Denník N

Starý most

Jeden z prvých výsuvov (foto: Táňa Kratochvílová)
Jeden z prvých výsuvov (foto: Táňa Kratochvílová)

Električka potichu prešla cez Dunaj a za chvíľu sme boli doma. Kúsok od konečnej stanice bývame. Uzavrel sa tým jeden príbeh, ktorý prepojil štyri generácie našej rodiny. Pokúsim sa o mojom otcovi, vnukovi a hlavne práci na stavbe mosta a ulice napísať viac. Bolo to totiž pre mňa veľmi dôležité obdobie.

Pred týždňom som sa bola prvýkrát previezť električkou po „babkinom“ moste. Tak ho volá môj vnuk Matej, odkedy sme sa spolu chodievali pozerať ako sa stavia. Bola to príjemná jazda. Tešila som sa Matejovým prekvapeným očiam. Myslela som pri tom na môjho otca, pre ktorého bola električka v Petržalke silnou spomienkou z detstva, ale aj silnou túžbou dopraváka, ktorý učil koľajovú dopravu na vysokej škole. Bohužiaľ, našej spoločnej jazdy po moste sa nedožil.

Otec a jeho električka do Viedne

Otec sa narodil do rodiny bratislavského policajta. Moja babička vtedy pracovala v lekárni U Salvátora ako slúžka. Ich spoločný život začal pravdepodobne po rande, na ktoré ju môj starý otec pozval listom poslaným rannou poštou: „Anno, stretnime sa na Palisádoch 41, mám Ti čo povedať o našej spoločnej budúcnosti.“ Môj otec vyrastal v byte na policajnom riaditeľstve U dvoch levov. Na otca pravdepodobne z rodiny najviac zapôsobil strýko Trusík z Myjavy, ktorý robil konduktora v bratislavskej električke. Najprv navštevoval strojnícku priemyslovku na brehu Dunaja, neskôr študoval v Prahe na ČVUT koľajové vozidlá. Po štúdiách sa vrátil do Bratislavy, kde začal pracovať v Dopravnom podniku. V Stoke, keď ešte nebola Stokou ale Závodným klubom ROH Dopravného podniku Bratislavy, sa môj otec zoznámil s mojou mamou.

Krátko nato som sa narodila ja. Bývali sme na Vodnom vrchu. V tom dome, ktorý ako jediný ešte donedávna stál medzi Hradom a Národnou radou. Na Vydrici, neďaleko Kostola Najsvätejšej trojice, kde teraz bývajú nemecké omše, som chodila do škôlky. Otec však dostal miesto na novozaloženej VŠD v Žiline, tak sme sa presťahovali tam. Do Bratislavy sa vrátil až po desiatkach rokov, keď sem prišli jeho dcéry aj s rodinami. Posledných dvadsať rokov žil v Petržalke. Pracoval na magistráte a písal články a knihy o mestskej hromadnej doprave a o električke. Tej električke, ktorá chodievala od Hotela Savoy cez Starý most po petržalskom nábreží až do Viedne. Nevynechal žiadnu diskusiu o električke či plánovanom metre.

Z knihy môjho otca 100 rokov meststkej hromadnej dopravy v Bratislave. (Autori : Ing. Milan Kráľ a Doc.Ing. Dušan Habarda, CSc.)
Z knihy môjho otca 100 rokov meststkej hromadnej dopravy v Bratislave. (Autori : Ing. Milan Kráľ a Doc.Ing. Dušan Habarda, CSc.)

Trápilo ho, že sa na ničom takom nepracuje. A práve preto som naňho pri prejazde novou električkou po obnovenom moste myslela. Sčasti sa totiž podarilo to, o čo sa celý život usiloval. Koľaje sa položili na miesto, kde boli prvýkrát položené v roku 1914 pre viedenskú električku, ktorú mal tak rád.

Dostala som sa k mostu a električke a ukázali sa ťažkosti

Vyštudovala som Vysokú školu dopravnú a hneď prvá práca, ktorú som po škole dostala, bola na správe bratislavských komunikácií. Denne sme po Starom moste chodievali autom z Petržalky do mesta do práce a s deťmi do škôlky a do školy. Tento most je vlastne tridsať rokov súčasťou nášho života a predpokladám, že mnohí ľudia žijúci v tomto meste majú podobnú skúsenosť. Ťažko sme si zvykali na stav, keď ho zavreli. Nie z nostalgie, ale z čírej praktickosti. Tento most ľuďom chýbal.

