Denník N

Literatúra nám pomáha byť ľuďmi

16.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice
16.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice

 

Pilar Adón je významná španielska prozaička, poetka a prekladateľka. Debutovala románom Muž v pozadí (1999), za ktorý získala cenu Premio Opera Prima. Druhý román, Sárine dcéry (2003) z nej definitívne spravil hviezdu prvej kategórie na literárnom nebi.Vydala dve zbierky poviedok:  Nevinné cesty (2005)Najkrutejší mesiac (2010). Venuje sa aj prekladom z angličtiny (Henry James, Edith Wharton, Penelope Fitzgerald). Minulý rok jej vyšiel posledný román  Las efímeras (Prchavé). Podľa spisovateľa Daniela Heredia je meno Pilar Adón  apriórnou  zárukou skvelého textu

 V rozhovore s čitateľmi  na autorskom čítaní v Košiciach ste zdôraznili dôležitosť čítať knihy. Denis, tragická postava  románu Prchavé“, bol jedinou postavou v románe, ktorá knihy vôbec nečíta. Tento fakt, spolu s izoláciou od spoločnosti, ho priviedol do záhuby. Prečo je literatúra taká dôležitá?

 V mojich knihách takmer každá postava číta, ide o istý spôsob úniku. Moji hrdinovia zvyčajne unikajú z reality, takže sa radi ukrývajú do príbehov, ktoré práve čítajú. Ale, ako ste spomínali, Denis nečítal, a možno preto sa dal najľahšie zmanipulovať ostatnými ľuďmi. Literatúra je dôležitá, pretože nás  núti  myslieť. Cez čítanie literatúry si vytvárame obraz vlastného  sveta a stávame sa súčasťou sveta iných ľudí. Skrze literatúru môžeme snívať, robiť si plány a premýšľať o odlišnom svete. Vo všeobecnosti možno povedať – literatúra nám pomáha byť ľuďmi.

Opis vnútorného sveta  vašich postáv je mimoriadne bohatý a podmanivý. Aby človek dokázal písať ako vy, musí  mať mimoriadne rozvinutú schopnosť sebareflexie. Píšete si denník?

Teraz už nie, ale v minulosti som si písavala denníky, boli súčasťou mojej literárnej formácie. V každom prípade chcem zdôrazniť, že charakter postav nemusí byť nevyhnutne spojený s osobou spisovateľa. Poézia zvykne byť vo väčšej miere „autobiografická“, próza nevyhnutne takou byť nemusí .

Zbierka poviedok Najkrutejší mesiac „El mes más cruel“ sa stretla s mimoriadne priaznivým ohlasom kritiky aj čitateľov. Po prečítaní anotácie som získala dojem, že ste napísali psychologický thriller. Mohli by ste stručne načrtnúť príbeh, ktorý sa v knihe odohráva? 

 Je to príbeh dvoch žien, ktoré musia spolu žiť určitý čas  pod jednou strechou. Spočiatku vyzerá byť jasné , kto je na kom závislý, kto sa o koho stará, kto situáciu pevne kontroluje. Avšak, ako sa príbeh vyvíja,  vzťahy  medzi nimi sa menia, stávajú sa čoraz viac neprehľadné. Postupne čitateľ zisťuje, že „stav ovládania a kontroly nad ľuďmi“ je niečo, čo je ťažké vôbec zadefinovať a nieto ešte v takom stave zotrvať. Takže na konci poviedky  čitateľ už vôbec netuší, kto v tej domácnosti vládne, kto kontroluje  životy tých žien. Myslím si, že je to celkom bežná vec v našich životoch. My naozaj nemáme kontrolu nad ničím.

Venujete sa  prekladom zahraničných autorov, ktorého autora rada prekladáte do španielčiny?

V súčasnosti je to britská autorka Penelope  Fitzgerald. Preložila som niekoľko jej románov do španielčiny. Mimoriadne obdivujem jej tvorbu, najmä  jej literárne postupy  a zápletky.

Ktorého španielskeho autora rada čítate?

Obľubujem tvorbu autorov ako je Federico García Lorca a Pío Baroja. A tiež  Miguela de Unamuno.

Veľa spisovateľov zo Španielska  v Košiciach spomenulo vplyv Cervantesa na španielsku literatúru. Je naozaj Cervantes stále živý v španielskej literatúre? Alebo išlo o  povinnú reakciu  spisovateľov  na  klasika krajiny, ktorú reprezentujú?

Myslím si , že Cervantes je naozaj živý v španielskej literatúre, hoci jeho vplyv na súčasnú modernú tvorbu  už nie je  až taký markantný.  Viete, Cervantes je pre nás synonymom pre slovo román. Vždy keď si pomyslím na román, spomeniem si na Dona Quijota. Nezáleží na tom, do akej miery ovplyvňuje  súčasnú prózu. Don Quijote je postava, ktorá sa „zbláznila z kníh“. Nedá sa zabudnúť na to, aký obrovský význam má táto postava pre našu literatúru. Spomínam si na čítanie Cervantesa v škole, bola to úžasná skúsenosť.

Okrem prózy píšete aj poéziu, vydali ste  niekoľko básnických zbierok. Venujete sa v poézii odlišným témam ako v próze?

Venujem sa rovnakým témam v próze  aj v poézii . Ide najmä o motívy ako strach, samota, príroda, potreba  utiecť a schovať sa, čítať si po celý čas. Tieto témy sa objavujú v rovnakej miere v románoch i v mojich básňach.

V Španielsku vyšla veľmi zaujímavá kniha  „Psy, mačky a lemury“- Perros, gatos y lémures, ktorá opisuje spolunažívanie  slávnych spisovateľov  s domácimi miláčikmi. Vy ste do knihy prispela esejou o Virginii Woolfovej a jej psoch. Čo si myslela o svojich psoch slávna americká spisovateľka?

Psy boli pre Virginiu Woolfovú zdrojom inšpirácie, napísala o nich knihu Flush, rovnako sa mimochodom volal pes spisovateľky Elizabeth Barrett Browningovej. Woolfová vo svojej knihe rozpráva o závislosti, ktorá vzniká medzi človekom a jeho zvieraťom, ďalej opisuje, ako sa niekedy cítila byť kontrolovaná svojim psom, ktorú ju chcel nestále ochraňovať a nespustil z nej oko. Navyše, medzi pánom a jeho psom bežne vzniká určitá podobnosť, ktorá narastá rokmi vzájomného spolunažívania. Woolfová píše s veľkou dávkou irónie o psovi Lorda Byrona. Špekuluje, či sa jeho pes nesprával bláznivo, iba preto, lebo napodobňoval svojho pána. Ďalej spomína Nera, psa škótskeho spisovateľa Thomasa Carlyla. Nero v roku 1850 vyskočil z okna, našťastie nič vážne sa mu nestalo. Woolfová uvažuje o tom, či sa pes nepokúsil o samovraždu, napodobňujúc svojho pána, ktorý trpel ťažkou melanchóliou.

Rozhovor vznikol na základe e-mailovej komunikácie medzi autorkou blogu a spisovateľkou Pilar Adón.

Foto: Angela Lencsesová

Zdroj:

http://www.autorskecteni.cz/2016/cz/program/1-Pilar-Adon

Teraz najčítanejšie