Denník N

Keď písať znamená dýchať

19.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice
19.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice

Eider Rodriguez je baskická prozaička. Vydala  tri zbierky poviedok, za poslednú zbierku poviedok  „Katu Jendea “získala prestížne ocenenie  La beca Igartza“, ktorá sa udeľuje  začínajúcim baskickým autorom.

Názov vašej  tretej knihy „Katu Jendea“, sa dá z baskického jazyka doslovne  preložiť ako „Mačací ľudia“. Prečo ste si vybrali  tento názov knihy?

Až po napísaní poviedok som si uvedomila, že moje postavy sa podobajú na mačky. Vo svojom vnútri sú samotárski, občas môžu zaútočiť, ale väčšinu svojho času trávia tým, že  hľadajú lásku.  Preto som  vybrala takýto názov pre moju knihu.

Dočítala som sa o vás, že máte doma dve mačky, takže máte dostatok príležitostí na to, aby ste mohli ľudí a mačky navzájom porovnávať. Čo majú spoločné ľudia a mačky?

Vyzerajú byť samotárske, ale v skutočnosti intenzívne  hľadajú teplo a ruky, ktoré ich budú hladkať.

Čo vás fascinuje na mačkách?

Že sa rady maskujú, správajú sa veľmi nenápadne. Sú veľmi samostatné, nevynucujú si pozornosť ako pes. O mačke v byte častokrát ani neviete, že tam je. Netušíte, kam sa v byte schovala. Mačka je veľmi dobrý poslucháč aj pozorovateľ. Keď mačka z bytu odíde, začne vám chýbať. Ďalšia fascinujúca mačacia vlastnosť je, že dokážu intuitívne predvídať udalosti, v tom mi pripadajú trochu magické.

Spomínali ste ich magickú schopnosť  predvídať udalosti. Máte s tým osobnú skúsenosť?

Keď som bola tehotná, v jednu noc som sa zobudila na prenikavé mňaučanie, nikdy  predtým  to moje mačky v noci nerobili. Nechcelo sa mi vstať z postele, ale jedna mačka na mňa skočila a energicky ma labkou preplieskala. Keď som vstala z postele, okamžite som pochopila dôvod – začal sa môj pôrod.  Nechápem ako to moje mačky vycítili, ale zobudili ma.

Čo naopak fascinuje mačky na nás ľuďoch?

Dobrá otázka. Neviem, lebo neraz sa v dome tvária ako keby sa tam ocitli len „náhodou“. Ale v každom prípade, keď chcú, tak si človeka samy vyhľadajú, veľmi rady si k nemu ľahnú do postele.

Osud baskického jazyka mi trochu pripomína osud mačiek. Bol tvrdo prenasledovaný v minulosti,  hrozil mu zánik, napriek všetkému nezanikol. Je ušľachtilý a má veľmi starobylý pôvod. Čo robíte pre záchranu svojho jazyka?

Súhlasím s vami, baskický jazyk bol  tvrdo prenasledovaný  počas dlhého obdobia. Veľa ľudí si prialo jeho zánik. No stále platí paradoxná zásada: Čo ťa nezabije, to ťa napokon posilní. Vďaka zákazom je v Španielsku baskická kultúra  stále živá. Naopak vo Francúzsku, kde nebol baskický jazyk prenasledovaný, je v súčasnosti na hranici vymretia. Zaujímavé je, že mojím rodným jazykom nie je baskičtina. Moji rodičia rozprávajú po španielsky, lebo v časoch, keď vyrastali, bola baskičtina zakázaná. Po baskicky som sa naučila od svojich starých rodičov. V 60 rokoch 20. storočia sa objavilo v Baskicku silné  hnutie za obnovu jazyka, vďaka nemu sa približne 80% detí na juhu Baskicka učí po baskicky v školách.

Pre mňa písať po baskicky, je ako „dýchať v mojom jazyku“. A dať ľudom  knihy napísané po baskicky znamená umožniť im, aby aj oni „dýchali v svojom rodnom jazyku“.

Skúste charakterizovať Baskov, čím sa líšia od ostatných obyvateľov Španielska.

Podľa môjho názoru, Baskovia sú veľmi spätí so zemou, neraz posadnutí prácou a tiež dobrým jedlom.

Kedy bol kodifikovaný baskický jazyk? Predpokladám, že v súčasnosti sú na webe dostupné aj slovníky baskického jazyka.

Baskický jazyk bol kodifikovaný v roku 1960. Je to aglutinačný jazyk,  to znamená, že sa v ňom nové slová a slovné tvary často tvoria pridávaním  viacerých prípon ku koreňu slova. V súčasnosti existuje na webe viacero slovníkov, využívam ich pri svojej práci aj ja.

Vaše príbehy sa odohrávajú výlučne v Baskicku. Niektorí vaši krajania píšu príbehy, ktoré by sa mohli odohrávať kdekoľvek, pre vás je zrejme dôležité vaše postavy umiestniť do konkrétneho geografického kontextu.

Pri zostavovaní príbehu je dôležité si vopred ujasniť, čo chcem napísať a prečo tak chcem urobiť. Ale rovnako dôležité je, si uvedomiť, odkiaľ príbeh píšem, z ktorej strany sa na príbeh pozerám. Ak svojho hrdinu umiestnim do konkrétneho sociálneho kontextu, postava sa stáva komplexnejšou. V Baskicku sú dva oficiálne jazyky, s tým sú spojené určité napätia, aj toto chcem vo svojich príbehoch vyjadriť.