Technický stav Starého mosta bol zlý. Postupne sa z neho vylúčila automobilová doprava – jazdiť po ňom mohli iba linky MHD – neskôr v roku 2011 sa vylúčili aj tie a most ostal len pre peších. Lávka pre peších bola opravovaná od roku 1999 až do 2001, pričom pôvodné plechy boli nahradené agátovými doskami. Lávku využívali peší aj cyklisti, ale bola úzka, nepohodlná. Mnohí považovali most za nebezpečný a radšej sa mu vyhli. V roku 2013 most uzavreli úplne. Krátko nato ho začali rozoberať.

Električka do Petržalky sa začala stavať v roku 2014. To, že sa podarilo zabezpečiť jej financovanie, bola veľká vec. Čoskoro sa ale stavba pozastavila. Nedostatkom bola nesystémová príprava projektu. Všetci tí, ktorí prichádzali s návrhmi na zmeny počas stavby sa k projektu mali vyjadriť v čase jeho prípravy. Nebolo im to však umožnené. Na základe viacerých podnetov hlavne zo strany aktivistov sa mesto v roku 2014 rozhodlo, že sa projekt prepracuje a čakalo sa na vydanie nových stavebných povolení. Spomenuté zásahy, ale aj návrhy, ktoré už nebolo možné zmeniť, však mali byť riešené v pôvodnom projekte. Toto všetko nám potom počas stavby robilo ťažkosti.

Na magistrát som nastúpila na začiatku februára v roku 2015 ako hlavná dopravná inžinierka Bratislavy. Bolo to krátko po komunálnych voľbách a v riadení mesta nastali zmeny. Za túto príležitosť som vďačná, keďže práca to bola vskutku zaujímavá a dobrodružná. Práve vtedy sa takmer po roku začínali práce na moste opäť rozbiehať. Mojou úlohou bol okrem množstva iných úloh HDIB aj stavebno-technický dozor na stavbe Nosný systém MHD – teda električkovej trate medzi Jesenského ulicou v Starom Meste a Jantárovou ulicou v Petržalke, a súčasťou stavby bola aj výstavba mosta.

IMG_20150222_162638
Práce na prvej montáži oceľovej konštrukcie (foto:  Táňa Kratochvílová)

Stavba mosta bola vtedy vo zvláštnom stave. Hoci malo byť všetko v procese, máločo sa hýbalo. Jedno z mála miest, kde sa vtedy začínalo pracovať, bola montážna plošina na petržalskej strane Dunaja – zariadenie, kde sa zvárali oceľové komponenty dovezené z Vítkovíc. Štúrova ulica bola rozkopaná a nepracovalo sa na nej, čo paralizovalo centrum mesta. V Petržalke bola veľká kopa hliny, ktorú rozfúkaval vietor. Bolo to veľké mŕtve stavenisko, ktoré začínalo na križovatke Štúrova – Jesenského a končilo v Petržalke pri Námestí hraničiarov. Najdôležitejšie preto bolo rozbehnúť práce tak, aby sme čo najracionálnejšie vedeli koordinovať obrovské množstvo činností a množstvo zmien, ktoré bolo potrebné spraviť, alebo ktoré sme chceli spraviť my. Boli totiž dôležité pre bezpečný a pekný priestor pre ľudí.

Ako najväčší problém som vnímala to, že projekt bol pripravený ako technická stavba. Nebral sa ohľad na to, že je súčasťou živého mesta. Napríklad chodníky na Štúrovej ulici boli v trase od Univerzity Komenského úzke – len 1,5 m, povrchová úprava bola asfaltová, taktiež chodník zo Šafárikovho námestia na most mal necelé 2 metre. Teraz, keď sledujem, ako chodci most hojne využívajú, som rada, že sme túto zmenu rozšírenia chodníkov presadili. Zrušili sme tiež cestnú svetelnú signalizáciu v križovatke Štúrova – Grösslingová. Ak by tu zostala, zbytočne by nás tu vozidlá obmedzovali exhalátmi, chodci by stáli na červenú, aj keď by nešli vozidlá. Je tu zóna 30, každý účastník dopravy vie, čo sú jeho práva a povinnosti a funguje to.

