Desaťročný chlapec zo skla šoféruje auto
Nielen hejtom je Slovensko živené, toto je pekný príbeh veru. V prvom momente urobíte chybu, ako takmer väčšina ľudí. K desaťročnému chlapcovi máte chuť správať sa ako k bábätku. Martina totiž mamka drží na rukách a jeho telo je malé a krehké. Ale školák je hoden rovnocenného rozhovoru, pretože zažil viac než vy. A desaťročný chlapec je už predsa osobnosť. Príroda si niekedy vymyslí zvláštnosti. Otázky sú potom dve. Ako sa s tým vyrovnajú tí, ktorých sa to týka a čo si z toho zoberú tí, ktorí majú možnosť byť toho svedkom.
Dolámané predkolenia, stehenné kosti, predlaktia… Takto prišiel Martinko na svet. Diagnóza – lámavosť kostí. Žiadne dobré vyhliadky na prežitie. Ale rodičia sa zaťali, že si ho ustrážia. Prvé tri roky ho nosili na vankúšiku akoby bol zo skla. Stačil jeden prudký pohyb aj jeho samotného a prasknutá kosť by mu mohla preraziť životné dôležitý orgán.
Dnes to už vie aj Martin a v škole spolužiakovi povie: “ už si blízko, choď prosím ďalej. Na dva metre.“
Otvorili kvôli nemu kúpalisko po záverečnej
Postihnutí a ťažko chorí ľudia prebúdzajú v ľuďoch okrem empatie aj tie najnižšie pudy. Závisť, neprajnosť… Nech si žijú, majú rampu do vchodu, vyhradené parkovacie miesto, príspevok na auto..ale nie mne na očiach. V tejto rodine počúvame o ľuďoch len dobre. A je nám z toho dobre. Bahníme si v pozitívnych vetách o škole, riaditeľovi, učiteľoch, meste, susedoch a deťoch dookola.
Martin chodí do školy. A hoci sa niekedy pre veľké bolesti musia hneď po prvej hodine vrátiť, prostredie mu veľmi prospieva, má to tam rád a je aj výborný žiak. Základná škola v Prešove je pre rodinu najlepšia na svete. Školník, keď ho uvidel, neváhal a hneď prerobil lavicu aj stoličku. Spolužiaci pomáhajú a držia potrebný odstup. Učiteľky a riaditeľ sú jedná báseň.
Plavčík na miestnom kúpalisku otvoril kúpalisko kvôli nim po záverečnej. Aby si Maťko mohol vyskúšať pobyt v bazéne. Nikdy by to nemohol zažiť medzi ľuďmi.
O lekároch len v dobrom. Primátor mesta zareagoval okamžite aj na súkromnú správu na facebooku a pomohol vybrať školu. A doma svokra o neveste ako o dcére, nevesta o svokre ako o mame, sestra Timea má osem rokov a hoci vyzerá od brata jednoznačne staršia, vždy s pokorou a slušne odpovedá – je to jej starší brat. Otec cestuje za prácou a tak nebol doma, ale o ňom tiež pekne.
Martin je fanúšik futbalu. Autor foto: Viktor Zamborský
Namiesto chôdze gúľanie a detské autíčko
Martin sa sám pohybovať nedokáže. Na nohy sa postaviť nevie a aj keby chcel, nesmie, lebo by sa mu hneď mohli kosti, skôr kostičky, zlomiť. Táto nesamostanosť múdreho chlapca frustruje. Oveľa viac ako to, že si o ňom aj v uliciach niekedy myslia, že je bábätko. Veľmi by si chcel raz ísť umyť zuby bez toho, aby musel prosiť mamu, aby ho vzala na ruky. Sám nedokáže obsluhovať ani vozík ani nič podobné. Rúčky mu to nedovolia, prsty síce fungujú, ale sila v rukách nie je.
Po byte sa pohybuje gúľaním. Pamätáte ako ste sa ako deti gúľali z kopca po lúke? Tak presne tak. Predvedie nám to na koberci. Ale tak ostáva len vo výške pár centimetrov. Všetko mu je nedostupné. Aspoň trochu pocit normálnosti a samostatnosti mu dáva autíčko na baterky, ktorým sa vie previezť po byte. Toto by mal vidieť nejaký kutil a zlepšovateľ! Vymyslieť niečo bezpečné a stabilné, čo by ho dokázalo prepraviť a následne dostať do potrebnej výšky, bez toho, že by ho to ohrozilo. Ak nejakého poznáte, dajte nám vedieť.
„Dedo nefrfli, pozri veď ja nechodím vôbec!“
Hlavička ťažká, orgány prerastajú možnosti zvyšku tela, ktoré pokope pri sedení neraz drží korzet. Veľký fanúšik futbalu, športu a športových komentátorov môže byť inšpiráciou každému z nás. Je aj starému otcovi. Nedávno utrpel úraz, keď ho pritlačil bager. Prišiel o časť chodidla a nevie sa s krívaním zmieriť. Martin sa k nemu prigúľal a povedal: „Dedo nefrfli, pozri veď ja nechodím vôbec!“.
Naučil sa sám predýchať bolesť, hoci aj dýchanie je u neho niekedy už problém, pľúca nezaujíma, že hrudný kôš je akýsi malý.
Dohodnem sa s Martinom, že raz napíše o sebe knihu. Bude inšpiráciou aj iným. Vlastne už je. Počítač má, dozviem sa, že prišiel od nás. Aj kniha z Martinusu mu prišla. No pekne vravím si. Ja stále hovorím, že kto je v Dobroanjelských rukách, je v dobrých rukách.
Odchádzame. Malý chlapec, ktorý by chcel byť veľkým a samostnaným, je väčším a samostatnejším, než väčšina z nás. Podá nám ruku zo skla. Sme radi, že im vďaka dobrým ľuďom každý mesiac finančne pomáhame. No už v duchu rozmýšľame, ako tam dostať Marcela Merčiaka, Martinkov vzor a ako nájsť kutila. To prvé už začíname riešiť. To druhé možno vyriešite vy. Lebo Slovensko je dobré. Aj keď to dobro je tiež veľmi krehké. Ako zo skla.
