Denník N

Práca v hospici človeka zmení. Na smrť si nezvyknete, ani keď ju pozorujete pravidelne.

Vystúpim z MHD pri brezovom hájiku. Viac-menej intuitívne sa vyberiem po cestičke popri niekoľkých lavičkách. V diaľke počujem detský krik. V duchu sa pýtam, či idem dobre, lebo mi to tu nepripadá ako miesto, kde by som mohla nájsť hospic. Absolútny pokoj, slnko príjemne hreje, vietor sa hrá s lístím, ľudia sa pokojne prechádzajú a stále počujem to detské švitorenie z ihriska pred školou. A predsa ho tam nájdem.

Víta ma usmievavá hlavná sestra. Podáva mi ruku a volá ma dovnútra. „Toto je naša pani upratovačka,“ hovorí hneď v predsieni. Pozdravím sa aj s ňou a sestra sa ponúkne, že ma prevedie po zariadení.

14495857820_2080b47a17_k

„Základný kameň nám posvätil Ján Pavol II. počas jeho návštevy Nitry,“ vysvetľuje mi a hrdo ukazuje na malý pamätník.

Zďaleka to však nie je posledná pýcha hospicu. Nádherná kaplnka, dvor, na ktorý majú prístup aj ležiaci. „Vieme ich dostať von až do poslednej chvíle. Minule tu jeden 78-ročný starček vozil na posteli svojho 84-ročného brata. Je tu bezbariérový prístup, pacienti sa dostanú aj do kaplnky. A pokiaľ tu príbuzní chcú prespať, môžu, všetko tu majú zabezpečené.“

Potichu zašomrem, že takto by mohlo vyzerať každé zdravotnícke zariadenie na Slovensku a nechám sa previesť aj po ďalších častiach hospicu.

Personál sa milo usmieva. Pýtajú sa ma, či chcem vidieť aj izby pacientov, čo odmietam povzdychom a strnulým úsmevom.

Nie, nie som tu kvôli pacientom. Chcem vedieť, aké je pracovať tu.

Stretám sa s Máriou. Prekvapí ma, aká je mladá. Pracuje tu rok a pol ako zdravotná sestra. Spoločne sa usadíme za stôl a čakáme na vedúcu hospicu, ktorá má byť tiež prítomná pri našom spoločnom rozhovore. Zatiaľ zistím, že Mária sa rozhodla stať sestričkou ešte ako dieťa. „Bola som v nemocnici a videla som, že sestry vedia byť dobré i zlé. Vtedy som sa rozhodla, že keď vyrastiem, chcem byť ‚tá dobrá sestra‘, ktorá sa snaží zo všetkých síl pomôcť pacientovi. A to sa so mnou tiahne celý život.“

Postupne sa dostaneme k meritu veci a Mária sa rozrozpráva.

Umieranie je skutočne tak zlé, ako znie

„Táto práca ma zmenila. Menej frflem. Zlé veci sa dejú a väčšinou to nie je vôbec tak strašné ako umieranie, ktoré vidím v práci. Myslím si, že bežné veci, napríklad že niečo nemajú v obchode a je tam dlhý rad, by nás nemali zbytočne rozčuľovať. Je to 10 minút navyše, stále sme zdraví a tých pár minút nám neublíži. Niekedy si ľudia nevážia, čo majú, a neuvedomujú si, že jedného dňa sa to zmení. Veľa príbuzných, ktorí sem chodia, hovorí, že všetko to negatívne prišlo zo dňa na deň. Viete ako sa hovorí, že je potrebné žiť pre daný okamih – niekomu sa môže zdať, že je to klišé, ale naozaj to tak je.“

Zomierajúci spomínajú na maličkosti

„Ľudia na smrteľnej posteli často hovoria o tom, že mali málo času. Ľutujú, že niečo nezažili, alebo že sa báli niečo spraviť, niekam sa vydať, že neboli odvážni. Tiež hovoria o tom, že sa mali správať inak k svojim blízkym.