Súčasťou zmien boli aj detaily – odstránili sa niektoré stánky zo Šafárikovho námestia, podarilo sa odstrániť niekoľko reklamných zariadení. Riešili sme aj to, aby neboli natiahnuté káble na stožiaroch na Štúrovej, ako to pôvodne riešil projekt, ale aby sa uložili do zeme. Obyvatelia a majitelia zo Štúrovej ulice chceli, aby bol chodník na ich strane rovnako široký, ako druhý, pretože úzky chodník vnímali ako hendickep. To bola vec, ktorá sa zmeniť – kvôli šírke ulice – nedala. Napríklad výťah do banky, ktorý bol v chodníku riešený prekrytím veľkým plechom, banka nechcela zrušiť no myslím, že konečný vzhľad Štúrovej a hlavne chodníková dlažba ich prinútila rozmýšľať inak, nakoniec pristúpili na zmenu a tento vstup do výťahu odstránili. Je bežné, že na uliciach ako je Štúrova sa v iných mestách trakčné vedenie aj osvetlenie osadzujú na laná medzi domami. Na chodníkoch potom nie sú zástupy stĺpov, verejný priestor je krajší a čistejší. Toto sa na Štúrovej zmeniť nedalo. Nepríjemné bolo aj to, že sme v neuveriteľnom časovom strese museli čakať na „láskavý“ súhlas jedného investora na rozkopanie Pribinovej ulice. Nešťastná bola aj politická prekáračka – posúvanie termínu pri spúšťaní električky cez dokončený triangel na križovatke Jesenského – Štúrova.

Človeka spoznáš v akcii

Na stavbu som chodievala každý deň, niekedy aj viackrát. Neskôr, keď sa dokončievala Štúrova, som sa na stavbe zastavila každé ráno. Neustály kontakt zo stavbou bol nevyhnutný, pretože prakticky vždy sa niečo nečakané udialo – Štúrova je stará ulica, siete pod ňou sú v rôznom stave a často celkom inde, ako boli zakreslené v mapách. Nedalo sa to riadiť od stola.

IMG_20150222_084319
(foto: Taňa Kratochvílová)

Stavba a kolegovia z Metra prichádzali s otázkami a návrhmi riešení. Bolo treba promptne stanoviť ďalší postup, ale to až na základe komunikácie s ľuďmi zo stavby. Práca s ľuďmi bolo to najkrajšie a zároveň najťažšie, čo som v tom období na stavbe zažívala. Nikdy som nemala možnosť stretnúť sa s toľkými zaujímavými osobnosťami v takom krátkom čase. Naše stretnutia boli pre problémy, ktoré sme boli nútení riešiť, zvyčajne veľmi intenzívne. O to lepšie sme sa spoznali a zistila som veľa o odvahe a rozvahe ľudí zo stavby. Boli to ľudia z praxe, otvorení novým – krízovým – nápadom a riešeniam. Na dobrom výsledku stavby im záležalo. Riešili sme spolu každý detail. Neuveriteľným zážitkom bolo, keď pár chlapov na milimeter presne posúvalo niekoľko tisíctonovú konštrukciu. Po niekoľkých hodinách povedali hotovo a išlo sa zvárať ďalej. Bolo jedno, či to boli špecialisti na výsuv konštrukcie, alebo dláždiči Štúrovej ulice, Rómovia z Kežmarku – tí, ako sa neskôr ukázalo, dláždili aj Pražský hrad. Aj oni, rovnako ako iní, upozorňovali na potrebné zmeny.

Zabezpečovanie týchto zmien nebolo ľahké, pretože nás tlačili termíny a ich legalizácia je prísny proces, nehovoriac o tom, že aj do toho vstupovali politické vojny. Okrem stavbárov, ktorí zabezpečovali jednotlivé činnosti, ďalej zamestnancov spoločnosti Metro, stavebného dozoru, to boli úradníci z ministerstva a BSK, zamestnanci staromestského a petržalského miestneho úradu, ľudia z Dopravného podniku, projektanti, kolegovia z mesta a moji dvaja spolupracovníci, s ktorými som bola na stavbe takmer každý deň. Každý z nich tu mal svoju úlohu. Aj medzi poslancami sa našli takí, ktorí sa zaujímali o stavbu a ponúkali pomoc. Páčilo by sa mi spolupracovať s tými ľuďmi viac, ale ako hlavná dopravná inžinierka som mala na starosti aj iné dopravné projekty v meste.