Ja som napríklad nikdy nebola v New Yorku, ale mám približnú predstavu o tom, ako vyzerá Manhattan vďaka literatúre a filmom. Tuším, ako tam  vyzerajú byty zvnútra. Viem si predstaviť akú hudbu tam ľudia počúvajú, ako sa obliekajú, čo jedia. Mne ako autorke by bolo   ľúto, keby som čitateľovi neposkytla tento druh informácie.  Keď čítam knihu  Milenec  od spisovateľky  Marguerity  Durasovej, čítam síce príbeh lásky, ale súčasne vidím fotografie z Indočíny. A to je tiež na príbehoch zaujímavé.

Čo vás najviac motivuje k tomu, aby ste písali?

Predpokladám, že písanie je jednoducho môj spôsob ako prežiť. Cez napísané slovo môžem vidieť nielen svoj život, ale aj život iných ľudí. Navyše, často sa vymyslené príbehy odohrávajú v inom časovom horizonte, takže môj život sa  „časovo násobí“. A taktiež, vďaka napísanému slovu, môžem precítiť veci, ktoré by som inak cítiť nemohla.

Aké témy si vyberáte pre svoje poviedky?

Veľmi rada píšem o vzťahoch medzi ľuďmi, o napätí, ktoré existuje medzi ľuďmi. Píšem o párových vzťahoch, ale tiež o priateľstve, o rodine. Pre mňa je dôležité vyjadriť, aké protichodné pocity sa v nás miešajú. Toto je pre mňa zlatá baňa, tu sa dajú odkryť mnohé poklady. A na druhej strane často v sebe skrývame protichodné zmýšľanie. To je podľa mňa škoda, myslím si, že ľudia v sebe ukrývajú mnoho pekného, len je potrebné veci pevne uchopiť, pomenovať, pripadne im čeliť.

Vo svojom diele opisujete aj triviálne veci, ktorým ostatní autori nepripisujú dôležitosť. Ktoré triviálne veci sú  pre nás dôležité, hoci na ne zabúdame?

Jednou z tých banálnych vecí je fyzická krása. Je to téma, na ktorú sa pozeráme ľahkovážne, ale treba si uvedomiť, že fyzická krása je v našej spoločnosti silnou „sociálnou devízou“ Keď si kupujem v  lekárni krém proti popáleninám, okamžite mi lekárnik pribalí aj vzorku  krému proti vráskam. Osoba, ktorá stráca svoju fyzickú krásu, prichádza  v očiach spoločnosti o značnú časť svojho kapitálu. A raz, keď tento kapitál celkom stratí, tak sa bude musieť začať správať inak. A takisto aj okolie sa ku nej bude správať úplne odlišne.

Vo svojej poviedke ste napísali, že je ťažké utiecť od toho, čím sme boli, ale nikdy neprestaneme byť deťmi, ktorými sme boli v škole. Aká ste bola ako dieťa v škole?

Bola som veľmi uzatvorené dieťa, introvert.  Mala som veľmi kritický pohľad na svet a vďaka tomuto pohľadu som mohla páchať „detské krutosti“. Už ako dieťa som mala vždy špeciálny vzťah k jazyku. Ako som rástla, nechcela som rozprávať, rozprávala som len vtedy,  keď to bolo nevyhnutné.  V období môjho detstva som veľa čítala, literatúra mi robila spoločnosť.  Pravdaže, moji rodičia kvôli môjmu samotárstvu trpeli, pretože nevedeli, čo sa so mnou deje.

Odráža sa  „ticho a samota z detstva“  vo vašej  tvorbe?

Myslím si, že ticho je spôsob ako porozumieť svetu a ako mu aj čeliť. Podobne mi pomáha písanie, v detstve som si poslúžila literatúrou. Samozrejme aj teraz rada čítam. Prostredníctvom čítania sa môžem dostať do rôznych kútov a dier, kam by som sa inak nedostala. Pre mňa sú to veľmi dôležité aspekty, ktoré potrebujem na to, aby som mohla spoznať svet v jeho celku.

Bola ste už v strednej Európe? Aké sú vaše dojmy z Košíc?

Kedysi veľmi dávno som navštívila Prahu, ale v Poľsku som už bola mnohokrát.  Naposledy pred dvoma rokmi som tam absolvovala sériu autorských čítaní. Na Slovensku som po prvý raz. Veľmi sa mi tu páči. Konkrétne v Košiciach sa mi páčia farebné fasády domov a mnoho kaviarničiek na uliciach. Vidno tu vplyv rôznych štýlov a kultúr. Zdá sa mi, že aj historický ráz mesta je pekne  zachovaný.  Na festivale Mesiac autorského čítania cestujem spolu so slovenským spisovateľom Peter Šulejom, cestujeme spolu už štyri dni, takže mi stihol toho veľa o Slovensku  porozprávať.

Aké sú vaše literárne plány do budúcnosti, črtá sa ďalšia zbierka poviedok na obzore?

Práve píšem zbierku poviedok, chystám sa ju vydať. Mám navrhnutú aj osnovu pre román, ale stále mi príde do cesty zaujímavý  príbeh, ktorý radšej vyrozprávam formou poviedky. Radšej vyrozprávam veľa príbehov, než by som sa musela venovať iba jedinému v románe.

Rozhovor sa uskutočnil v Knižnici pre mládež mesta Košice, v rámci Mesiaca autorského čítania (MAČ, 2016)

Prekladateľ zo španielskeho jazyka:  Martina Töröková   a   Jozef  Antolík

Foto: Angela Lencsesová

Rozhovor bol krátený, nebol autorizovaný

Zdroje:

Eider Rodriguez

Teraz najčítanejšie