Zaujímavé je, že väčšinou spomínajú na maličkosti. Na to, ako išli na výlet s deťmi. Spomínajú, ako sa smiali. Ako zmokli. Hovoria, že v danej chvíli si neuvedomili, aké to bolo skvelé.“

Stále nechápem, prečo smrť musí ľudí tak dehonestovať

„Je veľmi ťažké sledovať, čo prináša smrť. Aký vplyv má na psychiku ľudí. Nie každý ju prijíma s pokorou. Rovnako ťažké je sledovať blízkych, ktorí to všetko vnímajú. My tu v hospici vieme, čo príde, ale nie je ľahké sprevádzať príbuzných a pacientov, pretože pre nich je to niečo nové. Je bolestivé vidieť, ako niekto trpí, ako si nesie svoj kríž. Často si hovorím, prečo choroba musí ľudí tak dehonestovať, prečo im zoberie ich dôstojnosť.

Nie vždy záleží len od nás sestier, či dokážeme zomieranie uľahčiť. Niektoré veci musia pacienti sami prijať a zvládnuť.

Pre nás zamestnancov je naozaj ťažké neodniesť si to bremeno z práce domov. Odísť a nechať to tam. Povedať si, že svieti slnko, a to je super. A nemyslieť na to, že ste videli tú bolesť, ktorá sprevádza stratu blízkej osoby.

My tiež nie sme z kameňa a stáva sa, že si mnohých ľudí, ktorí prídu, obľúbime. Ja svojich najväčších obľúbencov zvyknem volať „srdcovky“. Potom je aj pre nás veľmi ťažké, keď takíto ľudia odídu.“

Svetlé stránky?

„Priznám sa, že nad svetlými stránkami hospicu som musela dlhšie uvažovať. Snažíme sa pacientom ukázať, že je dôležité tešiť sa z maličkostí. Chceme im pripomínať, že stále existujú veci, ktoré im môžu robiť radosť. Berieme to tak, že sem pacienti nechodia zomrieť, ale dožiť zvyšok života.

Pacienti sa napríklad tešia vtedy, keď príde kňaz alebo keď im púšťame omšu. My zamestnanci zas máme radosť, keď niekto všetko zje a chutí mu. Tiež sme vďační, že toto zariadenie poskytuje lepšie podmienky pre dôstojné zomieranie vďaka vybaveniu a príjemnému prostrediu.

Sme radi, že príbuzní odchádzajú spokojní. Sú vďační za to, že ich blízky má to, čo tu má mať, že mamička alebo otec sú v poriadku, sú spokojní a nie sú utrápení. To je dôvod, prečo to človek robí a prečo to zvláda.

Ďalšou svetlou stránkou je skvelý personál. Sme dobrý kolektív a bez toho by sa to naozaj nedalo.

Záleží nám na tom druhom, snažíme sa túto prácu zvládať s nadhľadom. Keď je spokojný personál, vieme zabezpečiť všetko ďalšie a spokojnosť sa prenesie na ostatných.  Aj veľmi ťažká práca sa dá robiť, keď je jej súčasťou tímový duch, kolektív a schopnosť zasmiať sa.“

Pacienti sú často tí, ktorí podržia celú rodinu

„Niekedy prichádzajú ľudia, ktorí síce pred sebou nemajú veľa času, ale sú silnejší, než všetci ostatní okolo nich. Často sú to práve zomierajúci, ktorí držia rodinu pokope aj v tých najhorších časoch.

V hospici sme už zažili množstvo osudov. Mali sme tu mladých, ktorým z rodiny neostal nikto a najbližšia bola teta z druhého kolena. Mali sme tu ženu, ktorá tiež nemala rodinu, ale mala skvelé susedky a nikdy nebola sama. Každý deň ju prišla jedna z nich navštíviť, striedali sa pri nej, klebetili, smiali sa.“

Najväčšia pýcha hospicu

Keď vypínam diktafón, podávam si ruku so sestrou a jej vedúcou. Pomaly ma odprevádzajú. Na chodbe ešte stretneme sociálnu pracovníčku hospicu a Mária jej veselo hovorí, že ma zaujalo dobrovoľníctvo u nich v hospici. Z času na čas sa prísť porozprávať so zomierajúcimi. Sociálna pracovníčka sa teší a vraví mi, že dúfa, že si do náboru už budem istá, či tam chcem ísť. Pri odchode ma všetci prívetivo zdravia a ja odchádzam s pocitom, že som stretla zopár hrdiniek. Myslím na to, že najväčšou pýchou hospicu nie je ani kaplnka, ani bezbariérový prístup pre všetkých pacientov, ba ani kameň posvätený samotným Jánom Pavlom II. Je to duch a postoj ľudí, ktorí pracujú v tomto zariadení.

Teraz najčítanejšie