Denník N

Vieru v demokraciu ohrozuje najviac pokrytectvo

Mrzí ma keď dnes veľa inteligentných a vzdelaných ľudí bojuje viac proti následkom rôznych negatív ako prvotným príčinám. Dobro nestojí na mieste, dobro je to čo kráča dopredu, možno pomalými takmer neviditeľnými krokmi, ľudia to ale dokážu vnímať a cítiť, a ak spoločnosť nekráča vpred, chcú zmenu realizovať niekedy aj tými najhoršími cestami, protestmi, demonštráciami a revolúciami. Hlavne vtedy keď prestanú veriť v zmenu tradičnejšími, pokojnejšími a systémovými riešeniami. Na každej nespokojnosti sa potom priživuje viac extrémnych prúdov, ktoré iba rastú, ale to všetko sú iba následky, nie príčina.

Príčinou je keď pokrytectvo zo strany vládnych štruktúr, ktoré reálne majú moc prekročí hranice tolerovateľného. Zlyhanie zodpovedných, tých, ktorí mali možnosti spraviť zmeny systémovo a nespravili. Odignorovali alebo ututlali negatívne veci, ktoré mali byť vyriešené k dobru a prospechu spoločnosti. Toto je prvotná príčina z ktorej sa ostatné zlé už iba rozplieta.

Vždy som skôr vnímal negatívne tú formu identity, ktorá je spoločenskou a kultúrnou identitou, príslušnosť k národu, etniku, štátu, skupine, kultúre. Niečo čo mohlo za vojny, čo odlišovalo, bolo príčinou genocíd. Ale tá spoločenská identita môže pôsobiť aj pozitívne a má význam, nie je len tak niečím prirodzeným v nás.

Lenže človek sklamaný svojou krajinou, štátom v ktorom žije, jeho predstaviteľmi, vládou, spôsobmi ako v ňom veci fungujú je skôr náchylný vybrať si inde, nejakú ideológiu, nejakú frakciu, nejaké presvedčenie. Práve dlhodobé pokrytectvo v politike ľudí tak otupilo. Po skončení volieb môže ktorýkoľvek zvolený zástupca ľudu otočiť a nerealizovať nič z toho čo sľúbil, dokonca konať v rozpore, môže sa beztrestne obohacovať, keď má pod kontrolou kontrolné orgány, ktoré by ho štandardne v nekalej činnosti mali zastaviť, vyšetrovať a trestne stíhať po potvrdení jeho trestnej činnosti.

Internet je dnes plný konšpirácii, ale nepotrestanú korupciu a podvody môžeme kľudne nazvať akýmsi spoločenským povedomím. Niečím o čom nepochybuje snáď nikto. A keď takéto pokrytectvo bude štandardom demokracie, bude viesť k jej záhube. Môžete sa potom sťažovať, že tu máte fašistov, ultra ľavičiarov a iné. Keď je to len pretavená reakcia časti spoločnosti na bezmocnosť niečo zmeniť tradičnou cestou.

Aj kráľ si musel udržiavať šľachtu a poddaných verných, musel poznať mieru, ktorú si môže dovoliť. Keď ju nedokázal rozlíšiť, tak ho zvrhli. A ani dnes nestačí mať na hlave nálepku demokratický, skloňovať tie slová, keď realita je iná, keď skutočné uplatňovanie moci ide proti zásadám demokracie, keď niektoré inštancie kontrolnej moci zámerne neplnia vo vybraných prípadoch svoju úlohu, keď patria iba niekomu a nepatria všetkým.

Aj Turecko je obrazom dnešného pokrytectva v Európe, je možnou budúcnosťou iných krajín v Európe. Je aj príbehom o tom ako pokrytci vyšliapali cestu fanatikom, keď všetky tradičné kontrolné mechanizmy pre reflexiu tak okyptili, že jediným efektívnym ostali už len tie extrémne cesty po ktorých sa nebojí bohužiaľ vždy časť spoločnosti vydať.
Demokracia je krehká iba preto, že je permanentne zneužívaná. Kto svoje názory nepolarizuje pomaly nemá šancu s nimi uspieť, kto ponúka všetkým iba to, že každý sa musí niečoho vzdať aby niečo dostal, kým úspešní ponúkajú svojim stúpencom všetko, kým iným zoberú čo sa len dá, veď to nie sú ich ľudia.

Demokraciu ovládli oportunisti a opustili štátnici, ľudia ktorí by videli viac ako za hranice blaha iba svojej skupiny. Keď hovoria o zodpovednosti, tak bez slobody, keď hovoria o slobode, tak bez zodpovednosti. Neponúkajú balancované riešenia, ale ľudia by ich ani nevedeli oceniť. Práve to pokrytectvo praje populárnosti radikálnych riešení.

A každý v tejto spoločnosti a v iných okolitých spoločnostiach je pokrytec práve v tej miere rozsahu moci akú má, zodpovednosti, ktorá mu z toho plynie. Väčšina z nás sa môže stať pokrytcom alebo oklamaným pri voľbách, tí ktorí majú potom na základe výsledkov tú moc veci meniť a ovplyvňovať sú pokrytcami viac ak v rámci svojich možností robia málo, nič alebo ju dokonca zneužívajú. Vždy je to zodpovednosť každého účastníka vlády, každej strany, ktorá môže vetovať a odísť keď je niečo proti jej základným princípom a zásadám na ktorých sa dohodla napr. už pri jej zostavovaní, každý poslanec môže opustiť stranu, ktorá koná v rozpore s jeho vlastným presvedčením. Áno v politike sa musí dospieť ku konsenzom, diplomatickým dohodám a kompromisom, ale výsledok tých dohôd nemá byť pokrytectvo, kde jeden druhého kryje v tých najhorších prečinoch. Prienik sa má hľadať iba na úrovni rozličných politických agend, nie keď ruka ruku myje.

A zo všetkých pokrytcov, sú najhorší takí, ktorí dokážu sami pre seba veriť, že sú dobrí. Ktorí veria, že ich verzia stability stojí aj za toto pokrytectvo a politickú mafiu, keď všetky prešľapy dokážu sledovať so založenými rukami a pritom tú zodpovednosť tiež v rukách majú. Je zbytočné ich menovať, nie je to o nejakej nenávisti, ale iba o sklamaní. Ako sa hovorí, že človek nemá hanby, ticho sledovať čo sa to deje. Dištancujú sa od extrémizmu, ale zároveň sú tiež príčinou na ktorej vyrástol, možno jediná miska na váhach čo reálne mohla zastaviť jeho rast.

Teraz najčítanejšie