prijatý roku 1913 umožnil vyberať daň z príjmu. Išlo o významný krok smerom k zakázaniu alkoholu, pretože dovtedy tvorila veľkú časť príjmov štátneho rozpočtu práve daň z predaja liehovín. Roku 1917 zakázali v 26 štátoch liehoviny úplne, v 19 štátoch platili lokálne obmedzenia a len tri štáty dovoľovali ničím neobmedzený predaj alkoholu. Tieto zákony sa však dlho obchádzali veľmi jednoducho. Obyvatelia prohibičných štátov si objednávali alkoholické nápoje prostredníctvo pošty, čo bola federálna služba, na ktorú sa nevzťahovali lokálne predpisy a obmedzenia.
Prvým krokom k celoštátnej prohibícií bol tzv. Webb-Kenyonov zákon o medzištátnej preprave liehovín, ktorý zakázal presun alkoholu do „suchých“ štátov. V decembri 1917 dostali štáty na odsúhlasenie neslávne známy Osemnásty dodatok, ktorý bol ratifikovaný schválením v troch štvrtinách štátov v januári 1919. Volsteadov zákon prijatý v októbri 1919 následne označil za zakázaný každý nápoj, ktorý obsahoval minimálne 0,5% alkoholu. Platiť začal 20. januára 1920 a od tohoto dátumu môžeme hovoriť o časoch prohibície v Spojených štátoch amerických.
Treba však poznamenať, že zákon umožňoval výnimku výroby menšieho množstva vína a muštu z ovocia pre domácu spotrebu a povoľoval výrobu alkoholu na priemyselné a medicínske účely. Počas prvých jedenástich rokov platnosti zákona zamestnal Prohibičný úrad 17 972 osôb, z ktorých 11 982 po čase prepustil bez udania dôvodu a 1 604 pre korupciu, vydieranie, krádež, falšovanie záznamov, sprisahanie, podvody či krivú prísahu. Zaujímavosťou je, že v začiatkoch prohibície bola v USA stále legálna výroba heroínu (do roku 1924) ako aj fajčenie marihuany (do roku 1937). Kazateľ Billy Sunday privítal prohibíciu slovami: „Vláda sĺz je preč. Chudobné štvrti budú čoskoro iba spomienkou. Zmeníme naše väznice na továrne a naše žaláre na sklady a sýpky. Muži budú od tejto chvíle chodiť vzpriamene, ženy sa budú usmievať a deti sa budú smiať. Peklo bude navždy na prenájom“. Čas však čoskoro ukázal, aké boli tieto slová naivné. Cieľom zástancov prohibície bolo vykoreniť všetko zlo, ktoré stelesňoval alkohol. Verili, že zákaz výrazne zredukuje počty užívateľov, obmedzí kriminalitu, prispeje k zdraviu a mravnej obrode, vyrieši sociálne problémy (hlavne nezamestnanosť a chudobu) a v neposlednom rade zvýši medzi obyvateľmi USA hygienu.
Vznešené ciele zástancov prohibície sa nenaplnili. V prvom rade však prohibícia inštitucionalizovala organizovaný zločin na čele s neslávne známym Alfonzom „Al“ Caponem a chicagskou mafiou. Na konci dvadsiatych rokoch 20. storočia jeho gang kontroloval všetkých viac ako 10 000 ilegálnych krčiem v Chicagu. Ich súčasťou bol často nielen výčap, ale aj nevestinec, herňa a k dispozícii bol vždy aspoň jeden drogový díler. Dá sa teda smelo hovoriť o domoch nerestí. V rokoch 1920 – 1933 rozkvitalo a bohatlo podsvetie, jednotlivé gangy medzi sebou viedli vojny. Denným koloritom sa stali prestrelky na uliciach, únosy a zabíjanie nevinných ľudí, skorumpovaná štátna moc, podplatení policajti a politici. Štát prichádzal ročne na daniach o približne pol miliardy dolárov. Počas tohoto obdobia sa rapídne zvýšil počet vrážd. Blížil sa k hranici 10 vrážd na 100 000 obyvateľov (oproti 4 až 6 pred zavedením prohibície). Po odvolaní Osemnásteho dodatku opäť klesol na hranicu štyroch vrážd. Až neskôr v sedemdesiatych rokoch 20. storočia s nástupom vojny proti drogám čísla opäť atakovali hranicu 10 vrážd na 100 000 obyvateľov.