Štúrova a jej obraz v médiách

IMG_20150601_064817
Štúrova, keď už začínala vyzerať ako ulica (foto: Táňa Kratochvílová)

Ulica utŕžila mnoho kritiky. Vnímam ju však ako kritiku prvoplánovú, ktorá pramení z dlhej nečinnosti na stavbe a z obmedzení a nepríjemností, ktoré spôsobilo uzavretie ulice. Myslím však, že si ju nezaslúži. Svoju úlohu vo vnímaní Štúrovej zohrala najmä práca novinárov. Aj keď rozumiem tomu, že je ich povinnosťou dohliadať na veci verejné. Pri rozhovoroch sme vždy dostali skôr nejakú ďalšiu „divnú“ otázku namiesto otázky aspoň z časti odbornej, urbanistickej alebo dopravnej. A potom sme už len čakali na titulky v novinách. Najviac článkov sa napísalo ešte pred kolaudáciou ulice a boli to články založené na pocitoch. Divila som sa, na čo je dobré písať takéto články, často len rozvinuté „hejty“, ale zároveň som vedela, že raz budú písať o tom, aký má táto stavba pre mesto význam. Nie som architekta ani urbanistka, som dopraváčka, viem ale povedať, že Štúrova ulica je príjemnejšia, bezpečnejšia a tichšia a ľudia sa majú kde zastaviť, keď niekoho stretnú. Neznamená to ale, že sa mnohé nedalo robiť inak, tlačil nás však čas a pôvodný projekt, ktorý bol schválený európskou komisiou, bol záväzný a mohli sme do stavby robiť len malé zásahy. A ozaj, ak by ste chceli vedieť viac o dlažbe, rada vám o nej napíšem – všetky druhy na Štúrovej totiž majú svoj účel.

 Nedostatky mosta a obavy

Ako som už naznačila, v rozbehnutej príprave stavby sme sa snažili mnohé zmeniť. Niektoré zmeny boli nevyhnutné z realizačného dôvodu, iné vznikali na podnet kolegov a aktivistov, mnohé sa však urobiť nedali. Aj keď máme nový Starý most, ktorý je prvý ekologický a pre peších a cyklistov, na bratislavské pomery veľkorysý, viac vecí malo byť riešených inak. V prvom rade mal návrh mosta vzísť z regulárnej architektonickej súťaže. Mohol byť samozrejme krajší a ešte príjemnejší. Most síce spája križovatky na dvoch stranách rieky, ale nie je jednoduché dostať sa k vode a užiť si zabudnuté brehy Dunaja. Hendikepom mosta je, že na bratislavskej strane sa k vode dostanete len zvláštnou rampou cez ochranný protipovodňový múr a na petržalskej cez rozľahlú neupravenú pláň.

Priestor pod mostom na bratislavskej strane mosta. (foto: Kocian)
Priestor pod mostom na bratislavskej strane mosta. (foto:  Tono Kocian)
Petržalská strana Dunaja pod mostom. (foto: Tono Kocian)
Petržalská strana Dunaja pod mostom. (foto: Tono Kocian)

Projekt nepočítal ani so zastávkou električiek v centre mesta a keď chcete cestovať do Petržalky, musíte sa dostaviť až na Šafárikovo námestie. Chýba pokračovanie cyklotrasy po Pribinovej ulici – to zase preto, že si to majiteľ obchodného centra „neželal“. Verím, že cyklisti, ktorí túto trasu po otvorení mosta stále intenzívnejšie využívajú, dosiahnu nielen jej vyznačenie, ale že vnímavý majiteľ obchodného centra tam konečne doplní cyklostojany. A verím, že sa mesto vráti k rokovaniam o umiestnení zastávky autobusov na Šafárikovom námestí, aby sa zjednodušilo prestupovanie cestujúcich. Počet cestujúcich je totiž jedným z kritérií, hodnotiacich vynaloženie eurofondov, a len príjemným cestovaním sa dá dosiahnuť jeho nárast.

Práca na magistráte

Od polovice roka 2015 – výstavba mosta aj Štúrovej bola v plnom prúde – som pre nedostatočne vedenú personálnu politiku viedla tri posty na dopravnom úseku magistrátu. Bola som riaditeľkou sekcie dopravy, hlavnou dopravnou inžinierkou a vedúcou oddelenia dopravného inžinierstva. A to v stave, keď magistrát prepúšťal ďalších pracovníkov z dopravy a neprijímal nových. (Tu poznamenávam, že ani po tom, ako som musela v decembri 2015 z magistrátu odísť, nie je žiadne z týchto troch miest, ktoré som zastávala, obsadené a Bratislava „funguje“ bez nich.) Popritom sa rekonštruovala električková trať na stanicu, kde sme tiež upravovali projekt, riešili sa ďalšie, nie veľmi šťastne rozbehnuté projekty rekonštrukcie električkových radiál, generel dopravy. Projekty neboli dostatočne citlivo zadané – nebral sa ohľad na potreby obyvateľov mesta, len na technickú stránku.

