Denník N

O Kližanovi, (jeho) reprezentácii a olympiáde

Martin Kližan. Foto - TASR/AP
Martin Kližan. Foto – TASR/AP

Nie postup Andreja Martina do finále turnaja v Umagu ani jeho prienik medzi 100 najlepších tenistov sveta, ale vyjadrenia jeho osemfinálového súpera Martina Kližana si vyslúžili medzi tenisovou verejnosťou v uplynulých dňoch najväčšiu pozornosť. Niet divu, naša mužská jednotka je živel, neriadená strela schopná každú chvíľu explodovať. Skrátka, chlapík pre bulvár ako stvorený.

A zverenec Martina Hromca si nekládol servítku pred ústa ani počas posledných dvoch týždňov. Len pred pár hodinami oznámil svoju neúčasť na blížiacich sa olympijských hrách v Riu de Janeiro, kde mal nastúpiť vo dvojhre i štvorhre. Príčinou vraj majú byť obavy z možnej nákazy vírusom Zika, podobne ako v prípade iných hviezd bieleho športu – Tomáša Berdycha, Miloša Raoniča, Alexandra Dolgopolova či Simony Halepovej. Zdanlivo legitímny dôvod.

A predsa Kližanova neúčasť spomedzi dlhého radu ostatných jednoznačne vyčnieva. Berdych, Raonič ani iní tenisti totiž pred odrieknutím svojej účasti pod piatimi kruhmi nenaštartovali vyčerpávajúcu diskusiu o tom, kedy, koho a či vôbec reprezentovať.

Samozrejme, na jednej strane sa nemožno čudovať, že Bratislavčan si na sociálnej sieti vylial srdce na „fanúšikov“, ktorí po nečakanej porážke reagovali vulgarizmami a vyhrážkami. Hovoril, teda skôr písal tak, ako to má vo zvyku. Priamo a od srdca. Lenže po čerstvo rozpútanej reprezentačnej polemike len naivní jedinci uveria, že za neochotou štartovať na olympiáde sa skrýva iba strach z ochorenia prenášaného tamojšími komármi. Z deväťdesiatich, azda aj deväťdesiatich piatich možno áno, ale pohár ľahostajnosti zrejme definitívne pretiekol až zásluhou rozpačitého účinkovania v Umagu a následnej spŕšky prevažne negatívnych emócií.

Dve tváre našej jednotky

Za Slovensko nastúpil Martin Kližan po prvý raz v Davisovom pohári na jeseň 2007. Počas bezmála deväťročného obdobia prešiel jeho vzťah k reprezentácii množstvom turbulencií. Spoľahlivé lanské výkony proti Rumunom či Poliakom si tenisoví priaznivci budú pamätať ešte dlho, to isté však platí aj pre matné predstavenie v Portugalsku pri jednej z našich najtrápnejších prehier v histórii. O neúčasti v dôležitom stretnutí na Ukrajine pred tromi rokmi kvôli údajnému zraneniu a štarte na turnaji v Záhrebe počas nasledujúceho týždňa, len dva dni po skončení daviscupového víkendu ani nehovoriac.

Možno sa to nezdá, ale aktuálne 30. muž svetového rebríčka zaznamenal v súťaži o legendárnu šalátovú misu v singli i debli dohromady už 18 triumfov pri iba 7 prehrách. Spoločne s Michalom Mertiňákom sa tak v počte výhier radí na delenú tretiu priečku. Viac víťazstiev zaknihovali už len Dominik Hrbatý s Karolom Kučerom, dve najväčšie osobnosti nášho tenisu v ére samostatnosti.

V Brazílii by štartoval na svojej druhej olympiáde na vrchole síl vo veku 27 rokov, s dvomi tohtoročnými turnajovými titulmi a slušnou formou. A hoci sa hrá na tvrdom povrchu, pri troche šťastia by mohol pomýšľať na najlepší výsledok v histórii Slovenska. Postačil by mu naň aj postup do tretieho kola.

Medaila alebo pohár – čo je viac?

Svojím vyhlásením navyše Kližan otvoril aj debatu o tom, či je vrcholom v kariére tenistu skutočne olympijské zlato alebo grandslamový titul. Z hľadiska finančných odmien a bodov do rebríčka vyznieva olympiáda žalostne, lenže matematika má aj druhú stranu mince. Kým grandslamové turnaje sa konajú štyrikrát do roka, olympiáda len raz za 4 roky. Každý hráč preto zákonite dostane menej šancí bojovať o cenné kovy než o grandslamové vavríny. Pod piatimi kruhmi navyše štartuje len 64 hráčov, kým na podujatiach veľkej štvorky si pravidelne meria sily dvojnásobný počet športovcov. Kvalifikovať sa na hry je tak v porovnaní s grandslamom o čosi náročnejšie.

Žiaľ, podobne ako napríklad vo futbale nemá olympiáda až taký cveng ako iné podujatia, v prípade tenisu grandslamy. Stačí sa pozrieť na príklad rivality z nedávnej histórie. Andre Agassi síce má na konte zlato z hier v Atlante 1996, ale len máloktorý objektívny fanúšik by ho v ankete o najlepšieho tenistu všetkých čias postavil nad jeho rivala Petea Samprasa. V neprospech búrliváka z Las Vegas hovorí horšia vzájomná bilancia, ale najmä podstatne menej grandslamových prvenstiev.

Naspäť však ku Kližanovi. Jeho odstúpenie z olympiády možno chápať ako premárnenú príležitosť, aká sa už len ťažko zopakuje. Na hrách ho uvidíme len raz, možno dvakrát a možno vôbec. Mútiť vodu na grandslame však môže ešte pokojne aj 20-krát.

Stále chlapcom

Náš najlepší tenista súčasnosti často o sebe hovorí ako o „chlapcovi z Petržalky“ a zatiaľ mu toto označenie dokonale pasuje. Aj keď už na ceste od chlapca k chlapovi spravil množstvo pokrokov stále ešte celkom nedospel. Ak sa tak má stať, musí sa obrniť aj voči kritike, akokoľvek tvrdej a neoprávnenej. Zvyknúť si aj na „trhačov tiektov“ – náruživých stávkarov jeden deň vynášajúcich hráča do siedmeho neba, vzápätí preklínajúcich svojho niekdajšieho miláčika po nečakanej porážke.

Neprajníci však k športu i životu jednoducho patria. Kližan môže proti nim bojovať ako doteraz, no nikdy sa ich nezbaví. Alebo si voči podobným prejavom vytvoriť hrošiu kožu a potom si reprezentáciu možne konečne užije.

Teraz najčítanejšie