Zvýšený počet vrážd však nebol jedinou negatívnou štatistikou. Podľa štatistík z tridsiatich najväčších miest sa napríklad ukázalo, že medzi rokmi 1920 – 1921 vzrástol celkový počet trestných činov o 24%. Treba sem však zarátať aj samotnú trestnú činnosť priamo spojenú s výrobou, distribúciou a predajom alkoholických nápojov. Zločinnosť sa zvýšila navzdory výraznému nárastu výdajov na políciu. Nepodarilo sa znížiť ani celkové čísla užívateľov alkoholu – počet ľudí uväznených za opilstvo a výtržnosti sa zvýšil o 41% a počet zatknutých za šoférovanie pod vplyvom alkoholu vzrástol dokonca až o 81%. V tomto prípade však treba pre správnosť spomenúť aj výrazný nárast áut a teda i vodičov v danom období.
Spotreba alkoholu výrazne klesla iba v rokoch 1920 a 1921. Po vytvorení nových ilegálnych distribučných a výrobných ciest sa veľmi rýchlo dostala na podobnú úroveň ako pred zavedením prohibície. Navyše sa zmenili skupiny užívateľov alkoholu. Spotreba narástla jednak medzi mladými ľuďmi (efekt zakázaného ovocia), ako aj u ľudí u ľudí, ktorí pili zo vzdoru proti nezmyslenému zasahovaniu štátu do konzumných návykov obyvateľstva. Tretiu skupinu so zvýšenou spotrebou predstavovali bohatí ľudia, na ktorých sa začala ponuka po výraznom náraste cien orientovať.
Dôsledkom presunu celého „alkoholického priemyslu“ do ilegality bolo preferovanie výroby tvrdého alkoholu pred vínom a pivom. Dôvodom bolo jeho jednoduchšie spracovanie a skladovanie, dlhšia trvanlivosť a vyššia cena. Kým cena piva vzrástla oproti predprohibičnému stavu o 700%, cena destilátov stúpla „iba“ o 270%. Zároveň sa zvýšila aj sila a množstvo alkoholu v týchto nápojoch, pri pive až päťnásobne. Občania USA boli mnohokrát odkázaní na nekvalitný a často veľmi nebezpečný, neoznačený pančovaný alkohol. Pochopiteľne tak výrazne stúpol počet úmrtí na otravu alkoholom. Ak roku 1920 (teda na začiatku prohibície) zomrel z tohto dôvodu 1 človek zo 100 000 obyvateľov, roku 1925 to už boli štyria. Počet ľudí, ktorí zomierali na cirhózu pečene zostával rovnaký ako pred zákazom alkoholických nápojov.