Rezort dopravy v Bratislave je nielen finančne, ale najmä personálne podhodnotený. Nepriaznivý trend prepúšťania pretrváva. Od začiatku júla bratislavský magistrát nemá správcu mostov. Pri tejto vete možno niekto dvihne obočie, niekto sa pri nej ani nepozastaví. Patria k nej ale tieto informácie: v Bratislave je 130 mostov a lávok rôznych tvarov a rozmerov. Mnohé z nich dosahujú dobu životnosti. Okrem pravidelných bežných a hlavných prehliadok si mosty vyžadujú geodetické merania, statické a dynamické zaťažkávacie skúšky, materiálové, pevnostné a únavové posúdenia pri zohľadnení skutkového stavu mostov. Takéto rozbory viedli napríklad k uzavretiu pôvodného Starého mosta. Činnosť správcu mostných objektov vyžaduje odborné pomerne špecifické vedomosti. Ale vedenie mesta, s ľahkosťou jemu vlastnou, prepustilo človeka, ktorý sa o mosty staral. Teraz je na odchode správca cestnej svetelnej signalizácie. Od 1. augusta sa nebude na koho obrátiť, keď sa na ktorejkoľvek zo 160 svetelne riadených križovatiek niečo stane. Nik nevie prečo.

Jediné vysvetlenie je, že mesto si nie je vedomé svojich kompetentností a zodpovednosti. Ako inak by mohlo dopustiť tento stav? Vážny problém je aj v komunikácii. Krátko po tom, ako som nastúpila, sme sa naučili komunikovať len o pracovných témach. A tak to bolo aj zo strany magistrátu približne do polovice roka. Nakoniec sa to ale zmenilo. V závere stavby (a súčasne môjho pôsobenia na magistráte) bola najkomplikovanejšia komunikácia práve vnútri magistrátu. Zmeny, o ktorých bolo potrebné rozhodovať okamžite, sa mali schvaľovať v pravidelných termínoch vo veľmi zdĺhavom procese a pri niekoľkohodinovom čakaní na vypočutie. Kolegovia zo stavby dostávali pokyn, aby so mnou nekomunikovali, ale rozhodnutia stále zostávali na mne. Ťažko pochopiteľná situácia.

Dokončenie mosta

Najčastejšia otázka novinárov počas minulého roka bola – stihne sa to? Z presvedčenia som hovorila áno. Až neskôr, keď keď som lepšie spoznala ľudí, ktorí stavbu na rôznych úrovniach a v rôznych profesiách zabezpečovali, som na túto otázku odpovedala s istotou. Profesionalita týchto ľudí garantovala, že sa most napriek nekonečnému meškaniu a mnohým komplikáciám podarí nielen dokončiť, ale aj čo-to vylepšiť. Najlepší pocit som mala 24. októbra ráno, keď sa uskutočnil posledný výsuv konštrukcie pomocou lode a na počesť ľudí, ktorí výsuv celú noc zabezpečovali, zatrúbila loď. To bola sila a nehanbila som sa za slzy. Potom nastalo dokončovanie množstva objektov, na ktorých sa skôr robiť nedalo.

V tom zhone za ku mne z rôznych strán dostávali informácie o mojom odchode. A to aj napriek tomu, že odo mňa záviselo rozhodovanie v množstve postupov. Náhrada za mňa však nebola a ja som bola stále vo funkcii. Zo záverečných rokovaní som už ale bola vynechaná a krátko na to som z magistrátu musela odísť. (Dôvod, pre ktorý som musela odísť, mi nebol nikdy vysvetlený. O tom tu však nechcem písať.)

Prechádzka po dokončenom moste 23. decembra 2015. (foto: Anna Kratochvílová)

Minulý rok v decembri, keď som už na magistráte nepracovala, som som sa tajne prešla, po vtedy ešte uzatvorenom moste. Chcela som si užiť dokončenú stavbu. Viem, že sa teraz mnohí vracajú k negatívnym správam, ktoré stavbu mosta sprevádzali, ale faktom zostáva, že most sa postavil prakticky za rok a Dunajom rozdelená Bratislava má ďalšiu spojnicu.