Bežný občan USA mal štyri možnosti, ako sa dostať k alkoholu. Prvou bola domáca výroba tzv. ginu z vane (Bathtub Gin), pretože borievková šťava bola voľne dostupná v lekárňach. Na stredozápade sa vo veľkom vyrábalo dyňové víno. Tieto podomácky vyrobené nápoje však boli veľmi často nekvalitné a konzumentovi mohli spôsobiť slepotu alebo dokonca i smrť. Ďalšou možnosťou bola návšteva susedných krajín. Vo veľkom sa organizoval tzv. alkoholový turizmus hlavne do Mexika a karibskej oblasti, ktorá je dodnes známa svojim rumom. Najznámejším spôsobom bola návšteva ilegálnych podnikov, ktoré sa volali „speakeasies“. V čase najväčšej slávy ich bolo v New Yorku podľa odhadov 30 000 – 100 000. Vstup bol len pre pozvaných, bezpečnosť zaručoval zložitý systém hesiel, kódov, či tajných znamení. Zrak zákona často odvracala rozšírená korupcia a spolupáchateľstvo policajných zložiek. Poslednou možnosťou dostať sa k alkoholu bolo získať ho na lekársky predpis. Len počas prvých šiestich mesiacov od začiatku platnosti Volsteadovho zákona požiadalo o licenciu na predpisovanie a predaj alkoholu na liečebné účely 15 tisíc lekárov a 57 tisíc lekárnikov a výrobcov liečiv.
O prohibíciu sa zároveň viedol politicky boj. Nesporili sa o ňu len politické strany, ale aj frakcie v ich vnútri. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v prezidentských voľbách roku 1928. Odporca prohibície, demokrat Alfred Emmanuel Smith, vtedy drvivo prehral s republikánskym zástancom prohibície Herbertom Clarkom Hooverom, ktorý získal 58,2% voličov a všetky okrem šiestich južanských štátov. Súboj bol zaujímavý aj tým, že Smith bol prvým rímskokatolíckym uchádzačom o prezidentský úrad a Hoover sa stal prvým prezidentom-milionárom.
V januári 1931 Komisia pre vymáhanie a dodržiavanie zákona oznámila, že presadzovanie Osemnásteho dodatku zlyhalo, nedoporučila ho však odvolať. V prezidentských voľbách roku 1932 doporučovali platformy oboch hlavných strán vrátiť sa k regulovanej spotrebe alkoholu v jednotlivých štátoch. Novozvolený prezident Franklin Delano Roosevelt podpísal v marci 1933 dodatok k Volsteadovmu zákonu, ktorý dovoľoval výrobu a predaj „3, 2 piva“ (3, 2% alkoholu z váhy a približne 4% množstva alkoholu) a ľahkého vína. Počas podpisovania dodatku prezident vyhlásil: „Myslím si, že to budú skvelé časy pre pivo.“ V decembri 1933 bol ratifikovaný Dvadsiaty prvý dodatok k Ústave Spojených štátov, ktorý rušil Osemnásty dodatok a doba celoštátnej prohibície v USA definitívne skončila.
Boj proti alkoholu naďalej pokračoval na úrovni miest a štátov. Vo väčšine miest je dodnes zakázané piť alkohol na verejnosti (podobne ako aj u nás v Bratislave), čo sa často rieši povestnými fľašami v papierovom vrecúšku. Roku 1935 vznikla známa organizácia Anonymní alkoholici (Alcoholics Anonymous), ktorú založili bývalý burzový maklér a alkoholik William Griffith Wilson a lekár Robert Holbrook Smith, taktiež bývalý náruživý pijan. Veľmi rýchlo sa stala masovou. V súčasnosti združuje viac ako milión Američanov a milión ďalších členov po celom svete. Boj proti alkoholu, alkoholizmu a opilstvu sa presunul z oblasti legislatívy a represívnej politiky k sociálnej svojpomoci.
Prohibícia v USA v rokoch 1920 – 1933 je dobrou ukážkou platnosti príslovia, že cesta do pekla býva vydláždená dobrými úmyslami. Napriek očakávaniam priniesla americkej spoločnosti viac negatívnych ako pozitívnych aspektov. Na území USA definitívne inštitucionalizovala mafiu a šedú ekonomiku, ktorá svoje štruktúry využíva dodnes predovšetkým v obchode s drogami.
Článok vychádza z môjho pôvodného článku „Neúspech suchého zákona. Prohibícia v USA v rokoch 1920-1933“ uverejneného v časopise História 05/2008. Fotografia: www.wikipedia.org.