Vnuk

Bolo veľmi dôležité, že sa most stihol dokončiť – hoci mnohí ľudia tomu neverili. Dôležité je aj to, že most sa postavil pre peších, cyklistov a pre cestujúcich električkou. Je príkladom toho, že aj bez áut sa to dá. Mnohí Bratislavčania chodia pešo, mnohí si zvykajú chodiť na bicykli a električky bývajú tiež plné. Toto nie je žiadna alternatíva, tak to má byť. Most ukazuje, akým smerom by sa mesto malo uberať pri riešení dopravy. Do Petržalky jazdia len nové električky a tie, keďže sú financované z eurofondov, nemôžu byť prenajímané na reklamu, takže tu máme o trošku menej reklamného smogu.

(foto: Kocian)
(foto: Tono Kocian)

V nedeľu, keď som sa viezla s manželom a vnukom do Petržalky električkou prvýkrát, na konečnej vystúpili dve staršie dámy. Prekvapene sa pozerali na Petržalku s konštatovaním, že je celkom pekná, zelená a tie domy sú opravené. V podobnom duchu viedli rozhovor aj dvaja páni, ktorí hľadali Sad Janka Kráľa. Z rozhovoru bolo cítiť, že sú na území Petržalky prvýkrát a bolo jasné, že si ju predstavovali inak. Práve Starý most pre nich cestu do Petržalky otvoril. Do Divadla Aréna alebo do sadu sa dá ísť pešo i električkou. Iste k tomu prispieva aj to, že cesta po moste je príjemnejšia, ako po tých, kde jazdia autá. Keď tadiaľ chodievam na bicykli, niekedy sa zastavím a počúvam ľudí, ktorí idú po moste prvýkrát a hodnotia ho. Sú prekvapení, aký je voči chodcom a cyklistom veľkorysý a v porovnaní s tým minulým bezpečný. Ľudia sa tu stretávajú. Sú to náhodné stretnutia, ale aj stretnutia dohovorené. Je fajn stretnúť kamaráta bankára, ako ide z práce z Petržalky na bicykli po moste. A ešte jednu vec si všímam. Ožila Štúrova ulica aj Šafárikovo námestie. To má menej dopravných plôch a väčšie námestie a o to viac tu chýbajú kontajnery so živými aktivitami, ktoré si teraz Bratislavčania a návštevníci musia hľadať inde. Je symbolické, že Cyklokuchyňa sa sťahovala na petržalskú stranu už po otvorenom moste.

Stavba mosta a električkovej trate z mesta do Petržalky mi potvrdila dve veci, že ľudí spoznáš najlepšie, keď s nimi pracuješ – ako vraví Fedor Gál: „v akcii“. To sa pri tejto práci ukázalo vo všetkých rovinách. Od ľudí z magistrátu až po dláždičov. Niektorí si svoju prácu robia poctivo a pracujú pre blaho druhých a pre krásu, niektorí obchádzajú, čo sa dá a starajú sa len o seba a svoj budúci prospech. Pri takej veľkej stavbe, na ktorú bolo tak málo času, sa charaktery ukázali celkom jasne. Som preto rada, že som bola jej súčasťou a dokážem odhadnúť kto je aký.

Tá druhá skúsenosť je, že najdôležitejšia je vecná komunikácia a len vďaka nej bez postranných úmyslov sa dá niečo dokázať. Dokonca aj v prostredí prešpikovanom korupciou, kde fungujú ako argumenty len fakty. Hoci je to niekedy beh na dlhú trať, treba to vydržať. Je jedno, či sa bavíte s majiteľom veľkej stavebnej firmy, so zváračom, s dláždičom, človekom z ministerstva dopravy. Všetkých presvedčíte len faktmi. V prípade tejto stavby bolo najdôležitejším argumentom, ktorý som používala bezpečný a príjemný verejný priestor. Tomu sme všetko podriaďovali a od toho sa odvíjali všetky úpravy na moste, ako aj na ulici.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Táňa Kratochvílová

V Bratislave som sa narodila a vychovala dve deti. V Petržalke žijem od roku 1984. Celý život som sa venovala riešieniu problémov mesta ako dopravná inžinierka. Bratislava sú ľudia, ktorí v nej žijú, pracujú, študujú alebo ju len navštevujú. Priala by som si, aby sme sa ju spoločne snažili meniť k lepšiemu.